Neuveriteľné putovanie tučniaka a tlsťocha za jedlom alebo Ako človek stratil a kocúr získal čiže Príbeh o úteku, skrývaní, ľútom boji a znovunájdenej láske, ktorý vošiel do legiend pod názvom ZJESŤ A NEBYŤ ZJEDENÝ
Takmer všetci v živote riskujeme. Niekto pre lepšie spoločenské postavenie, iný pre nadobudnutie majetku či jeho ďalšie zveľadenie, zas iného zlákajú zvody lásky a ešte podaktorí riskuje iba pre to vzrušenie zo samotného riskovania. Ale vráťme sa k základným ľudským (a nielen ľudským) motiváciám; najväčšmi sa azda oplatí riskovať pre dobré jedlo!
Úplne znenazdajky sa pri mne zjavil akýsi vír. Áno, presne tak, vír. A z neho neveľmi ladne vyhupol priamo pod moje nohy veľký tučný ryšavý kocúr, ktorému sa pod krkom hompáľal nezvyčajný rubín na zlatej retiazke, čo žiaril neprirodzeným, pračudesným svitom. Kocúrisko prskal a nadával. Na chvíľku prestal, poobzeral sa po mojom skromnom a dúfal som, že dočasnom, úplne najlepšie krátkodobom, príbytku a spustil zase ďalšiu sériu nadávok a prskaní. Znela asi nejako takto:
„Prekliaty drahokam! Bláznivý čarodej! Bláznivý drahokam prekliateho čarodeja! Čarodeja prekliateho bláznivý drahokam!“ Atď.
„Téééda!“ uznanlivo som pritakal.
Tu sa zastavil v nadávkach aj vo svojom snorení, konečne stíchol a vrhol po mne namosúrený pohľad. Zatiahol: „Čo si ešte nikdy nevidel rozprávajúceho kocúra, tučniak? Akurát sa vraciam zo Zeme, no povedz, ktorý tupec si už len pomenuje svoju zem Zem, a tam sa žiaden človek nestretol s rozprávajúcim zvieraťom. Nikdy! Otrasné miesto, to mi ver!“
„No dovoľ, ty si tlsťoch,“ okamžite som sa ohradil, ešte poriadne napaprčený jeho nemiestnou poznámkou a rýchlo som pokračoval, „ja som len plnoštíhly, alebo keď chceš, tak moletný, som citlivý na svoju figúru, toto si vyprosím. A aby som odpovedal na tvoju otázku, hovoriaci kocúr, dokonca aj hovoriaci kocúr, ktorý si len tak cestuje priestorom, ako som pochopil, pomocou kúzelného náhrdelníka, je pomerne bežná záležitosť, ale nerozumiem ako môžeš byť taký dobrý v kombinatorike a nepomýliť sa, tak krásne pracuješ s tými prívlastkami...“
Jeho hnev v očiach pobledol, už sa nezdalo, že by si ma chcel dať na večeru a so stopou galantnosti v hlase povedal: „Som rád, že si si to všimol, kamarát. Bol zo mňa dobrý rétor, pravidelne ma volali na zhromaždenia všakovakých bytostí, tvorov i netvorov, ba dokonca i ľudí, aby som prekladal pre trubirohov, čo nerozumejú reči zvierat. Rýchlo som si vybudoval skvelú povesť špičkového medzidruhového tlmočníka, neskôr ma povýšili priamo na rečníka. Snáď sa k aj takému zápecníkovi, ktorý sa vyvaľuje vo svojej súkromnej veži stráženej po zuby ozbrojenými hordami krvilačníkov, dostalo meno Félix-Reynaud-August-Sèbástianne comte de l´Isle Félinae. Och, áno, to boli časy, to meno malo zvuk!“
„Počul som o tebe,“ zamyslene som konštatoval.
„Och, naozaj?“ vychrlil a jeho výraz nadobudol takmer priateľské črty. „A poznáš aj moju dramatickú časť tvorby? Hry ako O mačkách a ľuďoch, Dostavník zvaný hlad či Dáma s myšími chvostami?“
„Myšími chvostami?“ pýtal som sa. „A to jej akože nestačí jeden?“
„Či si ty ale pologramotný! Veď myší chvost je rastlina, to je predsa prenesený význam.“
„Aha, no o takýchto metaforách náhodou niečo viem, a aby si ty vedel, literatúra ma celkom bavila, už roky sa ale naplno venujem inému hobby.“
„A čo to je, ak sa smiem spýtať?“ zanôtil.
Hrdo som vypäl hruď. Teda, najprv som zatiahol brucho a až potom som vypol hruď a povedal som: „Som druhý najslávnejší kuchár v celej ríši. Moja práca je mi koníčkom i poslaním.“
Kocúr odrazu úplne zmenil svoj prístup. Otvoril papuľku, vyplazil jazyk, zabodol do mňa psie, pardon, mačacie okále a zamňaukal povzdych, ktorý nevyšiel z hrdla, ale až z brucha a znel približne ako „Mňóóóch!“ Príliš dlho neokúňal, začal priasť a líškať sa: „Joj, prepáč, že som ťa nazval tučniakom, si len tak správne stavaný, veď kto to kedy videl, aby bol kuchár nejaká chudibomba. A prezraď, vieš robiť aj zákusky?“
Bolo mi jasné, že mi lichotí, ale ja som si nechal lichotiť rád. „Samozrejme, že viem. Špecializujem sa na ne. A... aj ty odpusť, že som ťa nazval tlsťochom...,“ dodal som nesmelo.
Privrel oči, až vyzerali trošku zlovestne, ale toto zdanie sa rýchlo vytratilo, keď si odkašľal a akoby nedbanlivo prehodil: „To nič, som prirodzene mohutný a svaly nemožno cez kožušinu dobre uvidieť, nakoniec, ani sa nimi nevystatujem, nemám rád chválenkárov. Ale povedz, to ani nepohostíš takého významného, ba veľavýznamného hosťa ako som ja?“
Bezmocne som rozhodil rukami, otočil sa okolo vlastnej osi a potom som nimi opísal kruh. Ak som si myslel, že som dostatočne poukázal na svoju, teraz už našu, situáciu, tak som bol na omyle.
„Prečo namiesto odpovede tancuješ?“ opýtal sa ma.
