Slnko
Prebral som sa ležiac na chrbte. V ruke som držal zvyšok toho, čo kedysi bolo mečom. Na predlaktí som mal stuhnuté kvapôčky kovu. Pravá ruka bola vykrútená v hroznej polohe a všetky prsty som mal polámané a vykrútené. Snažil som sa spomenúť si, čo sa udialo a prečo som zlyhal v mojej jedinej úlohe. Rýchlo som sa postavil a jedným pohybom som si všetky prsty napravil. Bežný smrteľník by sa po takejto dávke elektrického prúdu alebo výbuchu asi vyparil.
Zanadával som a urobil krok aj na posledný schod. Toto miesto musí byť začarované, alebo neviem rátať. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby som napočítal rovnaké množstvo schodov po ceste hore alebo dolu. V mysli som si urobil poznámku o trojmiestnom čísle. Rozpamätal som sa aj na ostatné výsledky, ktoré nezriedka vyskočili aj nad štvormiestnu hranicu. Aspoň mám pocit, že som dnes šliapal menej. Párkrát som sa zhlboka nadýchol a vrátil kyslíkový dlh do normálu. Bol som zvyknutý chodiť dlhými trasami a štverať sa na každý z najvyšších majákov, no na takýto počet schodov sa asi nedá zvyknúť natoľko, aby som sa ani nezadýchal.
Skontroloval som si oblečenie, či je čisté a reprezentatívne. Nemal by som byť zafúľaný, ak idem za Nositeľom.
Pristúpil som k obrovským pokovaným vrátam a udieral na nich v presnom poradí. Päťkrát pomaly, trikrát rýchlo, dvakrát a ešte päťkrát. Dvere cvakli a mierne sa pootvorili. Nevstúpil som. Ak by som to urobil, padol by som mŕtvy skôr, ako by som žmurkol. Počkal som kým doznie zvuk vŕzgania a potom som na ne otvorenou dlaňou trikrát capol a nakoniec ešte raz udrel päsťou. Mechanizmus dverí opäť cvakol a tentoraz sa otvorili dokorán.
Občas sa ma ľudia pýtajú, ako je možné, že si všetky heslá pamätám a či som sa nikdy nepomýlil, na čo im s úsmevom odpovedám, že ak by som sa niekedy pomýlil, tak by sa ma to už opýtať nemohli.
Miestnosť za dverami bola osvetlená desiatkami sviec. Mala zvláštny tvar, akoby bola úplne bez hrán. Uprostred miestnosti stál veľký drevený stôl. Bol určite širší ako schodisko a ako ho dostali dnu, pre mňa ostávalo záhadou. Ako vždy, aj tentoraz sedel Nositeľ za stolom a čítal. V čierňave za ním silno žiaril v stene biely štvorec a pás jeho svetla dopadal priamo na list Nositeľovej knihy. Ten štvorec bolo len mierne oslabené miesto v skalnej stene. Vedel som, že asi meter hrubá vrstva kameňa je jediné, čo nás delí od toho, aby nám Slnko vypálilo oči.
„Buď pozdravený Lucifer, Nositeľ Svetla a Slnka,“ povedal som nahlas, sklopil oči a čakal. Nositeľ sa s odpoveďou neponáhľal. Čakal som bez pohybu so sklonenou hlavou a jedinú spoločnosť, okrem mojich myšlienok, mi robilo občasné zašuchotanie stránok jeho knihy, ktoré prevracal.
„Buď pozdravený Tuerilus, Ochranca,“ odzdravil ma naspäť a odložil knihu. Nevidel som to, iba počul. Ešte stále som nezdvihol zrak.
„Je čas,“ povedal som ticho.
Som Ochranca Nositeľa Svetla a Slnka. Vyzerám ako človek, no nie som ním. Dokonalí bojovníci boli vždy od malička vychovávaní a trénovaní, ale ja nie. Bol som vyšľachtený, vytvorený, vypestovaný... som zlepenec a zároveň dokonalosť, som stroj a zároveň človek, som česť a zároveň hnus. Mám kovové ruky, ktoré drvia kameň na piesok, ktoré prerazia stenu, ako by bola z papiera. Aj najtenšie kosti v mojom tele sa takmer nedajú zlomiť. Som netvor...
Svet sa už dávno ponoril do tmy. Sú to už stovky rokov, kedy oko človeka naposledy videlo skutočné Slnko a už neexistuje nikto, kto by o ňom mohol rozprávať. Jediné, čo nám ostalo sú knihy. Bohužiaľ, človek považoval Slnko za takú samozrejmosť, že ich veľa nebolo a aj z toho mála sa zachoval len zlomok.
