Kodai-So nervózne prešľapoval na mieste, až sa jeho ozdobné pliešky okolo paží rozcinkali. Čakal pred dverami veľkými ako samotná miestnosť a zdobenými zložitými ornamentmi. Ich základný bordový náter bol pokrytý vzácnou farbou ninri, meniacou sa podľa nálad a myšlienok tých, ktorí k nej boli najbližšie. A práve teraz sa okolo miesta kde stál, búrlivo premieňala do šedých až tmavozelených odtieňov vystihujúc tak jeho vnútorné rozpoloženie. Chcel prosiť, aj keď vedel, že zrejme príde o hlavu. No mala to byť iba malá daň za jeho zlyhanie. Jeho chmúrne myšlienky prerušil veliteľ stráže vedľa neho. Mohutná postava v zlatom brnení, s ostnatou prilbicou a tyčovým paralyzérom v ruke sa povýšenecky usmiala:

„Môžeš vojsť, otrok!“

S tými slovami dal Pavos znamenie strážcom vystrojených v podobných brneniach, len bez rubínových hodností na ramenách. Jeden z nich vyťukal bezpečnostný kód na nenápadnom displey vedľa dverí. Tie sa na Kodai-Sovo prekvapenie neotvorili celé, ale uprostred sa objavil úzky obdĺžnik, cez ktorý sa mohla pretiahnuť horko ťažko jedna osoba. Pokorne sklonil hlavu a prekročil prah. Domyslel si, že ho to má ponížiť – bol predsa iba sluha – dokonca menej. Zdvihol zrak, ale to, čo uvidel vo vnútri, aj tak nečakal. Miestnosť veľkosti katedrály bola zaliata slnečným svetlom predierajúcim sa cez farebné mozaiky dych berúcej krásy. Vo vzduchu sa mierne pohojdávali lustre z drahocenných kameňov bez akéhokoľvek spojenia so stropom. Jemné zlaté motívy spletitých rastlín sa plazili po ladných krivkách kryštálových stien, aby sa spojili v ohromujúci trón zavesený pod hlavnou kupolou. Krajšiu remeselnú prácu, ako túto ešte nikdy nevidel a bol si vedomý toho, že už ani nikdy neuvidí. Pri obdivovaní jeho zložitých tvarov takmer zabudol, prečo sem prišiel. Do reality ho však ihneď vrátil hlboký ženský hlas, ktorý sa zniesol z výšky trónu. Hlas nesmierne pôvabný, no bez štipky akejkoľvek láskavosti či zhovievavosti:

„Prečo ma vyrušuješ, Nefrét?“

Kým Kodai-so bleskovo sklopil zrak, stihol ešte zazrieť princeznú, ktorá vo svojich tmavobordových šatách so zlatými výšivkami vyzerala skoro ako súčasť majstrovského diela, na ktorom sedela. Vznešená žena čokoládovohnedej pokožky, s pôvabnými črtami tváre a dokonalou štíhlou postavou na neho teraz upierala oči farby slnka. Žiarili svojim vlastným svetlom, až mal pocit, že keby sa díval dlhšie, úplne ho pohltia. Tal-rey sa mierne naklonila a pritom sa jej zlaté perá vpletené do hladkého účesu havraních vlasov jemne rozvlnili.

„Vznešená princezná, chcem ti zložiť hlbokú poklonu a ubezpečiť ťa, že som ti aj s mojim ľudom úplne oddaný,“ začal, dívajúc sa do mramorovej dlážky.

„Všetci sme zložili hlavy pred tvojou nesmiernou mocou, aby sme ti mohli slúžiť...“

„Prejdi k veci!“ prerušila ho netrpezlivo a znudene si prezrela nalakované nechty.

„Prosím ťa ušetri tisíce našich žien a detí, ktoré si prikázala priviezť do tvojho kráľovského mesta, aby sa stali otrokmi. Prosím, buď milostivá,“ dokončil Kodai-So stále sa neodvážiac zdvihnúť zrak. Bolo to mimoriadne opovážlivé, ale už nemal, čo stratiť. Musel sa aspoň pokúsiť. Po jeho naliehavých slovách zavládlo v miestnosti zlovestné ticho. Vzduch sa mu odrazu stal ťaživejší a svetlo príliš bodavé. Jediné, čo cítil bolo jeho strachom búchajúce srdce. Kodai-so si uvedomoval, že mu princezná nemusí ani odpovedať. Stačilo by iba jediné slovo, nie gesto, aby ho najbližší strážca uškvaril na popol. Konečne pridlhé ticho prerušila otázkou:

„Náklad už dorazil?“

Vedel, že tým myslí jeho rasu. Z toľkého pohŕdania ho pichlo pri srdci, ale zachoval pokoj:

„Áno. Práve pristáli v hangáre a čakajú vo vstupnej komore.“

„Potom je všetko tak, ako má byť.“

Kodai-so stuhol. V zúfalstve sa odvážil zdvihnúť hlavu, aby uvidel Tal-rey, ktorá sa k nemu blížila ako nezmieriteľný kat. Schody z číreho kryštálu , ktoré si doteraz nevšimol, k nemu niesli zvuk jej črievičiek pripomínajúce údery biča. Zastala na tri kroky od neho a Kodai-So si mal možnosť prezrieť jej dokonalú masku tváre, pod ktorou sa ukrýval iba ľadový chlad a opovrhovanie.