„Čo nevidíš, že som tu uväznený?“
„Mňau, joj, a ja som si myslel, že si urodzený veľmož a toto je tvoj súkromný apartmán. Aj ten čarodej býval vo veži. Myslel som si, že na takéto móresy si potrpia nóbl pánkovia.“
„Nie som urodzeného pôvodu a moje prestížne spoločenské postavenie poslednú dobu veľmi utrpelo,“ odpovedal som. „A tak tu teraz sedím o chlebe a o vode a rozjímam.“
Súcitne sa na mňa pozrel. „No, to nie je žiadna sláva. To musí byť pre takého veľkého kuchára a veľkého jedlíka, ehm,“ odmlčal sa, zrejme hľadal vhodné slová, aby sa zas nedotkol mojej línie, potom sa nadýchol a pokračoval, „a vôbec takého veľkého človeka ako si ty, veľký trest.“
„To veru je,“ pripustím. „Ten vôbec najhorší. Ale ja vôbec nie som taký veľký, hlavne brucho nemám veľké, to len tak pôsobí, možno to bude aj týmto zlým osvetlením v cele, vieš, vraj svetlo fakle človeka opticky rozširuje a vôbec, ja som po otcovi ramenatý.“
„Áno, áno, priam širokoplecí, povedal by som, to veľký som myslel v prenesenom význame, samozrejme,“ odvetil a pokračoval, „ale neuvažoval si nad tým, že keby si schudol, tie ramená už nejako cez mreže dostaneš? Pozri sa na tie rozostupy medzi nimi, ak prepcháš pomedzi ne hlavu, už máš vyhraté. A ty nemáš veľkú hlavu, vlastne ju máš pomerne malú. Teda v pomere k telu myslím... teda...“
Už som sa chcel nadurdiť, ale potreboval som ho a rozhovor sa uberal správnou cestou. „Vieš, ja sa odtiaľto ani nechcem dostať, aspoň nie oknom, bojím sa výšok hádam viac ako poloprázdneho žalúdka. Vieš vôbec ako sme vysoko? Vyše dvadsať metrov! Vieš si to vôbec predstaviť?“
„Pché, čarodejova veža bola vysoká presne sedemstosedemdesiat sedem stôp a ja som ju zdolal!“ zase sa vystatoval.
„A koľko to je vlastne metrov?“ pýtal som sa ho.
„Éé, mňauch, veľa. Veľmi veľa,“ usúdil.
„No, pre teba to je možno maličkosť, ale ja nemám rád výšky. Bojím sa ich. Radšej budem hladovať a čakať na omilostenie,“ potiahol som nosom a pod okom sa mi zjavila slzička, „ale videl som, že teba žiadne mreže či múry nezadržia, nevzal by si svojho pokorného kuchára so sebou? Predsa by si ho tu nenechal trpieť monotónnou a nedostatočnou stravou!“ V prípade potreby som už mal nachystané usedavé vzlykanie, ku ktorému by som mohol pre zvýšenie účinku a tú správnu teatrálnosť kedykoľvek pridať aj rolovanie po podlahe. To som ešte nevedel, čo som na seba uvaril a upiekol. Ak by som videl do budúcnosti, možno, ale opakujem: len možno, by som radšej podstúpil túto náročnú odtučňovaciu kúru.
„Óch, mňóóóch, tak osobný kuchár, hovoríš. S tým by sa už dalo čosi podniknúť. Ale všetky podniky, aj tento musí byť právne ošetrený, zvlášť v dnešnej dobe!“ zase tak (ne)ľúbozvučne zatiahol a odniekiaľ vytiahol list popísaný drobučkým písmom. „Ešteže som na takéto nepredvídané udalosti vždy predvídavo pripravený. Aha, tuná stačí tvoj podpis. Tu máš pero a tu kalamár. Neďakuj, áno, presne tu to podpíš.“
„Aaaa, čo tam vlastne stojí,“ spýtal som sa dosť neprezieravo, až keď sa tam skvela moja signatúra.
„Ále, nič zvláštne, len to, že sa mi so svojou ženou dobrovoľne odovzdávaš do otr... mňóch, téééda, že sa mi prepožičiavate do služby, ľahkej a príjemnej, skoro akoby ste boli na neplatenej, teda, chcel som povedať platenej, dovolenke.“
„A z čoho bude pozostávať tá služba?“ pýtal som sa mierne znepokojený.
„No z čoho, z čoho, budete mi predsa vyvárať a vypekať! Ale teraz už poďme,“ môj najnovší priateľ, a mal som hrozné podozrenie, že i majiteľ, začal javiť známky podráždenosti a nervozity.
„Nieže by sa mi tu páčilo, ale vysvetlíš mi prečo máš odrazu tak naponáhlo?“
„Teraz nie, nikdy by mi nenapadlo, že ma vyňuchajú aj v takejto diere. Všetko ti vysvetlím počas úteku.“
„Útek? My budeme na úteku? Ja nie som dobrodružný typ, ja nemôžem utekať, som príliš... korpulentný!“
Ale kocúr nedbal na moje protesty, otvoril dimenzionálnu bránu priamo v podlahe a šup... už ho nebolo! Za pätami som začul zúrivý brechot, ponáhľal som sa teda radšej za ním celkom diskrétne sa vypariť.
Ocitli sme sa na krásnej malej lúčke. Akiste bolo skoro ráno, lebo silnú hmlu vietor, ktorý tu bol pomerne silný, ešte nestihol rozfúkať. Ale slniečko už hrialo a sľubovalo krásny deň. „Och, som voľnýýý,“ úľavne som si vydýchol a rozvalil sa do trávy. „Tu je ale čarovne, to je priam koberec z kvetov.“
Kocúr sa natiahol vedľa mňa a slastne zívol. „Dúfam, že máš pravdu, lebo jeden nikdy nevie. A v takejto hmle ani dvaja.“
„Nemáš čosi pod zub?“ pohotovo som sa opýtal, keď mi zahral na komornom orchestri môj ubolený žalúdok.“
„Čosi by sa našlo,“ rovnako pohotovo odpovedal môj zvierací spoločník a odniekiaľ vytiahol šesť krémešov. Dva medové a štyri francúzske. A neboli rozpučené! Boli výborné.
„Nechceš mi prezradiť niečo o tom amulete? Zdá sa to byť ohromne šikovná vec!“ spustil som s plnými ústami.
