„Tento kopec je už posledný,“ zaprisahal sa, keď sa v šere predieral stromami do prudkého kopca, dúfajúc, že hore nájde jaskyňu alebo aspoň čiastočne kryté miesto na spanie. Z poslednej dediny odišiel pred tromi dňami a na ďalšiu zatiaľ nenarazil. Zato naňho narazila búrka, po ktorej sa dva razy šmykol pri zostupovaní z kopca, odrel si ruku a musel sa vrátiť kus proti prúdu rieky, pretože rozbúrená voda strhla most. Posledné hodiny sa vliekol ako bez duše.

Už sa naozaj potreboval vyspať chránený pred živlami.

Na kopci ho však čakalo ďalšie sklamanie, bola pred ním len široká lúka s ojedinelými skupinkami stromov. Jedna mu však poskytla aspoň závetrie, v ktorom si mohol rozložiť oheň. Kým sa rozhorel, stiahol z kože králika a nasolil ho. Aspoň toľko šťastia mal, že sa mu podarilo uloviť večeru. Korením a soľou nešetril, v poslednej dedine ho dostal kopu namiesto peňazí. Za čo bol teraz vlastne rád, mincami by si králika len ťažko dochutil. Keď oheň trochu poľavil a začalo z neho sálať príjemné teplo, prihodil do pahreby posledných pár zemiakov.

Kým čakal na jedlo, povyťahoval z vaku všetky veci a rozložil ich okolo, aby preschli. Nebolo toho veľa, pár rekvizít, ktoré používal pri svojich iluzionistických vystúpeniach, zvyšky jedál, náhradné onuce a košeľa. Plášť aj kapucňu mal oblečenú, proti dažďu, ale aj proti chladu, hoci boli ešte stále trochu vlhké. Blížila sa zima a začínal si uvedomovať, že by sa mal niekde usadiť, aby prečkal najhoršie mesiace. Ale zatiaľ ho to po pár dňoch vždy ťahalo na cestu, vždy do ďalšej dediny.

Rozhrabal oheň, aby si ohrial prsty. Pohľad sa mu zastavil na balíčku tarotových kariet. Boli na úplnom spodku vaku, čo ich ochránilo pred vlhkosťou, ale zároveň to znamenalo, že ich už dlho nepoužil. Vzal balíček do rúk a zamiešal ho, precvičil si pár kartových trikov. Na vykladanie ich nepoužil ešte dlhšie, hoci pôvodne si ich zadovážil na to. Nebol však cigánka, aby si od neho ľudia nechávali veštiť budúcnosť.

Páčil sa mu pocit tvrdého papiera v dlaniach a pohľad na farebné obrázky, ktoré dodávali večeru trochu radosti. Po troch dňoch cesty mal však unavené celé telo, karty ho neposlúchali a pár ich vypadlo na zem. Chcel ich zhrnúť späť do balíčka, ale nedalo mu to; otočil prvú – Blázon.

„Hah,“ smutne sa zachechtal, „Pravdaže, blázon, čo sa vydá na cestu, namiesto toho, aby sa niekde schoval pred zimou.“

Otočil druhú – dvojka pohárov.

„Stretnutie... Ach, krásna žena. Ktorá by tak chcela potulného iluzionistu, ktorý je dobrý akurát tak robiť divadlo deťom? A tretia... Mág,“ na okamih sa zamyslel, či sa mu podarí význam tých kariet nejako spojiť. „Darmo. Blázon, ktorý sa radšej vydá na cestu a hrá sa na čarodejníka, než by si našiel nejakú prácu, ktorou by si vyslúžil ubytovanie a ženu.“

Napoly nahnevane, napoly smutne zbalil karty do balíčku a balíček vrátil na dno vaku, rozhodnutý ho zase tak skoro nevytiahnuť.

Dobrá správa bola, že králik bol hotový. Na zemiaky bolo treba ešte chvíľu počkať.

Odrezal si stehno, ktoré od hladu zjedol na dve zahryznutia, druhé si však už šetril; potreboval jedlo aj na ráno. V zamyslení sa započúval do ohňa a až neskoro si všimol, že sa okolo neho poneviera nejaké zviera.

Líška. Určite ju privábila vôňa jedla.