„Ak mám prepustiť môj tovar, najskôr by si mi mal niečo ponúknuť, nemyslíš?“

„Dám vám všetko, o čo ma požiadate: svoju rodinu, svoje deti, svoj život,“ odvetil prosebne. Princezná prepukla v krátky nepekný smiech:

„Ale to už mi predsa patrí, otrok! Ty mi už nemáš, čo ponúknuť. Si len obyčajný zosadený kráľ nejakého hlúpeho bezvýznamného sveta.“

Vzápätí zvážnela a z jej očí sa stali dve úzke štrbiny, v ktorých prebleskovali ohníky hnevu:

„Ak sa ešte raz pokúsiš pýtať si od mňa môj majetok, garantujem ti, že tie nízke formy stvorenia, ktoré ty nazývaš svojim ľudom, budú trpieť viac ako sa dá ktorémukoľvek humanoidovi vo všetkých paralelných vesmíroch môjho kráľovstva! Rozumel si mi?!“

Jej hlas naberal na sile a napriek tomu, že Kodai-So videl vo vojnách mnohé veci, po chrbte mu prebehol mráz strachu. Bez slova sklopil oči a prial si, aby sa nikdy nenarodil. Ústa iba nehlučne opakovali modlitbu predkov. Prosba o zázrak, tak sa volala, aj keď už v zázraky dávno neveril. Prestal s tým, keď bol svedkom toho, ako légie Zlatého Kruhu ničia jeho rodnú planétu a bez zmilovania hubia všetko, čo im príde do cesty. Princezná si domyslela, čo si šepká a s úškrnom povedala:

„Tie tvoje úbohé modlitby! Čakala by som, že budeš mať aspoň trochu rozumu, ale ty... škoda rečí.“

Tal-rey sa ešte raz pozrela na krčiaceho sa Nefréta a prešla k úzkemu oknu po jej ľavici. Planétu Udo musela, na jej vkus, dobíjať dlhšie ako sa jej páčilo a ešte dlhšie podmaniť si jej spupných obyvateľov. Jedno nechápala, ako si mohli tí druhoradí humanoidi myslieť, že ich nechá žiť v slobodných federáciách vedľa Čistokrvných! Okrem toho, kráľovstvo Zlatého Kruhu potrebovalo množstvo otrokov - obrovské množstvo.

Tal- rey sa ani nenamáhala, aby sa na svoju obeť pozrela a ďalej študovala Sémskú krajinu pod vežou. Mesto, ktoré sa tu nachádzalo, keď prevzala vládu namiesto svojho šialeného otca, sa nedalo ani porovnať s tým, čo tu zanechala ona - modernú metropolu, ktorej koniec bol vidieť iba z obežnej dráhy, mesto z tisícov bielych veží popretkávané bujným porastom teekovníkov rozkladajúce sa do všetkých strán a schovávajúc v sebe milióny duší. Jej duší. Patril jej tu každý tvor, každý nádych, každá smrť.

„Žiadal si ma o milosrdenstvo,“ začala akoby zamyslene, „Prečo nie? Keď ťa tu vidím, váženého bojovníka, ktorý stratil to jediné, o čo sa mal postarať... Dnes máš šťastný deň. Dovolím ti, aby si si vybral: smrť alebo rovnakú potupu ako pre tvoj ľud.“

Kodai-so mlčal. Modrá pokožka mu akoby ešte viac zosinela. Jediná vec, ktorá mu zostala - prosenie na kolenách - bola zbytočná. Nemohol svoj ľud ochrániť, nemohol ani zničiť svojho úhlavného nepriateľa napriek tomu, že stál iba pár metrov od neho. Všadeprítomní strážci by ho zabili skôr, akoby sa stihol vôbec pohnúť zlým smerom. Zvesil hlavu a v odraze mramorovej dlážky uvidel iba potupeného kráľa, ktorý prehral. Zlyhal a teraz kľačal na kolenách pred najkrutejšou vládkyňou, aká kedy vzišla v tyranii Zlatého Kruhu.