„Mňáááu, dobre. Je to, ako vidíš, náramne užitočná hračička, jediná smola je v tom, že neviem ako sa používa. Ušiel som mu priskoro. Čarodej, ten blázon starý, dedo jeden protivný, nech mu myši ohryzú v spánku fusakle, mi nestihol prezradiť ako správne navigovať. Dostanem sa na najrôznejšie miesta, len nie tam, kam práve chcem. A momentálne chcem domov. Problém je v tom, že sa nemôžem pohybovať v rámci jedného sveta, len naprieč svetmi. Takže zakaždým sa ocitnem v nejakom inom. Neviem na základe akého kľúča si to vyberá spomedzi nich a nemôžeme si byť istý ani miestom, kde sa portál otvorí, viem len, keďže je počet svetov obmedzený, že skôr či neskôr sa ocitneme v tom našom, domovskom.“
„A ako spoznáme, že sme doma?“
„Mňau, vycítim to, tak ako som to vycítil vtedy, keď som prišiel do veže. Škoda, že sa brána otvorila na takom nepraktickom mieste, ale to si nikdy nevyberieš.“
Chcel som poznamenať, že to by sme sa potom nestretli, ale pretože som stále nevedel či to má byť pre mňa dôvod k oslavám alebo zármutku, zahryzol som si radšej do jazyka. Nedokázal som však nepoznamenať: „To teda nebola ktovieako dobre naplánovaná krádež, mal si najprv z neho vytiahnuť ako sa používa,“ povedal som.
„Pché, ty ma máš za nejakého sviatočného lúpežníka, príležitostného vreckára, pravda? Tak to si na veľkom omyle, ja nie som žiaden amatér, nijaký diletant. Moje meno sa vyslovuje so zmesou božskej úcty a bázne! A nielen v našom svete, ale už o mne počuli aj v iných dimenziách. A... mám taký dojem, že budú počuť ešte v ďalších,“ skleslo dodal a položil si hlavu na labky.
„Teda, nevedel som, že veľký dramatik a rečník je vo voľnom čase aj profesionálnym zlodejom.“
„Tak veru, prezradím ti svoju tajnú identitu. Som to ja, koho zakrádajúcu sa siluetu možno pozorovať počas jasných bezmesačných nocí. Som to ja, po ktorom neostávajú nijaké chlpy na mieste činu. Som to ja, ktorým strašia majitelia reštaurácií, hostincov a bufetov svoje dietky. Ja, Labkômas!“ Postavil sa na zadné a zložil z hlavy pomyselný klobúk a uklonil sa. Kocúr v čižmách je oproti tomuto gavalierovi povaľač, čo vám poviem.
„Je mi cťou, milý Labkômas, chýr ťa predchádza, ale pokiaľ viem, tak nemáš ty náhodou kradnúť výlučne jedlo? Nepomýlil si si azda ten rubín s višňou v čokoláde, ktorou je len tak mimochodom prevlečená retiazka, že nie? Alebo legendy o tebe nehovoria celú pravdu?
„Mňóch, kdeže! Si vedľa! Ten amulet som dostal od čarodeja do daru za to, že som jeho slovutnú špajzu plnú elixírov, tinktúr a alchymických prísad zbavil jedného veľmi neželaného nájomcu. Bola to trochu prerastená krysa, ktorá beztrestne hodovala na jeho zásobách. Bál sa jej. Netrpel žiadnou fóbiou z hlodavcov, to nie, problém bol v tom, že po všetkých tých kúzelných zvitkoch, čo zjedla a ampuliek, čo vypila bola odolná voči mágii a narástla do vskutku nevídaných rozmerov. No a táto myšacia dámička bola veľká ako teľa a určite nie taká mierna. Poviem ti, to ti bol tanec! Poriadne som ju pozvŕtal. Nechutila vôbec zle, ale zákusok to teda nebol. Skôr taký zákus! Lenže čo je mäsko, v porovnaní so smotanovým krémom? Okrem toho, bridí sa mi násilie.“
Mal som podozrenie, že aspoň čo sa veľkosti týka, tak dramatizuje. Napokon, čo iné by ste od dramatika čakali? Len stále mi nešlo do hlavy jedno: „Ale prečo teda utekáš, keď si mu nič neukradol?“
„Momentálne neutekám, ale skrývam sa. A prečo? Počul si ten brechot vo veži? Poslal za mnou svoju svorku pekelných psov!“
„Pekelných psov?“ zopakoval som roztraseným hlasom a sťažka tie slová preglgol.
„Tak. Presne tak. Sú to potomkovia Praotca nočných démonov, veľkého podsvetného psa Faugruina a vedia cestovať naprieč dimenziami. Nepotrebujú k tomu ani žiaden čarovný amulet.“
Začali mi cvakať zuby, a tak som, akoby nič, prehodil do vetra: „Ale sa tu ochladilo. No stále si mi nepovedal, prečo ich teda na teba poštval?“
„Sám si to poznamenal, Labkômas nekradne nijaké kúzelné suveníry a taľafatky. Zjedol som mu... jeden bonbón.“
„Jeden? Iba jeden?“ pýtal som sa s údivom.
„Mňáááu, ňó, on nebol iba jeden... ale tá strata toho jedného, to ho skutočne nahnevalo. No čo už, nemal tie cukrovinky a dobroty nechať len tak voľne povaľovať. Chcel som povedať, keby ich lepšie zamykal...“
„A čím bol taký výnimočný?“ pýtal som sa.
„Veď to, ako keby to bolo čosi úžasné. Je síce pravda, že to bol výsledok životnej práce, intenzívne na tom makal zhruba osemsto rokov, pričom ho posledných sto trápila artróza, reuma a šedý zákal, ale aj tak. Bol to bonbón večnej mladosti.“
„Čože? Ty si mu zjedol jeho elixír mladosti?“ prekvapene som vyhŕkol.
„Tak. Už to tak bude. Mňóch, tá čokoládová poleva, a to by som čokoládu nemal, ale ako hovorím, príliš si s radami doktorov hlavu nelámem, a ten likér vo vnútri!“ Lačne si oblizol fúzy.
Vtom sa hmla roztrhla a zdrapy, čo z nej ostali rýchlo rozfúkal vietor. A my sme rovnako rýchlo zistili, že sa nachádzame na vrchole ohromne vysokého osamelého horského útesu. Bol príliš strmý a takmer kolmé steny znemožňovali zostup. Miesto, kde sme sedeli bolo veľké asi 3x3 metre. Mal som pocit, že sedíme na lietajúcom koberci. A na dôvažok sa na nás z oblohy posmešne škerilo zubaté žltozelené slniečko. Príliš neduživé a vzdialené na to, aby tento podivný svet naozaj zohrialo. Oproti veži sme si veru príliš nepolepšili.
„Och, ako ja nenávidím výšky,“ zúfalo som zajačal.
„Utešené miestečko, krásna lúčka, len čo je pravda,“ kocúr posmešne napodoboval moje niekdajšie rozplývanie sa nad naším piknikovým pláckom. „Neboj sa, kedykoľvek sa odtiaľto môžeme zdekovať. Len by som ešte chvíľu rád vyčkal. Našich prenasledovateľov sme úplne zmiatli, museli sa vydať zlým smerom.“
„Takže, ak by som ťa teraz zjedol, budem aj ja večne mladý?“ plynule som nadviazal na našu predchádzajúcu tému.