Škaredo sa na ňu pozrel a pohrozil jej papekom, ktorým prehraboval umierajúci oheň. Líška sa naježila, no neutiekla. Ale nezdalo sa ani, že by sa chcela priblížiť. Sadla si, obozretne si ho prezerala a podchvíľou si oblizovala prednú tlapku. Až teraz si všimol, aká je vychudnutá a že má na labke odreté miesto. Zrazu mu jej prišlo ľúto. Odložil papek.

„Hovorí sa, že ryšaví ľudia nemajú dušu,“ prehodil smerom k nej a zozbieral zo zeme objedené kosti, „Ale to neznamená, že nemáme srdce. Poď sem!“ pohodil kosti neďaleko ohňa. Líška dobehla takmer bez váhania a hladne sa vrhla na úbohé sústo, tak jej k tomu prihodil ešte aj kus mäsa.

„Dúfam, že ma za to v noci nepohryzieš,“ zamrmlal si popod nos, kým si odkrajoval zo zemiaku a poočku ju sledoval.

Keď padla tma, zbalil zvyšok jedla do voskového papiera, aby mu ho cez noc nič nezožralo. Prihodil na oheň posledné drevo, ľahol si blízko neho s prázdnym batohom pod hlavou. Bola krásna noc. Vyčasilo sa, mraky sa stratili, na oblohe svietil len drobný kosáčik dorastajúceho mesiaca a boli nádherne vidieť hviezdy. V tejto chvíli bol rád, že nenašiel žiadnu jaskyňu. Skúšal pomenovať súhvezdia a na svoje veľké prekvapenie si pamätal všetky. Zaspal schúlený do klbka, otočený chrbtom k ohňu.

Líška sa až potom odvážila bližšie. Oňuchala ho, aj všetky veci, ktoré so sebou nosil. Tri razy obehla ich malé táborisko a zaštekala na mesiac. Nikto jej neodpovedal, ale chvíľu načúvala; možno ona niečo počula. Potom sa vrátila k mužovi a ľahla si mu k hlave. Ryšavé vlasy, príliš dávno spletené do copov, zanikali v hrdzavej srsti.

***

Ráno ho prebral nepríjemný pocit, že mu niečo leží na hlave a ťahá ho za vlasy. Chcel sa otočil, ale nešlo to, až keď sa prudšie pohol a zobudil tým líšku. Ťažoba zmizla, ale s ňou aj príjemné teplo. Líška odbehla o kus ďalej, položila si hlavu na predné labky a pozorovala ho.

Divné, pomyslel si. Ešte nevidel, že by divé zviera spalo tak blízko človeka.

Zhrnul uhlíky na kopu, aby mohol založiť nový oheň a ohriať si jedlo a vodu na čaj. Líške hodil zvyšky a kus zemiaku, mäsa nebolo dosť pre oboch. Nevadilo jej to.

Keď sa začal baliť, odbehla preč. Myslel si, že už sa nevráti, že len chcela jedlo a teplo na noc, ale než zahasil oheň a vydal sa na cestu, bola späť. Vyzerala oveľa lepšie ako včera, jedlo a odpočinok jej zjavne prospeli. Keď sa odvážila bližšie, všimol si, že má strieborné oči. Tak ho to prekvapilo, že od nej na chvíľu nemohol odtrhnúť pohľad. Ešte nevidel líšku s takými očami. Ale nakoniec – ešte nikdy nevidel líšku takto z blízka, možno majú všetky také oči. Nadhodil si batoh na chrbte, aby mu lepšie sedel a rezko vykročil. Líška ho nasledovala.

Netrvalo dlho a narazili na cestu. Pútnika to vždy poteší, lebo cesta znamenala ľudí a ľudia znamenali usadlosti. Kráčal popri kraji, líška utekala po tráve neďaleko a vždy, keď okolo niekto prechádzal, sa niekam skryla.

Nebolo ešte ani poludnie, keď v diaľke zbadal prvé domy. „Sláva!“ potešil sa a zastal, aby si odpočinul. Nebolo to už ďaleko, no batoh ho ťažil a potreboval sa napiť. „Do dediny so mnou asi nepôjdeš, čo?“ prehovoril na líšku a ponúkol jej dúšok vody.

Keď však znova vykročil, líška sa pripojila k nemu. Teraz už kráčala blízko a nezdalo sa, že chce niekam odísť. Pobavilo ho to a celý zvyšok cesty, ešte aj medzi domami čakal, že už-už odbehne. Ale ona sa stále držala pri ňom.