Nadýchol sa, aby odpovedal, keď vedľajšími dverami nehlučne vstúpil posol. Tal-rey ho najskôr spražila pohľadom, ale potom sa jej tvár vyjasnila, aj keď ten nič nepovedal. Nespúšťajúc ho z očí netrpezlivým gestom ruky nechala vyviesť Kodai-Sa z miestnosti, ktorého sa v okamihu chopili mohutné ruky a on sa ocitol opäť za bránami paláca. Posledné slová, čo počul z úst princeznej boli:

„Odneste ten smrad.“

Zachmúrene sa poobzeral. Očakával okolo seba strážcov, ale vyzeralo to tak, že jeho prítomnosť nie je pre nikoho hrozbou. S nenávisťou sa pozrel na sídelný palác Sému a vydal sa do hangáru. Chcel byť naposledy so svojimi.

***

V trónnej sieni ostala sama s mladým, zato však spoľahlivým, otrokom Naru. Naru sa obradne uklonil a zasalutoval dvojicou pravých rúk.

„Kto ho našiel?“

„Jeden z vašich vrahov: Deer-than. Objavil ho v močiaroch Zapu vo vesmíre Go-6, moja paní.“

„Čo robil v močiaroch?“ opýtala sa štítivo.

„Vzhľadom na jeho schopnosti, sa bavil zápasením s miestnymi bahennými príšerami.“

„Aha.“

„Zarobil si tým slušnú kôpku peňazí.“

„Pochopila som. Nerob zo mňa hlupaňu!“

„Moja paní, to by som si nikd...“

„Ticho. Kde sú teraz?“

„V kvadrante 64. Nepotrvá to dlho, tak dvanásť hodín, kým dorazia.“

„A teraz to najdôležitejšie,“ princeznej sa rozšírili oči vzrušením, „Je živý?“

„Áno, moja paní, až moc.“

***

Ród ucítil náhly chlad. Konečne precitol, aby zistil, že sa dusí vodou, ktorú mu niekto chrstol do tváre. Keď sa dostatočne vykašľal, z úst sa mu automaticky vydrali najšťavnatejšie nadávky, ktoré pochytil od lakonských rybárov. To ho zvláštnym spôsobom upokojilo a jeho zmysli zaostrili na svoje okolie. Z hmly, spôsobenej bezvedomím, sa vynorila malá slabo osvetlená miestnosť s lekárskym vybavením. Niekto sa pohol na kraji jeho zorného poľa. Bleskovo zvrtol hlavu, ale len aby ho privítala päsť väzniteľa.

„Nevieš ako sa máš správať v spoločnosti vznešenej dámy?“

Bol to posmešný hlas Deer-thana, ktorému v hlave teraz sľuboval rýchlu smrť, aj keby ho to malo stáť 50 eónov prenasledovania. Podoprel sa na rukách o operačný stôl, na ktorom ležal a opľul ho. Deer-than opäť zdvihol päsť.

„Dosť! Ešte ho poškodíš. Postarám sa o neho.“

Tal-rey ukázala na nebezpečne vyzerajúce zbrane v rukách strážcov v rohoch miestnosti. Deer-than sa škaredo usmial:

„Zaslúži si to aj za moju loď,“ poznamenal pomstychtivo a nenávistne štekol k Ródovi, „Dúfam, že to bude bolieť!“

„Ešte si tu? Odmena ti bude vyplatená, ako sme sa dohodli,“ ozvala sa nekompromisne Tal-rey a netrpezlivo si poklopkala štíhlymi prstami po chrbte druhej ruky, ktorú mala zloženú na hrudi. Deer-tha sa bez ďalších rečí uklonil a ako vždy si išiel vyzdvihnúť svoju zlatú mršinu.

Ród zatiaľ zvažoval situáciu. Na okamžitý útek mohol zabudnúť - magnetické putá na nohách aj rukách ho rýchlo odradili. Vydržal síce skoro nemožné, no zbytočne trpieť v agónii, ktoré dokázali tieto nechutné hračky vyvolať, nechcel. Okrem panovačnej ženy pred ním a dvoch lekárov kestasiánskeho pôvodu, boli v miestnosti ešte dvaja nabúchaní vojaci, ktorí vyzerali, že ho rozhryzú pohľadom. Táto situácia ho prestávala baviť. V hlave mu stále dunelo od poslednej päste do hranatej brady a omračujúci jed, ktorým ho Deer-than paralyzoval, sa teraz bolestivo dostával pórmi preč. Chcelo to zistiť viac.

„Kto, dočerta, si?“ opýtal sa smerom ku kráske.

V okamihu Róda zasiahol výboj z nervopalu. Prebehla ním bolesť na hranici možností. Trvalo to len stotinu sekundy, ale mal pocit, že ubehla celá večnosť. Zalapal po dychu a zmätene pozrel na ženu pred ním.

„Ako to vravel ten niktoš? Nevieš, ako sa máš správať vedľa princeznej?“

Ród zamrkal hnedými očami a snažil sa silou vôle prinútiť, aby sa šokované svaly prestali chvieť. Až teraz si uvedomil, že je skoro úplne nahý. Jediné, čo mu nechali boli spodky a tetovanie na rameni, ako s úľavou zistil.