„Neviem, je to možné,“ odpovedal bez valného záujmu.
„A nechcel by si mi ukázať ako narábať s tým náhrdelníkom – stačí zatiaľ to, čo už sám ovládaš...“ ťahal som z neho a v hlave sa mi rodil nepekný plán.
Urazene precedil cez zuby: „Tak sluha chce zjesť svojho pána, no to by sme sa kde takto dostali?! Nespomínaš si na svoju dohodu? Teraz si v mojich službách a ja ti prikazujem, poškrab ma tu na zadku, kde si dobre nedočiahnem! No pozrime sa, takýto nevďačník sa z neho vykľul. Už úplne zabudol na to, že som ho zachránil. Vy ľudia ste všetci rovnakí. Večná mladosť! Taká sprostosť! Načo by ti bola? Vymenil by som ju za dózičku zákuskov. Na, tu, škrabkaj!“ A na potvrdenie svojich slov mi otrčil zadok.
„No už sa na mňa nehnevaj, to boli len také pokušiteľské abstraktné myšlienky, nemyslel som to ani sekundu vážne,“ udobroval som si ho.
„Radšej mi povedz, kde som si odložil svoj klobúk,“ vyzval ma.
„Aký klobúk, veď si žiaden nemal,“ bránil som sa.
„A čo si nevidel, ako som si ho pred chvíľou sňal? Je to neviditeľná pokrývka hlavy.“
„Aha, nuž, nevidel som, kde si ho položil,“ ospravedlňoval som sa.
„Tak sa dobre porozhliadni. Musíš byť dôsledný.“
„Nezdá sa mi, že by sa zviditeľnil...“ nedal som sa.
„Mňáu, či si ty len hlúpe, samozrejme, že ho neuvidíš, veď je stále neviditeľný, musíš ho predsa nahmatať. No, neseď tam ako plň a peň si povinnosť. Teda, naopak, však mi rozumieš. Joj, od rozčúlenia som sa až zakoktal.“
A tak som štvornožky liezol po našom miniatúrnom azyle a rukami som pozorne prehrabával kvetovaný koberec, zatiaľ čo nado mnou stál vztýčený na dvoch nohách veľký, zavalitý kocúr a dôsledne ma dirigoval: „Tam? A tam? A ešte tam? A tam si už hľadal?“
„Ach, niečo mám!“ zvolal som víťazoslávne.
„Ukáž! Mňáu, to je len neviditeľná prepravka na koláče, to aby sa počas cesty nepopučili. Hľadaj ďalej.“
„Je tu ešte niečo neviditeľné?“ spýtal som sa rezignovane.
„Už nie,“ mi bolo odpoveďou.
„Tak ho potom muselo odfúknuť, už som prehľadal a prekutral každú piaď,“ povedal som a napriamil som sa. A vzápätí sa učupil, pretože som dostal závrate.
„Och, mňaú, ja nešťastník, ja úbožiak, odteraz budem po svete chodiť s nepokrytou hlavou!“
„Ale prečo ti na ňom tak záleží? Veď bol aj tak neviditeľný.“
„Mal peknú farbu.“ Tak pred logikou tohto argumentu som musel kapitulovať. Niečo ma však zaujalo: „Počuj, čo to znamená, keď ten rubín odrazu tak svieti?“
„A svieti tak už dlho?“ opýtal sa ma s náznakom znepokojenia v hlase.
„Asi hej, a mám pocit, že podobne svietil aj vtedy vo veži.“
„Óch, mňóch, to si mi nemohol povedať skôr? Vidíš predsa, že si pod krk dobre nevidím, pozri sa ako mám umiestnené oči, aha! Vidíš? Musíš ma v takej chvíli vždy varovať!“
„A prečo, čo to znamená?“
„To znamená...“ všade navôkol, ďaleko a predsa blízko, sa ozýval prízračný štekot pekelnej svorky. Zatiaľ sem doliehal z inej, susednej dimenzie, ale to bolo bližšie, než by som kameňom dohodil. Samozrejme, to som myslel v prenesenom význame.
„To si mi nemohol povedať skôr?“ strápene som sa posťažoval a vrátil mu výčitku.
„Padáme!“ zavelil.
Pred nami divé vlny narážali na idylické piesočné pobrežie, kde-tu posiate vyhladenými kameňmi. A za nami... narážal divý brechot do našich ušných bubienkov.
„A sme v pasci,“ povedal som odovzdane.
„Žiaden strach, človeče! Musíme teda prikročiť k tej menej príjemnej časti nášho dobrodružstva.“
Sotva to vyriekol, zmenil sa. Ako? Zväčšil sa. V okamihu narástol do gargantuóznych rozmerov. Zaspätkoval som, potkol sa o kamene a padol na zadok. Obrovský kocúr si labužnícky oblizol labku a na slnku sa výhražne zaskveli velikánske zuby. Potom vytasil svoje pazúry. Ak mi jeho tesáky pripomínali meče, tak pazúriská boli smrtiacimi šabľami.
„Mám pocit, že niekto si ma tu chcel dať na raňajky,“ zaburácal jeho hlas a šibalsky na mňa žmurkol svojím zeleným okom. To druhé mal žlté.
Trochu som si cvrkol. Ale len trochu! Viac som toho zo seba nevytlačil a napokon, ani som nemal čas. Pred mojím zrakom sa mala odohrať veľká dráma. „Ušetri svojho verného a poníženého služobníčka!“ dokázal som ešte zapípať. A potom už:
Hneď vedľa nás vznikol vír – brána do inej dimenzie.
Stislo mi... to tam vzadu a privrel som oči. Hlavu som odvrátiť nedokázal, taký som bol stuhnutý a celkom zavrieť viečka som zas nechcel, veď zvedavosť býva mocnejšia než ten najmocnejší strach.
Sotva sa zjavili, kocúr sa nahrbil a zaprskal. S naježenou srsťou na chrbte vyzeral byť ešte väčší. S rozmermi asi ako dobre živený jaskynný medveď pôsobil vskutku impozantným a hrôzu naháňajúcim dojmom.
Celá svorka zakňučala ako jeden pes, otočili sa na päte, teda na zadných, a skočili naspäť do priechodu, ktorý sa vzápätí uzavrel. Ušli, aby sa už nikdy nevrátili. To bolo celé.
Neveriacky som si pretrel oči. Vzhľadom na kocúrov vzhľad ma ani tak neprekvapilo rýchle a ľahké víťazstvo, ako podoba samotných útočníkov.