Svet pod majákom sa ponoril do tmy. Nositeľ pripravil Slnko na prenos. Trvalo už iba pár sekúnd, kým ho umiestnil do kovového lampáša.
„Si pripravený Ochranca?“
„Pripravený.“
Starec sa usmial. To sa nestávalo často. Nositeľ sa dotkol čierneho lampáša a na mieste, kde jeho prst dopadol na kov, sa akoby rozvlnila hladina. Lampáš z toho miesta následne začal vydávať jemné svetlo.
Zostupovali sme po schodoch majáku a ja som ich nenápadne počítal. Dúfal som, že Nositeľ pôjde v tichosti, aby som ich opäť mohol porátať.
„Koľko?“ opýtal sa keď sme sa dostali až úplne dolu.
„Tisíctri,“ odpovedal som zaskočene a starec sa opäť usmial.
Často som premýšľal, ako vyzeral svet, keď ešte existovalo skutočné Slnko. Ako môže existovať niečo, čo pláva samé po oblohe a je tak ďaleko, že sa nedá ukradnúť a nemusí ho nikto chrániť? Ako môže existovať samo o sebe niečo, tak krásne pravidelné, životodarné, silné ale aj vraždiace? Naše umelé Slnko bolo treba prenášať a striedať tak dni a noci v pravidelných intervaloch. Neviem, ako sú na tom ľudia v iných kútoch zeme, no naše tri majáky, medzi ktorými sa Slnko prenáša už desiatky rokov, dodávajú svetlo ľudom len na pomerne malom území. A pochopiteľne, noc teda trvá dvakrát dlhšie ako deň.
Opustili sme maják Antaras a Nositeľ svietil lampášom so Slnkom vo vnútri na cestu pred nami. Zvyšný svet sa ponoril do úplnej temnoty. Neexistoval takmer žiadny rozdiel medzi tým, čo je hore, dolu, vpravo alebo vľavo. Len nohy spojené pevne so zemou, hviezdy a ten kúsok Nositeľovho svetla mi dával pocit, že ešte vôbec žijem.
Išli sme veľmi dlho, kým Nositeľ prvýkrát zastal. Prikázal mi priniesť drevo a tak som aj urobil. Následne pozmenil svetlo lampáša a donesené drevo okamžite žiarou vzplanulo.
„Povedz mi Ochranca, napĺňa ťa ešte takýto život?“
„Nie,“ odpovedal som mu skôr, ako som si uvedomil, aké dôsledky mohla moja odpoveď mať.
„Necítiš česť, že si Ochrancom práve ty? Nemáš pocit dôležitosti? Hrdosti?“
„Nie,“ odpovedal som znovu, „mám pocit, že tento život žijem pre iných a nikdy som nemal možnosť si vybrať, čo budem robiť. Nikto sa ma nepýtal, čo chcem robiť. Táto úloha mi bola pridelená a ja sa jej musím podriadiť.“
„Myslíš, že syna kováča sa niekto pýta?“ Ostal som ticho. Mal pravdu. „A ako vieš, že iní si svoju cestu vyberajú sami?“
„Môžu sa rozhodovať, sú voľní... sú... slobodní...“
„Čo ak má každý svoj osud vypísaný vopred, len oni ten svoj, na rozdiel od teba, nepoznajú?“
„To je iné...“
„Vôbec nie,“ odpovedal a otcovsky sa na mňa usmial. „Možno si iný a bol si vychovaný k potrebnému obrazu, ale to neznamená, že ťa to má trápiť. Skôr naopak. Ty si ten, ktorého potrebujú. Bol si potrebný až natoľko, že ťa museli stvoriť.“
„Som dielom človeka, nie Boha.“
„Si dielom diela Boha... Si dokonalejší.“ Po jeho slovách som vstal a odkráčal ďalej od ohňa. Nechcel som aby Nositeľ videl slzy v mojich očiach, aj keď o nich určite vedel. Ako rozdielne sa dá ešte chápať moja existencia? Prešiel som si prstami po chladnom kovovom predlaktí. Cítil som celú dráhu prsta, bolo jedno či sa dotýkam kovu alebo kože. Mal som chuť niečo zničiť, rozdupať, rozkopať, akokoľvek vypustiť hnev a všetky druhy emócii, ktoré mi boli dané, aby som ich mohol cítiť. Prečo ma ich nezbavili? Mohli mať poslušné stvorenie bez emócii, prečo chceli mňa?