„Pozri sa, princezná, neviem o čo tu ide. Nespomínam si, žeby som ti niečo kedy vysvetlil. Veď ja som v tomto vesmíre vlastne ešte ani nebol. Chápeš? Nebol.“

Tal-rey sa zamračila nad jeho neuveriteľnou drzosťou a chvíľu to vyzeralo, že neodolá a opäť ho dá potrestať.

„Hlupák. Zaujíma ma iba tvoj pôvod.“

Princezná stisla nenápadný ovládač okolo jej zápästia a putá, ktoré doteraz nečinne viseli na jeho rukách ako škaredé náramky, roztiahli Ródovi ruky a prikovali ho k lôžku. Už druhý krát za tento deň pocítil bolesť v zátylku. Tá štatistika sa mu nepáčila. Tal-rey k nemu pristúpila a ľahko mu prešla dlhými nechtami po chlpatej hrudi. Ani by si už nespomenula, kedy naposledy videla takú dokonalosť v jednom tele: vysoká postava s proporciami zlatého rezu, zarastená tvár ukrývajúca ušľachtilé črty, ktoré videla len na freskách bohov v chrámoch a oči farby zlata – charakteristický znak Čistých. Už na pohľad bolo jasné, že sa v ňom Deer-than nemýlil.

„Šalach,“ zašepkala lačne, akoby si brúsila zuby na kadurského zubáča.

Ródovi sa zazdalo, že jej oči svietili hladom alebo možno šialenstvom. Mimovoľn ho striaslo. To, že poznala jeho pôvod, ktorý starostlivo schovával, ho nemilo prekvapilo. Netušil, že Deer-than je až taký dobrý.

„Ak ide o špinavú prácu, tú nerobím,“ pokračoval, akoby nepočul, čo hovorila, „Ale ak by si chcela využiť túto chvíľku užitočne,“ Ród s úškrnom mrkol na svoje vypracované telo, „nebudem nič namietať.“ Tal-rey razom odtiahla ruku. Jej líca zalial rumenec, ktorý pripísala hnevu.

„Ako sa opovažuješ?! Ty si neuvedomuješ s kým hovoríš? Som Tal-rey, princezná Zlatého Kruhu!“

„Viac-menej ma teší, ale to pre mňa nič neznamená. Príliš nesledujem kráľovské intrigy z iných vesmírov. Mimochodom vyzeráš rozkošne, keď sa hneváš.“

Tal-rey už s novou sebakontrolou ešte viac odstúpila. Inokedy by ani nezakopla o podobnú háveď ako bol on, ale Ród ju niečím nevysloviteľným dráždil. Radšej sa pozrela na monitory, na ktorých práve prebiehala diagnostika a oči sa jej opäť rozhoreli radosťou.

„Máš šťastie, že ťa potrebujem živého,“ sykla smerom k nemu.

„O čo ide?“

„Nehraj to na mňa,“ štekla po ňom, rozhodnutá mu už nevenovať ani pohľad, ale niečo v jeho drzom hlase ju nútilo pokračovať, „ Veľmi dobre vieš, akú majú Šalachovia výnimočnú DNA. Potomkovia Pôvodných – rasa, ktorá je skoro nesmrteľná. Niečo tak výnimočné, že ešte aj sama príroda je bezmocná voči vášmu daru...“

„A?“ ozval sa skoro unudene, „Pekné, že ma máš tak naštudovaného. Vieš teda, že márniš svoj čas ak ma chceš zabiť.“

Tal-rey sa skoro úprimne zazubila, ale v jej očiach prebehol škodoradostný tieň.

„ To nie je také nemožné, akoby sa zdalo, Šalach. Najdôležitejšie je to, že tvoja unikátna podstata dokáže spraviť zázrak.“

„A to je?“ spýtal sa navonok rovnako nedbanlivo, ale už tušil, že odpoveď sa mu nebude páčiť.

„Oživiť mŕtveho.“

Ródov sebaistý úsmev na sekundu zmizol. Už sa stretol s fanatickými uctievačmi kefských besov, ktorí ho chceli zabiť pre jeho ževraj nesmrteľnú kožu a sem-tam sa mu niečo donieslo do uší o jeho údajných magických schopnostiach. Z tváre princeznej však vytušil, že vie čo robí a najhoršie, že aj vie ako to urobí.

„ Trepeš,“ uškrnul sa. Jeho gravitačné putá sa v tom okamihu ostro zarezali do mäsa a drtila kosti v zápästiach. Udržal sa, aby nezareval zvíjajúc sa na lôžku a čakajúc, kedy zovretie povolí.