Boli to tie najroztomilejšie šteniatka, aké som kedy videl. Pravda, mali hromové hlasy, ktoré k ich útlym, rozkošným telíčkam akoby vôbec nepatrili, ale to bolo asi jediné čím by mohli nahnať strach.
„Čo to, čo to malo byť?“ zajakával som sa a to mi po tejto príhode malo ešte nejaký čas, spolu s nočným pomočovaním ostať.
Kocúr zamňaukal a hneď ako sa zmenšil do svojej bežnej veľkosti, tak odpovedal: „To mám takú zvláštnu schopnosť, nie je to nič mimoriadne ani získané. Už som sa s tým narodil. Ale nerád to používam. Je to také... príliš nátlakové, povedzme.“
„Takže si radšej utekal pred štencami?“
„Kto mal vedieť, že za mnou pošle také premilé stvoreniatka?“ A jeho kocúrie oči, jedno zelené a druhé žlté, zvlhli a získali zamatový nádych. „Ej, veru ten čarodej vôbec nie je taký bláznivý. Vedel akú mám slabosť pre všetko milučké a hebučké a mäkučké, dobre vedel, že by som pri nich ostal celkom bezbranný a dokonca by som sa rád nimi nechal odviesť naspäť. Dobre vedel, ten čarodejný potmehúd, že by sa vo mne prebudili ochranárske inštinkty a potom by ma držal lapeného pevne vo svojej hrsti. Stačilo, aby som zareval o sekundu neskôr a dosiahol by svoje.“
Zmohol som sa len na pomalé zatrepanie hlavou. Chrastilo mi to v nej ako vo vysušenej makovici.
„Počuj, obloha má normálnu farbu, dokonca aj slnko a more, a vôbec to ovzdušie; je mi to tu akési povedomé, žeby...?“
Neodvažoval som sa ani dúfať, keď v tom priplávala do nášho zorného poľa rybárska loďka. Keď sa ocitla posádka v počte jedného muža na dosluch, zakýval som a zahulákal: „Ahóóój, starký, nie je toto náhodou Temuria?“
„Ahóóój, muž v strednom veku, Temuria leží na druhej strane tohto vnútrozemského mora, asi tak sto míľ, ak pôjdete po ľavom brehu!“
„Sto míľ, sto míľ, koľko je to kilometrov?“ dožadoval sa odo mňa odpovede kocúr.
Pokrčil som plecami: „To netuším, ale zrejme veľa. Pri najbližšom prístave sa radšej nalodíme.“
„To nech ti ani nenapadne! Je tu voda! Na loď ma nikto nedostane. Obídeme si to a ty pôjdeš pekne so mnou, si môj verný, ponížený služobníček, či už si zabudol?“
S hundraním a mrmlaním som sa za ním vydal.
„Aby mi cesta rýchlejšie ubiehala, môžeš sa mi zatiaľ zveriť so svojím tragickým životným osudom. Počúvam,“ bol to väčšmi rozkaz než požiadavka.
„Ani príliš niet o čom hovoriť. Namočila ma do toho moja žena. Chcela, aby som bol číslom jeden. Ako keby bolo na druhom, striebornom stupienku niečo nedôstojné. Nárokovala si pre mňa miesto, ktoré zastával dvorný kuchár. Túžila spoza sporáka vystrnadiť kráľovho osobného kuchára. Ten mal recept na istú delikatesu, pre ktorú sa stal panovníkovým miláčikom a chránencom. Zloženie toho zákusku si žiarlivo strážil, nedalo sa k nemu nijako dostať, dokonca aj jeho pomocníci museli mať pri príprave zaviazané oči a zapchaté nosy, aby neidentifikovali ani jedinkú ingredienciu. A tak moju ženušku napadlo, že by som sa mohol pokúsiť ten recept jednoducho ukradnúť. A... takto som dopadol.“
***
Po mnohých dňoch namáhavej chôdze a úspornej stravy, sme dorazili ku mne domov. Takéhoto privítania sa mi dostalo od ženy:
„Miláčik, chrobáčik, srdiečko, vrátil si sa mi! Ako som sa len o teba bála! Aj ťa kráľ v dobrom rozmare omilostil, no keď zistil, že si utiekol z väzenia, tak sa strašne rozzúril a opäť ťa odsúdil. Tento raz na trest smrti hladom v neprítomnosti. Keďže však nebola mreža prepílená ani dvere vyrazené, na podlahe našli len pierko, tak sa medzi ľuďmi rýchlo rozšírila zvesť o tom, že si ťa odniesli samotní anjeli, potom to na nátlak mimovládnych organizácii zaoberajúcich sa paranormálnymi javmi vyhlásila cirkev za zázrak. Takže si nielen oficiálne nevinný, ale aj blahorečený! Ale, pozri sa ako vyzeráš! A akýsi zablšený kocúrisko ti robí spoločnosť! Kde si toľko trčal? Vieš ako som sa len o teba bála?! Ty jeden naničhodník, ty ľachtikár, ty vetroplach!“
A bola by v takomto duchu ešte dlho pokračovala, keby sa môj mačací pán nebol nazlostil a nezväčšil. „Tááák a dosť, mňaúúú!!! Pozri sa,“ vytiahol odniekiaľ našu starú zmluvu a ukázal na jeden riadok pazúrom, „vidíš to? Tak sa spolu budete musieť naučiť vychádzať, lebo prieky a rozbroje u svojho poddanstva trpieť nebudem!“
„Ty hnilobiak! Veď ty si nás predal do otroctva!!!“ kričala na mňa.
„Tak, tak, pani, predal,“ odvetil za mňa gigantický kocúr, „ale ku cti mu slúži, že nevedel, čo podpisuje, no podpis je podpis a je platný, a mám neodbytný pocit, že som vám týmto svojím skutkom milosrdenstva i zachránil manželstvo, takže mi vlastne patrí vďaka. A nebojte, u mňa trpieť hladom nebudete, to vám garantujem. Vždy sa blahosklonne podelím o to, čo pre mňa pripravíte.
Teraz sa však už sústreďte! Čaká vás náročná úloha – odcudziť tajný recept na ten najlepší pamlsok! Ale pred tým, než sa poberieme,“ so záľubou sa pozrel na nachystané dezerty, zákusky a koláče, „doprajem si poriadny olovrant.“
Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek.
Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.