Nebola to veľká dedina, poľahky našiel námestie. A na námestí krčmu, kde si mohol objednať poriadne jedlo, korbeľ piva a možno aj ubytovanie. Než sa však dostal dovnútra, niekto naňho zakričal: „To je vaše zviera?“

Otočil sa za hlasom. Ponáhľal sa k nemu dôležito vyzerajúci pán. Jeho výkrik prebudil dedinu z letargie a zrazu mali okolo seba celé obecenstvo.

Niet nad dobrý prvý dojem.

Chvíľu zaváhal. Líška sa mu krčila pri nohách, citeľne sa triasla a upierala naňho vystrašený pohľad.

„Áno,“ prehovoril potichu, ale z hrdla mu vyšlo len zachrapčanie. Štyri dni už poriadne s nikým neprehovoril. Odkašlal si a povedal hlasnejšie: „Áno, je moja. Je to cvičená líška. Pozrite, som kúzelník, iluzionista, pomáha mi pri vystúpeniach,“ siahol do vaku a vytiahol balíček kariet. Efektne ich premiešal a ponúkol najbližšiemu dieťaťu, aby si jednu vybralo a on mohol hádať, čo je to za kartu. Ale než stačila zvedavá ruka siahnuť na balíček, opatrná matka ho stiahla späť.

„A čo dokáže?“

To by som aj ja rád vedel, pomyslel si iluzionista. So širokým gestom a stiahnutým žalúdkom si zložil čiapku z hlavu a podal ju líške, „Napríklad pekne obísť vážených divákov, aby niečo vložili do klobúka úbohého kúzelníka, ktorý si za to môže kúpiť jedlo a ubytovanie.“

Nerád sa takto ponižoval a pýtal peniaze, ale teraz sa inak nedalo. Nevedel, čo iné by urobil.

Líška, na prekvapenie všetkých, vzala klobúk do papule a opatrne sa vybrala k najbližším ľuďom. Tí nevedomky siahli do vreciek a v klobúku zazvonilo zopár medenákov.

„Dosť!“ zvolal starosta a narušil kúzlo okamžiku. Líška stiahla chvost a pribehla ku kúzelníkovi.

„Ešte si si nič nezaslúžil. Najskôr nám teda niečo predveď, keď si chceš zaslúžil plácu, kúzelník,“ neveril, že nie je len obyčajným žobrákom.

Iluzionista sa poklonil, ale bolo v tom viac provokácie ako pokory. Bol dobrý, vedel, že je dobrý, len teraz nebol... vhodný čas.

Aby nejaký získal, otočil sa k líške a chcel si od nej zobrať klobúk. Keď sa im však stretli oči, okamih sa nedokázal pohnúť. Ten okamih trval večnosť. Svet sa zatočil. Chcel sa narovnať, ale zapotácal sa a dopadol na zadok. Náraz ho prebral z očarenia, ale hlava ho stále bolela.

Starosta posmešne stál nad ním so založenými rukami a už-už ho chcel obviniť z tuláctva a opilectva.

Snažil sa rýchlo spamätať, „Ľudia dobrí, vydržte. Som už štyri dni na ceste. Nechajte ma najesť a odpočinúť si a potom vám predvediem predstavenie, aké ste ešte nevideli,“ videl, že ľudí tým zaujal, ale starosta sa nenechal presvedčiť. Ťažko si vzdychol: „Mám peniaze na zaplatenie jedla,“ povedal potichu. Starosta sa uškrnul a odišiel. To akoby prebralo aj ostatných, začali sa rozchádzať. Pár ich však pribehlo k nemu, krčmár, nejaká žena a pár detí, ktorí mu pomohli vstať a odniesť mu veci do krčmy.

Keď sa najedol, cítil sa oveľa lepšie. Pohodlne sa oprel, zapálil si fajku a cez hustý biely dym sledoval potemnenú miestnosť. Sadol si do rohu, mal ju ako na dlani. Keď ukázal, že má čím zaplatiť, už sa oňho nikto nestaral. Dokonca doniesli jedlo aj líške.

„Čo povieš,“ natiahol k nej ruku a poškrabkal ju za ušami, „Už zvládneme nejaké to predstavenie?“ medzi prstami a srsťou to zapraskalo a on sa vyľakane odtiahol. Dotkol sa jej úplne nevedome a zľakol sa, že mu môže ublížiť. Ale líška sa mu spokojne pritúlila k nohám. Príjemne hriala a on sa po dlhom čase cítil spokojne.