„Opatrne, Šalach. Mohla by som si tvoju dôležitosť rozmyslieť,“ povedala Tal-rey a ovládačom povolila napätie. Ród hlboko vydýchol a nenávistne precedil cez zaťaté zuby:

„Nič také sa nedá. Už sa mi pokúšali urobiť všeličo. Nemáš šancu. “

„O to sa ty nestrachuj. Najlepšie mozgy vesmírov vytvorili procedúru s nanolúčom na extrakciu DNA špeciálne pre teba. Nebudem ťa trápiť s podrobnosťami, ale lúč sa dostane aj cez tvoje ochranné biopole.“

Tal-rey sa významne pozrela smerom ku nebezpečne vyzerajúcemu stroju na náprotivnej stene.

„Nepríjemné, lebo potrebujem z teba všetko. Smola,“ dodala roztopašne a zle sa usmiala. Oči mala teraz rozšírené a v jej zlatistých dúhovkách sa objavili červenkasté škvrny. Ródovi sa mimovoľne urobilo zle.

„Kto to má byť? Otecko?“

Blysla po ňom očami a uškrnula sa:

„Predsa len nie si tak neinformovaný, ako sa robíš. Ten šialený starec je žiaľ ešte živý,“ povedala s dešpektom a pohla sa smerom k dverám.

„Tak, kto? Ktorú mŕtvolu tak strašne potrebuješ?“ snažil sa získať čas, kým sa spamätá.

Tal-rey sa neotočila, ale aj tak počul jej tichú odpoveď:

„Jediný, ktorý za to stojí. Uži si svoju poslednú noc, Šalach,“ popriala mu a zmizla v páse svetla za pneumatickými dverami.

***

Tal-rey stála pri hybernačnej komore a pozerala na Mirrtela voľne plávajúceho v modrej tekutine, ktorá chránila jeho telo pred rozkladom. Z reproduktorov sa ozýval umelo udržiavaný tlkot srdca, vyživované orgány si plnili svoju funkcie, graf mozgových vĺn bol však v červenej priamke. Bolo mu len 22 eónov, keď ho prebodol roh rozzúreného mikelského býka a za svoju nerozvážnu záľubu v adrenalinových hrách zaplatil najvyššiu cenu. Lenže ona si nenechala diktovať, ani od smrti nie.

„Je čas, drahý, vrátiť sa ku mne.“

Nežne pohladila sklo, akoby ju naozaj mohol počuť. Prvé dni od jeho smrti tu plakala celé hodiny, postupne sa sem vracala každý druhý deň, až pre povinnosti regentky, po tom ako sa rozvinula choroba jej otca, sa zastavila už iba pri výročí jeho smrti. To sa ale za pár hodín zmení, pomyslela si šťastne alebo aspoň chcela. Roky tvrdej vlády ju obrali o všetko potešenie zo života. Napriek tomu, že žila v rozprávkovom paláci a podmanila si postupne celé kvadranty, jej život bol jedna šedá šmuha na pozadí času. Z úvah ju vytrhol chrapľavý hlas:

„Dovoľte princezná, aby som mohol prehovoriť,“ poprosil Zethan’gs.

Princezná sa rozmrzelo pozrela smerom k dverám stabilizačnej komory. Bolo jej jasné, že boli zavreté celý čas. Napriek tomu tam teraz v úctivom úklone stál starý muž v dlhom tmavozelenom habite s holou lebkou zdobiacu iba posvätné tetovanie.

„Nevolala som ťa,“ odvetila chladne.

„Vycítil som, že ma potrebujete, moja pani,“ pozrel na ňu pokojnými očami.

„Neznamená, že keď si Empat, tak môžeš všetko! A nepredstieraj lojálnosť! Vždy si bol lojálny len tomu tvojmu zbytočnému náboženstvu a môjmu otcovi. Choď a radšej sa staraj o jeho prázdnu hlavu! Trpím ťa tu iba kvôli tomu!“ V Tal-reyiných očiach začali nebezpečne poskakovať plamienky hnevu. Zethan’gs nepotreboval byť ani Empat, aby vedel, čo to znamená. Tak ako sladko vyzerala princezná navonok, tak bola vnútri plná jedovatej zúrivosti.

„Dobre viete, že aj keď myseľ vášho otca blúdi, má vás stále rád. Nie je mŕtva nádoba. Iba mŕtvi sú naozaj mŕtvi. Nezabúdajte na to.“

S tými slovami sa uklonil a rozplynul sa. Tal-rey mala, čo robiť aby nevybuchla. Trvalo jej pár eónov, aby sa zbavila všetkých duchovných v kráľovstve, ktorí sa jej vysmievali slovami ako: utrpenie zušľachťuje, prišiel čas jeho odchodu, je to Jeho vôľa. Ale so Zethan’gsom si nevedela dať rady. Vďaka vrodenej autotelekinéze sa mohol zjaviť kdekoľvek a kedykoľvek. Nenávidela ho za to s rovnakou intenzitou, akou sa ho bála. Pre ňu nebol o nič menej nebezpečný, ako jedovatý had v topánke. Odohnala starý strach z jeho všadeprítomnosti a opäť sa zahľadela na Mirrtela. Polohlasne zašepkala:

„Neboj sa, už nás nič nerozdelí. Ani bohovia, ani smrť.“

***

Ród si v lúčoch skorého rána pozorne prezeral lekársku jednotku, v ktorej ho nechali. Neveľká miestnosť s hladkými stenami a dvomi dverami - samozrejme pod neustálym drobnohľadom kamier. Do nosa mu udieral dezinfekčný pach a sterilita. A, samozrejme, nemohlo chýbať okno z tvrdeného skla. To nevyzeralo dobre, ale už bol aj na horších miestach. Najdôležitejšie bolo, že cez noc sa regeneroval a opäť bol v plnej sile. Všimol si, že na obrazovke za ním prebiehajú zložité výpočty biochemických procesov v jeho tele. Aspoň to predpokladal. Na sekundu sa snažil rozpomenúť, koľko krát sa takto podobne zobudil, ale nedopočítal sa. Už bol na svete príliš dlho. Zahľadel sa na veľké prázdne miesto obklopené medicínskou mini jednotkou, kde o kúsok ďalej stál spomínaný nano lúč – veľká hladká trubica, napojená na akúsi zložito vyzerajúcu krabicu. Inštinkty mu vraveli, že je to niečo, čo nechce mať blízko pri sebe. Začínal ním prenikať chlad. Z podmienok, v akých ho držali, bolo jasné, že je pre nich iba kus mäsa na spracovanie. To sa rýchlo muselo zmeniť.

Jeho myšlienky prerušil kovový zvuk otváraného zámku. Hlavné dvere sa sťažka otvorili a cez veľký otvor pretiahli otroci hybernačnú komoru. S dvoma ozbrojencami pri vchode to robilo ďalšie štyri osoby. Najnebezpečnejšia z nich, Tal-rey, majestátne kráčala v tesnom závese bizarného sprievodu. Otroci okamžite začali napájať komoru najrozličnejšími rozvodmi a hadičkami.

„Fešák,“ odtušil Ród, keď uvidel vysokého černocha atletickej postavy v modrom náleve. „Nemožné. Ani moja DNA ho nedokáže oživiť.“

„Nemaj starosť,“ odsekla.

„Prečo to vlastne chceš? Takých ako on môžeš mať stovky.“

„Hlupák, milujem ho.“

Ród sa zatváril pochybovačne. Tal-rey urazene zmraštila čelo. Napriek tomu, že ju neskutočne vytáčal, bol jej niečím povedomý. Akoby ho už niekedy stretla, niekedy veľmi dávno. Potom jej to došlo.

„Drzý. Mladý. Mocný. Bez strachu. A neokúsiaci jediné, pre ktoré sa oplatí a smie všetko.“

Ród sa úprimne zasmial a jeho hrdelný smiech sa roztrieštil o steny, aby sa vrátil v desiatkach ozvien späť.

„Slečna..ehm..princezná, ideme sa rozprávať na šteklivú tému? Nebudete sa červenať?“

Tal-rey v ňom ale ľahko prečítala potláčaný hnev, ktorý nesúvisel s jeho ponižujúcim postavením, takže ju Ródové slová nepomýlili.

„Takže nikdy! Aké úbohé, chlapče,“ povedala s neskrývanou škodoradosťou v hlase. Pristúpila bližšie, aby si ho mohla vychutnať. Zacítil omamnú vôňu vanilových kvetov, ktorá sa ostro bila s celou jej podstatou. Ród si bol istý, že ak sa odtiaľto dostane, z tej vône ho bude striasať do smrti.

„Nemilovaný a neschopný milovať. Každý jeden deň tvojho mizerného života znamená, že si zbytočnejší ako smietko prachu. Vlastne jediný moment, kedy zažiariš bude, keď konečne zomrieš.“

Ród uhol pohľadom a zamračený mlčal. Tal-rey s radosťou pokračovala:

„Povedz Šalach, koľko sĺz za teba niekto vyroní? Nie, poviem to ja: nikto ani jednu. Počuješ? Nikto ani jednu.“

Nereagoval, iba spupne civel na lekárov v bielych plášťoch, ktorí práve dokončovali prípravy na procedúru. Tal-rey s pocitom triumfu pozrela na monitor, na ktorom prebiehali posledné výpočty. Mirrtel bol teraz napojený a vyzeral ako modrá perla v objatí robotickej chobotnice. Hlavný lekár si spolu s asistentom nasadil rúšku, ostatní dvaja otroci poslušne čakali pri stene. Náhle sa ozval Ródov ostrý hlas:

„Myslíš si, aká si chytrá, ale ja ti poviem, čo si: Chudera. Všetci ťa nenávidia a každému sa hnusíš. To je pravý dôvod, prečo chceš oživiť ten bezvýznamný kus mäsa. Dúfaš, žeaspoň jedna bytosť v tebe nebude vidieť tú obludu, ktorou si sa stala. Takých ako ty som videl stovky – skončíte sami, vo vlastných výkaloch, ktorými aj ste.“