Diskusia
ama_rilla
Hmm tvoja poviedka ma vcelku pobavila, rozprávanie o kocúrovi a kuchárovi bolo milé, miestami aj vtipné. Veľmi sa mi páčil aj rozprávačský štýl príbehu. Čo mi ale vadilo, bol ten záver ... Kocúr musel utekať pred pekelnymi psami, pričom ich mohol od začiatku odohnať...to mi prišlo také nelogické, aj tá časť so steniatkami, bola trochu silena. Myslím, že z tohto roztomilého nápadu a sympatickej dvojky tučného kocúra a kuchára sa dalo vyťažiť viac, takto mi to príde len ako predstavenie postáv a ich pozadia. Ale inak sa to čítalo veľmi dobre, takže držím palce :)
02.11.2021
Hmm tvoja poviedka ma vcelku pobavila, rozprávanie o kocúrovi a kuchárovi bolo milé, miestami aj vtipné. Veľmi sa mi páčil aj rozprávačský štýl príbehu. Čo mi ale vadilo, bol ten záver ... Kocúr musel utekať pred pekelnymi psami, pričom ich mohol od začiatku odohnať...to mi prišlo také nelogické, aj tá časť so steniatkami, bola trochu silena. Myslím, že z tohto roztomilého nápadu a sympatickej dvojky tučného kocúra a kuchára sa dalo vyťažiť viac, takto mi to príde len ako predstavenie postáv a ich pozadia. Ale inak sa to čítalo veľmi dobre, takže držím palce :)
02.11.2021
Goran
ďakujem! Kritiku beriem, iste sa dalo aj viac vyťažiť z príbehu. Nuž, ide o to, že on (kocúr) len vedel, že na neho poštval hrooozivú svorku, ale iba ju počul, nevidel, až kým nebolo neskoro. A kocúr bol v zásade dobráčisko so zmyslom pre roztomilosti, takže to bola jeho slabina... a ak to nedáva zmysel, uf, dobre, môže byť :D je tam viac takých absurdností.
02.11.2021
ďakujem! Kritiku beriem, iste sa dalo aj viac vyťažiť z príbehu. Nuž, ide o to, že on (kocúr) len vedel, že na neho poštval hrooozivú svorku, ale iba ju počul, nevidel, až kým nebolo neskoro. A kocúr bol v zásade dobráčisko so zmyslom pre roztomilosti, takže to bola jeho slabina... a ak to nedáva zmysel, uf, dobre, môže byť :D je tam viac takých absurdností.
02.11.2021
Zlodejisnov
Jedným slovom super :) Musím povedať, že si si vzal k srdcu obmedzenie opisov a pridal na priamej reči, ktorá znelo skvelo aj keď bola napísaná Goranštinou. TO ALE NIEJE MÍNUS! Je to tvoj jazyk, tvoj štýl, a to, čo ťa charakterizuje a na základe čoho sa tvoje texty budú dať rozoznať aj v anonymnom kole :D No musím povedať aj pár maličkostí, ktoré mi skazili dojem. Záver, ten bol tak trochu výstrel na prázdno. Ako už bolo napísané, bol to úvod k niečomu väčšiemu a zaslúži si to viac deja a zvratov. Občas si sa aj opakoval a občas tá tvoja Goranština spôsobila, že som sa stratil v tom, kde som a čo sa deje :D ale to je maličkosť. Inak hodnotím najväčším počtom bodov, ktoré som ti kedy dal :)
02.11.2021
Jedným slovom super :) Musím povedať, že si si vzal k srdcu obmedzenie opisov a pridal na priamej reči, ktorá znelo skvelo aj keď bola napísaná Goranštinou. TO ALE NIEJE MÍNUS! Je to tvoj jazyk, tvoj štýl, a to, čo ťa charakterizuje a na základe čoho sa tvoje texty budú dať rozoznať aj v anonymnom kole :D No musím povedať aj pár maličkostí, ktoré mi skazili dojem. Záver, ten bol tak trochu výstrel na prázdno. Ako už bolo napísané, bol to úvod k niečomu väčšiemu a zaslúži si to viac deja a zvratov. Občas si sa aj opakoval a občas tá tvoja Goranština spôsobila, že som sa stratil v tom, kde som a čo sa deje :D ale to je maličkosť. Inak hodnotím najväčším počtom bodov, ktoré som ti kedy dal :)
02.11.2021
Veles
Lepšie ako minulé kolo, aspoň podľa mňa. Je tam menej opisov, no u teba podľa mňa nezáleží ani tak na počte, skôr na ich kvalite. Záver OK.
02.11.2021
Lepšie ako minulé kolo, aspoň podľa mňa. Je tam menej opisov, no u teba podľa mňa nezáleží ani tak na počte, skôr na ich kvalite. Záver OK.
02.11.2021
Lukáš Polák
Jéééj, opäť veľmi milá fantasy rozprávka so sladkou atmosférou (doslovne som tie koláče cítil). Keď raz budem mať deti, musíš vydať knihu v podobnom duchu a to im budem každý večer čítať. Tiež chválim, ako kolegovia vyššie, že je tam viac deja, rozhovorov a menej opisov. Takto sa to lepšie číta.
03.11.2021
Jéééj, opäť veľmi milá fantasy rozprávka so sladkou atmosférou (doslovne som tie koláče cítil). Keď raz budem mať deti, musíš vydať knihu v podobnom duchu a to im budem každý večer čítať. Tiež chválim, ako kolegovia vyššie, že je tam viac deja, rozhovorov a menej opisov. Takto sa to lepšie číta.
03.11.2021
WriterInTheDark
Súhlasím s Velesom, lepšie ako minulé kolo. Čítalo sa to dobre, ušlo ti ale zopár chybyčiek, čiarok atď, ale to mi dojem až tak nepokazilo. Skôr to, že od úplného začiatku sme vedeli, ako to skončí a každý dúfal v prekvapivý koniec, ktorý sa ... nekonal. Čo je škoda, pretože príbeh to bol celkom milí, dokonca miestami vtipný.
Pri takýchto "neprekvapivých koncoch" by u mňa zafungovalo len jediné a to je emócia. Tá sa však u mňa nedostavila.
Ale po lepšom premyslení je to skvelý začiatok na rozprávkovú knihu. Takéto fantastické veci sa deťom páčia. Možno by si to mohol zvážiť. Rozprávky sú super, sama som ich napísala celkom dosť. Chcelo by to ale potom zjednodušiť Goranštinu :)
03.11.2021
Súhlasím s Velesom, lepšie ako minulé kolo. Čítalo sa to dobre, ušlo ti ale zopár chybyčiek, čiarok atď, ale to mi dojem až tak nepokazilo. Skôr to, že od úplného začiatku sme vedeli, ako to skončí a každý dúfal v prekvapivý koniec, ktorý sa ... nekonal. Čo je škoda, pretože príbeh to bol celkom milí, dokonca miestami vtipný.