Vedel však, že nemôže ľudí nechať čakať príliš dlho, inak tu nebude môcť ostať ani do večera, nieto ešte niekoľko dní.

Zahasil fajku, popol vyklepal na prázdny tanier a zdvihol sa.

Neprehovoril, nikoho nevolal, len sa nechal vidieť a pobral sa von na námestie. Tam si začal vyberať z batohu rekvizity; šatku, gombíky, mince... karty.

Ani sa nenazdal, uzavrel sa okolo neho kruh ľudí.

Uvítal ich širokým gestom, predstavil seba aj svoju líšku a predviedol jednoduchý trik so šatkou a zmiznutou loptičkou.

Potom vytiahol karty a zakýval na deti okolo. „Vyberte si kartu!“ vyzval ich, kým ich miešal. „Dobre si ju prezrite. Mne ju neukazujte!“ upozornil teatrálne a ukázal na líšku: „Ukážte ju však líške. Pozná všetky karty aj ich tajomstvá a nájde vám ju.“

Deti sa chvíľu s chichotom preťahovali o kartu a ukazovali ju líške. Potom ju kúzelník vložil do balíčka, premiešal ho a rozložil na zem do vejára.

Líška prešla okolo kariet, akoby vedela, čo sa od nej čaká. V strede sa zastavila, sadla si a vážne sa kúzelníka pozerala.

Položila labku na jednu kartu.

„Vidíte? Čo som hovoril, je to šikovná líška,“ chválil ju v statočnej snahe zaujať publikum, ale zároveň si uvedomoval, že niečo predsa len nie je v poriadku. Svet vyzeral... inak. Bol farebnejší, krajší. Ako čerstvo nové tarotové karty, akoby ho vnímal čerstvými, neopotrebovanými zmyslami, očami nezatienenými zlom. Srsť líšky sa leskla, akoby v nej mala nasypané drahokamy, akoby bola poprášená hviezdnym prachom a oko, ktoré naňho upierala, žiarilo ako mesiac v splne. Labku držala na jednej karte, mala to byť tá, ktorú si vytiahlo jedno z detí. Vzal ju, neuhol však pohľadom. Dieťa sa smialo, že to jeho karta nie je. Počul ho tlmene, z diaľky, pomaly otáčal kartu k sebe. Vzduch bol zrazu hustý, ešte stále bol očarený líškinou srsťou, líškiným pohľadom. Na karte bol Svet, krásna žena vo venci.

Koniec cyklu. Začiatok cyklu.

Táto karta bola jeho.

Spomenul si na karty, ktoré vytiahol včera večer – Blázon. Stretnutie. Mág.

A Svet.

Blázon, ktorý sa túla ako bez duše, sa môže stať Mágom, keď nájde svoju stratenú dušu. A môže spoznať celý svet.

Ľudia sa smiali, ale on ich nepočul, cítil, čo je inak, cítil, po čom vždy túžil. Cez nohy mu do tela prenikalo elektrizujúce teplo, ktoré ježilo strapaté vlasy, ktoré viedlo jeho ruky, ktoré vyťahovali z batohu veci, ktoré tam nemali čo robiť, ukazoval triky, ktoré by obyčajný smrteľník nemohol zvládnuť, necítil únavu, necítil hanbu, necítil strach, vedel, čo má robiť, robil, čo vždy chcel.

Čaroval.

Koniec cesty. Začiatok cesty.

Blázon so štvornohým spoločníkom sa vydáva na cestu za novým poznaním.

Čaroval, líška z neho nespúšťala strieborné oči, v ktorých sa odrážali jeho vlastné.

Ryšavý blázon, ktorý našiel svoju stratenú dušu.

Čaroval a predviedol im také predstavenie, aké ešte nevideli; aké ešte nevidel ani on. Privolal noc. Postavil ich na vrchol hory a ukázal im nekonečný východ slnka, potopil ich na dno oceánu a ukázal im korene sveta. Postavil ich na vrchol Zeme a nechal nad ich hlavami rotovať hviezdy ako veľkolepý ohňostroj.

A napokon sa sám stratil, rozplynul sa vo farbách hmlovín a nechal za sebou len udivené tváre, legendy a nové súhvezdie, pripomínajúce líšku so striebornými očami.