Tal-reyiné zreničky sa rozšírili adrenalínom, ktorý sa jej rozlial do žíl. S hrdelným zavrčaním a so zaťatými päsťami priskočila ku medicínskemu ležadlu. Prudký záchvat zúrivosti jej úplne zatemnil myseľ. Nikto ju ešte tak strašne neurazil. Musel byť potrestaný. Ród čakal presne na to. Bleskovo trhol a za cenu vykĺbeného palca, uvoľnil ľavačku z magnetického zovretia. Mierne nemožné, ale roky výcviku spravili svoje. Strážca v rohu varovne vykríkol, ale kvôli rozzúrenej princeznej, ktorá sa mu postavila do cesty, nemohol vystreliť z nervopalu. Tal-rey v tej chvíli zaryla pazúry do Ródovho ramena. Ród ani nemrkol a uvoľnenou pažou jej vyrazil ovládač z ruky. Skríkla, ale nepustila sa ho, stále vidiac cez červený opar. Ród jednal automaticky - napol telo ako tetivu a strašlivou silou zdvojených svalov zlomil ležadlo pod sebou vypnúc tým pole, ktoré ho spútavalo. Putá sa otvorili a konečne uvoľnili zvyšok tela a oni si neskoro uvedomili, že urobili obrovskú chybu. Nikdy ho nemali podceňovať.

Vždy mal niečo v zásobe, vždy mal plán a dva krát rýchlejšie reakčné čas spolu s bojovými schopnosťami pilovanými stovky eónov, mu v tom výrazne pomáhali. Bol predsa ten, ktorý neumiera.

Zdravou rukou schmatol najbližšieho doktora a šmaril ho celou silou do princeznej. Rozbili sa ako kužele. Tal-rey otrasene zostala ležať na zemi, ale keď si uvedomila, čo sa deje, snažila sa postaviť. Okamžite bola strhnutá naspäť strážcom, ktorý ju chránil vlastným telom. Hnusne zakliala, ale výcvik urobil svoje. Napriek tomu, že sa metala ako úhor, strážca sa ani nehol. Potom prišiel na rad nervopal, Svetelné výboje preťali vzduch, ale rozbili sa už len o prázdne lôžko. Ród bol v tom momente pri strelcovi. Schmatol zbraň tesne za rozžeravenou hlavňou a jej druhý koniec vybavený bodcom zarazil do útočníkovej hrude. Muž sa sklátil k zemi, kde ešte chvíľu strašlivo chrčal. Ród si to nemal čas ani uvedomiť, pretože ho niekto zozadu bolestivo šľahol tvrdým káblom. Nemárnil čas rátaním hviezdičiek, ktoré sa mu zjavili pred očami a bleskovo skočil vpred. V letku vytrhol nervopal zo strážcovho tela, palcom ho nastavil na maximum a odrovnal všetkých troch otrokov za ním. Skrútili sa ako groteskné háďatá, okamžite mŕtvi. Z chodby, za dverami, počul výkriky ďalších bežiacich vojakov. Rozhodovali sekundy. Namieril nervopal na okno - ozvala sa ohlušujúca rana a tlaková vlna roztrieskala sklo na tisíce úlomkov, ktoré vyprskli do vlhkej tmy. Hneď za tým sa ozvalo zlovestné prasknutie. Tal-rey zajačala, akoby ju vraždili, ale strážcovo zovretie ani teraz nepovolilo. Stabilizačná komora sa otvorila ako kukla motýľa, z ktorého vnútra prúdom tiekol modrý kal. Do nosa udrela štipľavá vôňa ozónu zmiešaná s bohviečím. Ród sa na sekundu rozhliadol na spúšť okolo seba - v kalužiach krvi sa váľali piati chlapi, v miestnosti jačal alarm kvôli poškodenej komore a zvyšok bol ochromený. Najvyšší čas ísť, pomyslel si a s rozbehom naslepo vyskočil z diery v stene. Bolo to neuveriteľných dvesto metrov, ale zošikmená stena paláca ho mierne zbrzdila. Dopad do vysokých kríkov taký príjemný nebol. Pár sekúnd sa váľal na zožltnutej tráve s vybitým dychom, v agónii blížiaceho sa udusenia, ale nakoniec vstal a naučeným hmatom si reštartoval pľúca. Kosti sa mu, ako s radosťou zistil, nepolámali. V toľko ani nedúfal. Pozrel hore, odkiaľ po ňom pátrali hlavy v prilbiciach. Počul tlmené srdcervúce ženské kvílenie a zúrivé výkriky vojakov. Nebol čas na premýšľanie. Rozbehol sa cez palácovú záhradu a potom ďalej spleťou uličiek ku najzastrčenejšiemu vesmírnemu doku, aký mohol v Sémme nájsť. Stačilo sa držať pravidla najhorších ciest.

