Adrian bol vždy cieľavedomý a ctižiadostivý typ človeka. Vedel, čo chce a čo mu právom patrí. Nikdy si nenechal od nikoho skákať po hlave. Bol na to predurčený od malička. Však sa narodil v znamení leva. Už ako malý sa bil a dožadoval sa svojich práv. Preto bol večne tŕňom v oku svojich učiteliek a koberec v riaditeľni vyšúchal viac, ako svoj vlastný v detskej izbe. Bol to rebel. Ale vo svojom vnútri bol dobrý a citlivý chlapec. Nejeden vankúš premočil svojimi slzami, keď ho otec zase raz zmlátil remeňom. Robieval to často. Väčšinou si na to našiel jeden zo svojich neopodstatnených dôvodov ale veľakrát ho zmlátil len tak. Zo zvyku. Bol to ožran, ktorý síce pracoval v miestnej fabrike ale všetko čo zarobil, prepil. Snažil sa utopiť svoj žiaľ za mŕtvou manželkou, o ktorej hovorieval chlapom v krčme, že ju miloval. No pravda bola iná. Aj ona bola len handrová bábika v rukách tyrana, ktorá radšej svoj biedny život ukončila predčasne. Adrianova výchova zostala v rukách otca. Životom sa pretĺkal ako len vedel. Roky plynuli a rany od remeňa ho bolievali čoraz častejšie. Už bol dosť veľký na to, aby sa vzoprel, no dlhé roky tyranie a ustavičných bitiek vyhnali z jeho podstaty toho silného leva, akým bol kedysi. Stal sa z neho ustráchaný a utiahnutý človek. Tak veľmi túžil byť šťastný a radovať sa z každého začínajúceho sa dňa. Tak ako to výdaval v televíznych programoch, kde má dej vždy dobý koniec a všetci sa radujú. Pomaly strácal zmysel svojho života a slovo radosť už úplne vypustil zo svojho slovníka. Jedinú útechu našiel v dlhých prechádzkach, kedy aspoň na chvíľu utiekol z krutej reality a z toho špinavého a páchnuceho domu. No cítil, že už nevládze. Že už je to nad jeho sily. Mal pocit, akoby sa prepadal do čiernej diery a nikto ani nič mu už nedokáže pomôcť.

Zastal na moste. Pod ním do pilierov bijú rozbúrené vlny rieky. Silný vietor mu rozfúkava jeho čierne, neupravené vlasy. Obloha je zatiahnutá a dlhé, tmavé mračná sa pohybujú v závratnom tempe. Ako malý chlapec zvykol prirovnávať mraky k jemu známym veciam. Aj tak sa mu všetky nakoniec podobali na draky. Vietor sa opieral tak silno, že skoro sfúklo dole jeho biedne telo. Chytil sa zábradlia a spod kabáta sa mu odhalili zápästia. Na ľavom sa viditeľne črtala tenká, no zato hlboká jazva. ,,No a čo? Nebude to dnes po prvýkrát.“

Zahľadel sa dolu, smerom na rozbúrenú rieku. Snažil sa predstaviť si svoje telo, unášané silným prúdom. Silno si vzdychol. Možno poslednýkrát. Z jeho jemne modrastých úst vyšla para. Poriadne sa ochladilo.

Snažil sa zrekapitulovať si celý svoj život. No skoro s každou jeho myšlienkou sa spájalo utrpenie a krivda, ktorá ho len viac upevňovala v tom, že to, čo chce spraviť je správne a nevyhnutné. Tlačili sa mu slzy do očí, no on už svoj boj prehral. So sklonenou hlavou sa chcel vzdať toho, na čom mu už vlastne vôbec nezáležalo. Svojho života.

Už bol odhodlaný prekročiť zábradlie, no v tom zachytil vedľa seba pohyb. Zľakol sa, pretože to vôbec nečakal. Pozrel sa vedľa seba a na jeho počudovanie tam stál muž. Bol si úplne istý, že je na moste sám. Muž sa držal zábradlia a so širokým úsmevom na neho hľadel. Úplne si ho premeriaval a Adrian by dal ruku do ohňa za to, že je úplne nadšený, že ho vidí. Nevedel si vysvetliť, ako sa tu zjavil bez toho aby si ho všimol. Most je predsa dosť dlhý. A už vôbec sa mu nepozdával jeho pohľad a výraz na tvári. Pripadalo mu to ako večnosť.

Neznámy muž mal oblečený kabát s vysokým golierom. Upravené čierne vlasy učesané na cestičku a na tvári sa mu černelo husté strnisko. Hlboké, vsadené oči a výrazný nos budili dojem vážneho a odmeraného človeka. No on sa usmieval. Z tých očí šiel pokoj a pokora a jeho úsmev mal na Adriana až hypnotický účinok. Cítil ako mu drevenejú nohy a tuhne celé telo. Chcel sa pohnúť a spýtať sa ho, čo je zač. No nedokázal ani prstom pohnúť. Za iných okolností by prepadol panike a ohromil by ho strach. No jeho sa nebál. Aj keď ho videl prvý krát v živote, mal pocit akoby sa poznali celé roky. V tom sa neznámy muž natiahol a silno mu zovrel pravú ruku. Adrian sa zrazu cítil ako v siedmom nebi.

Akoby z neho spadli všetky starosti a problémy. Cítil sa neskutočne ľahko. Jediné čo dokázal bolo uprene mu hľadieť do očí. Po chvíli ho muž pustil a odstúpil od neho. Otočil sa mu chrbtom a začal si vyzliekať kabát. Adrian zostal úplne v šoku a nechcel uveriť vlastným očiam. Na jeho holom chrbte sa javili staré jazvy a rany. Otočil sa a ukázal mu svoje pravé zápästie. Bola na ňom tenká jazva. A na záver mu ukázal svoju ľavú ruku na ktorej prstenníku svietila žiarivá, zlatá obrúčka. Adrian padol na kolená. V tom mu to celé došlo.

Boh, či smrť sama stojí pred ním a dáva mu na výber. Pred ním stojí on sám. V plnej svojej kráse, len o niekoľko rokov starší. Videl v ňom seba. Všetok svoj žiaľ a krivdu. Neskutočný počet bitiek a utrpenie, ktoré musel celé tie roky znášať. Videl v ňom pokus skoncovať s týmto všetkým. No zároveň v ňom videl silu a odhodlanie. Lásku a neskutočnú chuť žiť. Môže si vybrať. Buď skočí a ukončí to raz a navždy alebo odíde domov s presvedčením, že ho čakajú lepšie časy. Že sa mračná nad jeho životom konečne rozplynú a šťastie sa opäť vráti do jeho slovníka.

Muž sa obliekol, otočil sa a bez slov odkráčal preč. Adrian sa chcel za ním rozbehnúť, no ešte stále sa nedokázal ani pohnúť. Po chvíli precitol a znovu zacítil chladný vietor. Vlny ešte stále zúrivo bili a mračná sa divo ponáhľali niekde za ďaleký horizont. Adrian si skryl tvár do svojich studených dlaní a rozplakal sa. Niť života predsa nemôže byť ukončená predčasne...