Pri takýchto "neprekvapivých koncoch" by u mňa zafungovalo len jediné a to je emócia. Tá sa však u mňa nedostavila.
Ale po lepšom premyslení je to skvelý začiatok na rozprávkovú knihu. Takéto fantastické veci sa deťom páčia. Možno by si to mohol zvážiť. Rozprávky sú super, sama som ich napísala celkom dosť. Chcelo by to ale potom zjednodušiť Goranštinu :)
03.11.2021
Goran
Veľmi pekne ďakujem za trefné komentáre - naozaj musím súhlasiť. Potešilo ma tiež to, že sú milé a pomerne pozitívne. Vedzte ale, že rozprávkovú knižku napísať nedokážem, už som sa o to pokúšal, uverejnili mi síce v jednom detskom časopise krátku fantasy rozprávku, ale to bol môj jediný môj pokus v tomto smere. Keď som sa pokúšal o knižku pre deti, tak to stroskotalo práve na mojom jazyku... neviem (a zrejme ani nechcem) ho zjednodušiť. Atmosféra diela, ale pred ňou ešte štylistika, - zložité, "barokové", poetické vyjadrovanie, ktoré som pochytil v staršej literatúre, sa mi natoľko páči, a je mi už tak vlastné, že to zmeniť neviem a nechcem, to sú pre mňa dve najmilšie a najdôležitejšie atribúty literárneho diela. Jazyk so svojou krásou, mnohými vrstvami, odtieňmi, polohami, to je mi až posvätné, sila slova je mi ako magický rituál. Ja inak naozaj verím v to, že slovo má magickú moc a to nemyslím teraz symbolicky, podieľa sa na tvorení, v písanej či vyslovenej podobe je to nástroj, čo oživuje. Nesmierne ma ale poteší, ak tento druh mojich príbehov zaujme a pobaví, (a možno aj obohatí?) tie veľké či večné deti v nás dospelých :)
03.11.2021
Veľmi pekne ďakujem za trefné komentáre - naozaj musím súhlasiť. Potešilo ma tiež to, že sú milé a pomerne pozitívne. Vedzte ale, že rozprávkovú knižku napísať nedokážem, už som sa o to pokúšal, uverejnili mi síce v jednom detskom časopise krátku fantasy rozprávku, ale to bol môj jediný môj pokus v tomto smere. Keď som sa pokúšal o knižku pre deti, tak to stroskotalo práve na mojom jazyku... neviem (a zrejme ani nechcem) ho zjednodušiť. Atmosféra diela, ale pred ňou ešte štylistika, - zložité, "barokové", poetické vyjadrovanie, ktoré som pochytil v staršej literatúre, sa mi natoľko páči, a je mi už tak vlastné, že to zmeniť neviem a nechcem, to sú pre mňa dve najmilšie a najdôležitejšie atribúty literárneho diela. Jazyk so svojou krásou, mnohými vrstvami, odtieňmi, polohami, to je mi až posvätné, sila slova je mi ako magický rituál. Ja inak naozaj verím v to, že slovo má magickú moc a to nemyslím teraz symbolicky, podieľa sa na tvorení, v písanej či vyslovenej podobe je to nástroj, čo oživuje. Nesmierne ma ale poteší, ak tento druh mojich príbehov zaujme a pobaví, (a možno aj obohatí?) tie veľké či večné deti v nás dospelých :)
03.11.2021
WriterInTheDark
Goran - Možno trochu od témy, ale napíšeš mi prosím kde ti to uverejnili? Aj ja by som chcela skúsiť šťastie :) Vďaka :)
03.11.2021
Goran - Možno trochu od témy, ale napíšeš mi prosím kde ti to uverejnili? Aj ja by som chcela skúsiť šťastie :) Vďaka :)
03.11.2021
Pospíšilová.luca
Nejlepší povídka, co jsem od tebe četla. Souhlasím s většinou, konec nebyl takový wau, jak jsem čekala, ale přečetla jsem jedním dechem. Tvoje Goranština, jak píše Zlodejisnov, se mi moc líbí a rozhodně bych to neměnila. Máš skvělý styl a slovní zásobu, což obdivuji 🙂. Hodnotím dost vysoko.
03.11.2021
Nejlepší povídka, co jsem od tebe četla. Souhlasím s většinou, konec nebyl takový wau, jak jsem čekala, ale přečetla jsem jedním dechem. Tvoje Goranština, jak píše Zlodejisnov, se mi moc líbí a rozhodně bych to neměnila. Máš skvělý styl a slovní zásobu, což obdivuji 🙂. Hodnotím dost vysoko.
03.11.2021
Goran
Lucka, ďakujem!
Writer: bol to časopis ZIPS. Schválne hovorím v minulom čase, lebo už zanikol :( Printové médiá majú problém a ZIPS nemal nikdy dostatočnú reklamu a nebol dosť ľúbivý. Ale bol naozaj na dobrej úrovni a bol to prakticky jediný časopis na SR pre väčšie deti, a bol orientovaný špeciálne na knihy a literatúru. No niet divu, že zanikol, bol príliš špecializovaný a úzkoprofilový... Prispieval som doň článkami, rozhovormi s autormi a mal som tam stálu rubriku takých žartovných minirecenzií na knižky pre deti. A ako som spomínal, objavila sa tam aj tá jedna rozprávka. Sú to milé spomienky, spája sa mi to s naozaj rozmilým obdobím života. Mal som aj vtedy blog venovavý literatúre pre deti a mládež, špeciálne pre ten blog som si vymyslel maskota červíčka "Pojinka" knihomoľa, kamarátka mi ho nakreslila a potom som ho používal, dostal sa v závere jestvovania časopisu, hoci išlo len o fiktívnu postavičku, aj do redakčnej rady :)
Ak si chceš pozrieť, aký bol Pojinko zlatý, tak tu je adresa blogu: http://pojinko.blogspot.com/20 15/08/ahojte-prepacte-ze-som-v am-dlhsie.html
Pokiaľ viem, je teraz len jeden časák pre väčšie deti - Bublina. Ak ale píšeš čokoľvek pre menších - či rozprávku, či článok, či básničku, skús osloviť redakciu Adamka.
03.11.2021
Lucka, ďakujem!
