„Mňaaaaau!“

Starec sa strhol a zdvihol hlavu z knihy, nad ktorou približne pred dvoma hodinami zaspal. Staré kosti v zaležanom krku ostro zaprotestovali.

„Mňaaaaaau!“

„Murko?“ opýtal sa Ervín prekvapene, pretože jeho kocúr bol už desať dní nezvestný. Dokonca si už začal myslieť, že mŕtvy, ale istý si byť nemohol.

„Mňaaaaau!“ ozvalo sa za oknom tretí raz. Ervín vyskočil a odhrnul záves. Spoza skla jeho pracovne v suteréne rodinného domu naňho okrem tmy skutočne zízal aj pár žiarivých zelených očí.

Ervín nemeškal a naradostene otvoril okno. Ovanul ho studený prúd vzduchu.

„Kde si bol?“ opýtal sa Murka vyčítavo.

Hneď si však uvedomil, že niečo nie je v poriadku.

Zviera neskočilo dovnútra. A ani neušlo. Ani sa nepohlo. Len naňho uprene hľadelo. Chvíľu sa mu usiloval pohľad opätovať, ako nadradená, inteligentná bytosť ukázať svoju dominanciu, ale zelené okále, akoby ho prepaľovali. Ervín to nakoniec nevydržal a prerušil očný kontakt. Keď na zviera o pár sekúnd opäť pozrel, zistil, že to cerí zuby.

„Murko?“ Ervín ustúpil dva kroky dozadu.

Mačka po víťaznom súboji pohľadov elegantne natiahla chrbát a prešla sa po parapete zľava a doprava a naspäť. Ervínovi sa na chvíľu zazdalo, že na pravom boku v srsti vidí povedomú vzorku. Murko sa hneď otočil, takže starec si to nemohol overiť, no rokmi vytrénovaná logická časť jeho mysle ho hneď pokarhala, že je to hlúposť. Keby mačku prešlo auto, výsledkom by bola neprehľadná zmes krvi, kostí a vnútorností, nie len odtlačená vzorka pneumatiky v čiernom kožuchu.

Vtedy zafúkal vietor a do izby sa nahrnulo lístie z neďalekej lipy.

Ervínovi preskočil mráz po chrbte. Zdalo sa mu to alebo cez niekoľko listov preletelo aj cez Murka? Pre istotu ustúpil ešte pár krokov dozadu, nespúšťajúc oči zo svojho, možno bývalého, domáceho miláčika.

„Mňaaaaaaau!“ ozvalo sa opäť, priam vyčítavo, a oči kocúra, sa možno naozaj, možno kvôli Ervínovej vybičovanej predstavivosti zažiarili temnou, červenou žiarou.

Ervín chcel tretí raz cúvnuť, ale rozmery miestnosti mali svoje limity, a tak sa chrbtom narazil do police na knihy. Tá sa prudko roztriasla a Ervín sa ledva vyhol padajúcemu slovníku.

„Si...si mŕtvy?“ opýtal sa zúfalo kocúra, hoci mu, študovanému človeku, bolo jasné, že zviera mu odpoveď neposkytne. Iba tú jednu, ktorú nemohol, nedokázal pochopiť.

„Mňaaaaau!“ Nie, Ervín nevedel, čo sa mu snaží povedať. Ale naježená srsť a vycerené zuby naznačovali, aký je asi tón kocúrovho odkazu.

„Ale veď... kŕmil som ťa, dal ti domov, kliešte som ti vyberal,“ bľabotal Ervín, „mal som ťa rád. Neurobil som nič...“ Zasekol sa.

„Mňaaaau!“ zaznela neúprosná odpoveď. Starec si zrazu uvedomil, že niečo predsa len urobil. Urobil na Murkovi pokus. Ale...

„Ale no tak, veď to bol len myšlienkový experiment!“ zapišťal starec s veľmi dlhým priezviskom. „Nebol si pokusný králik, len inšpirácia. Budeš slávny!“

„Mňaaaaau!“ odpovedal kocúr, možno mŕtvy, možno živý, ale pravdepodobne mŕtvy, a pohol sa vpred.