Toto mi nedaruje. Mal som ju zabiť, kým sa dalo, premýšľal chmúrne a počas behu si z tváre zoškraboval usvedčujúcu hlinu. Aj keď si každých pár desiatok eónovi na jeho šalachovské telo niekto brúsil zuby, teraz to bolo iné. Vedel to. S princeznou Zlatého Kruhu sa nezahrávalo. Už nebude nikdy v bezpečí. Už nebol nedotknuteľný. Jeho nepriateľ mal príliš mnoho možností. Do mysle sa mu vkradol jemu neznámy pocit - strach. Zahol do tmavej uličky osvetlenej len chabo blikajúcim svetlom nad vchodom do výčapu a vyhľadal najbližšiu loď. Bol to manuál. Zahrešil, ale teraz nemohol byť fajnový. Najdôležitejšie bolo, že mal hyperpohon. Povolenie nepotreboval - keď ho uvidel pilot, veľmi rýchlo si domyslel, že sa mu nemá pliesť do cesty. Preletel pod pirátskym uhlom a o pár hodín neskôr sa už preháňal medzihviezdnym priestorom . Ruka ho hnusne bolela, ale nebolo to nič, čo by nedokázala vyriešiť lekárska minijednotka a jeho regeneračné schopnosti. Ród sa uvelebil v pilotovom sedadle a zahľadel sa cez kokpit. Nikdy v živote si neuvedomil, že hviezdy môžu byť také krásne.

***

Úzky pruh červenej žiary spomedzi závesov dopadal na princeznú tvár bez akejkoľvek emócie. Aspoň tej čitateľnej. Žiara išla z prístavu, ktorý sa už druhý deň kúpal v obrovských plameňoch. Červené hady jeho horúcich ramien oblizovali vesmírne koráby a napriek vzdialenosti desiatok kilometrov, boli vidieť až k palácu. Skoro mohla cítiť pach horiaceho kovu a jedovatých plynov zvestujúcich blížiacu sa szkazu. Nehnute to všetko sledovala, akoby sa pozerala na ohňostroj.

„Vyzerá to, že sa Nefréťanom nepáči moja vôľa,“ povedala chladne, ale bez zvyčajnej zlosti. Stála v tmavozelených smútočných šatách s dlhou vlečkou, ako si žiadali tradície a vyzerala, že sa jej to vôbec netýka. Pavos sa ukradomkya pozrel okolo seba. Kráľovská sieň bola ponorená do olivových farieb, presvetľovaná len svetlom sviec a ostro tak kontrastovala so svojou bývalou krásou. Kúsok pod oknom stálo to, čo sa snažil úplne vytesniť z mysle. Možno za nejaký čas to pôjde, ale na svoju chvíľu si ešte musel počkať. Podstatné bolo teraz niečo iné. Až po dvoch týždňoch od úteku Šalacha si ho princezná k sebe opäť povolala. Vesmírne doky sa medzi tým premenili na rebelantské línie. V meste to vrelo a už zachytili pridávať sa ďalšie skupiny akýchsi otrockých klanov. Nemohol však zasiahnuť bez jej súhlasu. Dúfal, že toho dnes bude schopná.

„Vzbúrenci oslobodili väčšinu otrokov, ktorí ušli na neznáme miesto. V dokoch ostala len menšia légia na čele s Kodai-som, ktorá sa snaží sabotovať mesto. Tvrdia, že radšej zomrú, akoby sa mali vzdať. Čakám vaše rozkazy, veličenstvo,“ ozval sa Pavos, ale po pravde netušil, čo má naozaj čakať. Princezná bola ako skala - bez emócií, nemá, vzdialená. Akoby niekto vypol vypínač a ona zhasla.

„Pozabíjať. Bez výnimky,“ odpovedala bez zaváhania. „Potom ich hoďte na hranicu, ktorú si sami pripravili. A čo sa týka utečencov – nájdite ich, aj keby sa mali skrývať v samotnom pekle. Mne nikto neutečie. Nikto!“

Pavos chcel na malý moment oponovať, pretože sa obával nových nepokojov, keď sa k nemu otočila. Nechtiac ho striaslo. Červené škvrny v jej očiach, predtým sotva viditeľné, sa teraz zväčšili a z jej pohľadu išla dravosť divokého zvieraťa.

Rýchlo sklopil zrak, aby si nevšimla jeho zdesenie. Zdvihol sa a bez ďalších rečí utiekol z jej dosahu a tiež dosahu toho puchu. Tal-rey sa otočila späť k oknu a zasnene sa pozrela na nočnú oblohu.

„Ani bohovia, ani smrť, miláčik. Idem si po teba. Idem si po teba,“ zašepkala a pohladila Mirtellovú rozkladajúcu sa ruku.