Writer: bol to časopis ZIPS. Schválne hovorím v minulom čase, lebo už zanikol :( Printové médiá majú problém a ZIPS nemal nikdy dostatočnú reklamu a nebol dosť ľúbivý. Ale bol naozaj na dobrej úrovni a bol to prakticky jediný časopis na SR pre väčšie deti, a bol orientovaný špeciálne na knihy a literatúru. No niet divu, že zanikol, bol príliš špecializovaný a úzkoprofilový... Prispieval som doň článkami, rozhovormi s autormi a mal som tam stálu rubriku takých žartovných minirecenzií na knižky pre deti. A ako som spomínal, objavila sa tam aj tá jedna rozprávka. Sú to milé spomienky, spája sa mi to s naozaj rozmilým obdobím života. Mal som aj vtedy blog venovavý literatúre pre deti a mládež, špeciálne pre ten blog som si vymyslel maskota červíčka "Pojinka" knihomoľa, kamarátka mi ho nakreslila a potom som ho používal, dostal sa v závere jestvovania časopisu, hoci išlo len o fiktívnu postavičku, aj do redakčnej rady :)
Ak si chceš pozrieť, aký bol Pojinko zlatý, tak tu je adresa blogu: http://pojinko.blogspot.com/20 15/08/ahojte-prepacte-ze-som-v am-dlhsie.html
Pokiaľ viem, je teraz len jeden časák pre väčšie deti - Bublina. Ak ale píšeš čokoľvek pre menších - či rozprávku, či článok, či básničku, skús osloviť redakciu Adamka.
03.11.2021
Aleš Horváth
Taká klasika rozprávka a lá Disney Niečo medzi Garfieldom a kocúrom zo Shreka. Na pobavenie, také streštené(myslim v dobrom) vhodné na odreagovanie sa.
Miestami som sa strácal, kto čo hovorí. Plus za tie chýbajúce "filozofické kecy", aj sa to celkom svižne čítalo. Osobne tento štýl rozprávania mi vadí, ale to je už osobná preferencia, nie chyba textu.
05.11.2021
Taká klasika rozprávka a lá Disney Niečo medzi Garfieldom a kocúrom zo Shreka. Na pobavenie, také streštené(myslim v dobrom) vhodné na odreagovanie sa.
Miestami som sa strácal, kto čo hovorí. Plus za tie chýbajúce "filozofické kecy", aj sa to celkom svižne čítalo. Osobne tento štýl rozprávania mi vadí, ale to je už osobná preferencia, nie chyba textu.
05.11.2021
Goran
No dovooooľ! Že Disney a Shrek, uf, to je brutálne gýčová komercia, uuuf, ešte ma nikto nikdy takto neurazil :D:D:D a ja sa snažím o potechu dušičky, priniesť ľuďom trochu nebíčka na zem a krásu slova :D
Ináč, áno, je to azda moja jediná poviedka, či vlastne akýkoľvek literárny útvar, kde som sa krotil v lyrike, poetike a ani som sa nesnažil meniť čitateľa a naprávať svet :D, ale išlo mi čisto len a len o pohladkanie bránice a srdiečka :), inými slovami, skrátka som nikoho nechcel trápiť a otravovať!... a ďakujem, je to od Teba pomerne milé ohodnotenie. Uhádol si aj Garfielda, síce som ho nemal priamo pred očami, keď som to písal, ale určite to je podvedomá inšpirácia, komiksy Garfielda som v detstve miloval.
05.11.2021
No dovooooľ! Že Disney a Shrek, uf, to je brutálne gýčová komercia, uuuf, ešte ma nikto nikdy takto neurazil :D:D:D a ja sa snažím o potechu dušičky, priniesť ľuďom trochu nebíčka na zem a krásu slova :D
Ináč, áno, je to azda moja jediná poviedka, či vlastne akýkoľvek literárny útvar, kde som sa krotil v lyrike, poetike a ani som sa nesnažil meniť čitateľa a naprávať svet :D, ale išlo mi čisto len a len o pohladkanie bránice a srdiečka :), inými slovami, skrátka som nikoho nechcel trápiť a otravovať!... a ďakujem, je to od Teba pomerne milé ohodnotenie. Uhádol si aj Garfielda, síce som ho nemal priamo pred očami, keď som to písal, ale určite to je podvedomá inšpirácia, komiksy Garfielda som v detstve miloval.
05.11.2021
Smrtislav Pierko
Ja teda cukrovku zatiaľ ešte nemám, ale po prečítaní takéhoto sladkého dobrodružstva si už nie som tak celkom istý... K rozprávkam ja osobne nemám vypestovaný vzťah a neúmyselne ich obchádzam. Možno to bude tým, že mi mamička ako malému čítala pred spaním historické romány, povesti a oplzlé čierne komédie(mám silné podozrenie, že čítala to čo si sama chcela prečítať). Ale hej... mal som teraz pri čítaní obrovský blbý úsmev od ucha k uchu :D Ja mám rád, že tvoje postavy rozprávajú tak vzletne. Celú dobu si z toho môžem v hlave robiť umelecký prednes ako keby to bola rozhlasová hra. Možno by som na tvojom mieste aj skúsil nahovoriť niekoho aby ti s tým pomohol a mohol by si také niečo skúsiť nahrať na youtube. Pravdepodobne by si s tým dieru do sveta neurobil, ale prečo nie...
15.11.2021
Ja teda cukrovku zatiaľ ešte nemám, ale po prečítaní takéhoto sladkého dobrodružstva si už nie som tak celkom istý... K rozprávkam ja osobne nemám vypestovaný vzťah a neúmyselne ich obchádzam. Možno to bude tým, že mi mamička ako malému čítala pred spaním historické romány, povesti a oplzlé čierne komédie(mám silné podozrenie, že čítala to čo si sama chcela prečítať). Ale hej... mal som teraz pri čítaní obrovský blbý úsmev od ucha k uchu :D Ja mám rád, že tvoje postavy rozprávajú tak vzletne. Celú dobu si z toho môžem v hlave robiť umelecký prednes ako keby to bola rozhlasová hra. Možno by som na tvojom mieste aj skúsil nahovoriť niekoho aby ti s tým pomohol a mohol by si také niečo skúsiť nahrať na youtube. Pravdepodobne by si s tým dieru do sveta neurobil, ale prečo nie...
15.11.2021
Goran
:) ďakujem. V skutočnosti som začal prednášať slávne básne od svetových autorov. Neskôr pribudnú aj naši. Zatiaľ je ich tam len zopár, ak chceš, skús: https://www.youtube.com/watch? v=ac_-2KqJO6Y&list=PLZgItRvfzj xEDXFavIyZYZOcW3CWjnUOC
15.11.2021
:) ďakujem. V skutočnosti som začal prednášať slávne básne od svetových autorov. Neskôr pribudnú aj naši. Zatiaľ je ich tam len zopár, ak chceš, skús: https://www.youtube.com/watch? v=ac_-2KqJO6Y&list=PLZgItRvfzj xEDXFavIyZYZOcW3CWjnUOC
15.11.2021