Temná a sychravá noc dnešnej scenérii vyslovene svedčala. Husté čierne mraky si uzurpovali celé hviezdne nebo a na skupinku ľudí trúsiacu sa malým parkom neprepustili ani zrnko mesačného svetla. Územčistý chlapík s niekoľkodňovým strniskom sa snažil pred rozmarmi počasia ukryť za golier plášťa a krčil tvár, do ktorej sa mu ako drobné ihličky zabodávali dažďové kvapky. Stál pred natiahnutou policajnou páskou a prižmúrenými očami hypnotizoval dlhú ulicu. V momente, keď ho čakanie omrzelo a váhavo pásku nadvihol, začul za sebou zvuk prichádzajúceho auta.

„No konečne,“ zamrmlal si pre seba.

Rozladene sledovala, ako niekoľko metrov od nej zastal starší modrý športiak so stiahnutou strechou. Musel nad touto frajerinou zakrútiť hlavou. Z auta vystúpil elegantne oblečený vysoký muž. Mohol mať okolo štyridsiatky. V hustých plavých vlasoch však nebolo možné pozorovať ani jeden sivý vlas.

„Rogers, najvyšší čas. Dnes som už bol rozhodnutý tam ísť bez teba,“ privítal ho rozmrzene čakajúci.

„Som rád, že si sa rozhodol ctiť našu dohodu, André,“ odvetil mu s úsmevom prichádzajúci chlap. Následne Andrého obišiel a popod pásku pokračoval ďalej. Ten iba zakrútil hlavou a nasledoval ho.

„Ako som ti vravel do telefónu, opäť ako cez kopirák,“ povedal André kolegovi, keď stáli nad mŕtvolou mladej ženy, „dlhá rezná rana na krku, málo krvi okolo a vyzerá to tak, že z osobných vecí nič nezmizlo.“

Rogers zamyslene hľadel na telo, nad ktorým sa stále skláňali kolegovia z forenzného, ale nepovedal nič.

„Chlapi, ďalšia vražda, Huddersfield Park, musíme tam,“ ozvalo sa spoza nich. „Koľko času potrebujete?“ pýtal sa ich postarší dobre živený chlapík, ktorý si to k nim šinul s mobilom v ruke.

„Aspoň pol hodiny,“ odtušil André, „ešte sme ani nezačali,“ dodal a venoval kolegovi vyčítavý pohľad. Rogers sa však stále zamyslene díval na nebohú ženu.

„Ok, spravíme to tak, že vezmem chlapov k druhému prípadu a za hodinu sme tu, aby sme to upratali. Môžete mi ju tu dovtedy postrážiť?“ spýtal sa muž s telefónom.

André i Rogers prikývli.

„Na to, že som ťa vytiahol z postele o tretej v noci, pôsobíš dosť odpočinutý,“ nadhodil nižší kolega, keď osameli. „Cez deň si vyzeral ako niečo, čo som cez víkend vyzvracal. No ale teraz pozrime na teba, kruhy spod očí zmizli, tvoja pokožka má aj farbu, som v šoku.“

„Vzal som si k srdcu tvoju ranu a dal som si podvečer šlofíka, celkom mi to...“ nedokončil Rogers a so znechuteným výrazom v tvári sa od kolegu odvrátil.

„Prepáč, Marge robila cesnačku, neodolal som a vzal som si aj do termosky,“ ospravedlňoval sa mu André.

Jeho kolega len krútil hlavou a z tváre sa mu nedávno nadobudnutá farba opäť vytrácala.

„Ale no, ty s tým narobíš. Poď, nesmieme nič zanedbať, toto je už piaty takýto prípad. Nerobím nič iné, len riešim, čo za psychopata za tým je,“ rozhorčoval sa André.

Rogers sa uškrnul. „Nech to je ktokoľvek, očividne je dobrý.“

„Dobrý? Je to skurvený magor! Vraždí len zo športu. Žiadne stopy, nápovedi, nič!“ zvyšoval jeho kolega hlas, až od nervov celý očervenel. „Nedokážem pochopiť, ako pri tom dokážeš riešiť aj iné prípady. Ja som s ničím iným nepohol už týždne. Kapitán mi dýcha na krk z takej blízkosti, že keď si odpľuje, vyletí to mojimi ústami!“

„Hlavne sa ukľudni a poďme robiť svoju prácu,“ odvetil Rogers so stále tým istým sebavedomým úškrnom. „Týmto bedákaním sa nikam neposunieme.“

André krútil hlavou. „Čo to máš na golieri, krv?“ zadíval sa na kolegu.

„Z nosa, cestou sa mi spustila a nevedel som to zastaviť,“ odtušil Rogers.

„Zase? Koľkokrát som ti vravel, že máš suchú sliznicu, sprej s morskou vodu by ti pomohol,“ adresoval mu pohoršene André, keď sa sklonil k mŕtvej.

Kolega len otrávene pretočil oči a čupol si k nemu.

„Toto nepochopím, rana ako v prasati, u posledného prípadu bola hĺbka päť centimetrov, ale kde je kurva všetka tá krv?!“ nadhodil André a zadíval sa na kolegu, no ten len pokrútil hlavou a postavil sa.

„No do pekla, niečo mám!“ zreval po chvíli André a Rogersom, ktorý sa rozhliadal po okolí to viditeľne trhlo.

„Čo to...čo máš?“ zaskočene kráčal k skláňajúcemu sa kolegovi.

„No ja odpadne. Je to gombík!“ nadšene mu ukazoval André. „Vyzerá ako... no počkaj, tá krv... kde si vlastne...“ nedokončil. Rogers mu nadľudsky rýchlym pohybom zabodol dlhý nôž zboku do krku. André len vytreštil oči a s tým výrazom dopadol mŕtvy do trávy.

Rogers sa rozhliadol. Musel vypadnúť. Kedykoľvek sa mohol niekto objaviť. Ale baženie bolo silnejšie. Vytiahol nôž z kolegovho krku a začal hltavo piť.