„Tuerilus...“ prehovoril Nositeľ pokojne. Hovoril ticho, no stále dostatočne hlasno, aby som ho počul. Moje latinské meno používal výhradne ako pozdrav, alebo ako ohlásenie prichádzajúceho nebezpečenstva. Nechápem, ako ho dokázal vycítiť skôr ako ja, ale nikdy sa nemýlil.
„Áno Nositeľ?“ povedal som hlasno, akoby sa nič nedialo a dúfal som, že majster pochopí.
„Pomôž mi vstať...“
„Iste Nositeľ.“ Rýchlo som k nemu podišiel a pomáhal mu vstať. Vtedy som ucítil ich prítomnosť. Starý muž sa postavil a jemne zakolísal. Boli tesne za mnou. Traja? Nie. Piati! Cítil som ich kroky. Zavrel som oči, aby som vypol nepotrebný zmysel a zapol expanziu ostatných. Nesmel som sa pomýliť.
Vyčkal som posledných pár sekúnd a potom som sa prudko otočil a vyštartoval. Pravá noha sa mi odrazom zaborila do tvrdej vyschnutej zeme. Oči som mal stále zatvorené. Nedostatok svetla by ma mohol iba viac zmiasť. Tancujúci plameň ohňa by vrhal mätúce tiene. Pravou päsťou som silno udrel. Vedel som, že trafím. Narazil som do tvrdého kovu a preliačil ho. Pravdepodobne hrudný plát. Ozval sa výkrik. Zvrtol som sa vľavo a rozdával kopy a údery. Plechy brnení duneli. Mal som pocit, že mlátim do plechovej hory. Prišiel čas. Pohybom privedeným k dokonalosti som uchopil rukoväť meča a prudko ho vytiahol. Čepeľ oblúkom presvišťala vzduchom a zaborila sa do plechového panciera. Cítil som, ako ostrie škrie a driape kus brnenia, ako sa meč hlbšie zabodával. Ten zvuk bol vždy tak krásne rovnaký...
Prebral som sa ležiac na chrbte. V ruke som držal zvyšok toho, čo kedysi bolo mečom. Na predlaktí som mal stuhnuté kvapôčky kovu. Pravá ruka bola vykrútená v hroznej polohe a všetky prsty som mal polámané a vykrútené. Snažil som sa spomenúť si, čo sa udialo a prečo som zlyhal v mojej jedinej úlohe. Rýchlo som sa postavil a jedným pohybom som si všetky prsty napravil. Bežný smrteľník by sa po takejto dávke elektrického prúdu alebo výbuchu asi vyparil. Prsty popukali a kĺby sa vrátili na miesto. Ľavou rukou som okamžite siahol po teleskopickom obušku a vytiahol ho.
„Zlyhal si, Nositeľ,“ ozval sa hlas. Pomaly som pristupoval k ohňu a hodnotil situáciu. Starec sedel a v ruke držal lampáš so Slnkom. Okolo neho stálo sedem mužov v brneniach. Piati ležali na zemi medzi miestom kde som stál a ohniskom. Hľadal som vec, do ktorej som sekol mečom, hľadal som vec, ktorá ma dokázala ochromiť. Nevedel som kde je, ani čo to bolo, ale dúfal som, že viackrát ju používať nebudú. Nositeľ mlčal.
„Odovzdaj mi svetlo, starec a ja ukončím tvoj život rýchlou smrťou.“
„To nemôžem.“
„V tom prípade si ho vezmem sám,“ odvrkol mu muž a načiahol sa za lampášom. Nestihol sa ho ani poriadne dotknúť, keď silný úzky žiariaci lúč vytryskol z lampáša a prepálil tomu hlúpemu úbožiakovi dieru cez pol tela. Jeho mŕtva schránka sa sklátila k zemi. Muži spanikárili a začali ustupovať. Vtedy som vyšiel do svetla ohňa aj ja.
„Zmiznite odtiaľto, zvratky z temnoty...“ precedil som ich smerom pomedzi zuby a ešte si aj odpľul. Väčšina z nich asi bola presvedčená, že som prežiť nemohol a preto len duto zízala. Jeden z nich sa s revom rozbehol proti mne. Bol to posledný zvuk, ktorý vydal, okrem chrupnutia kostí v krku.
„Si v poriadku Nositeľ?“ Opýtal som sa ho, keď som si po dlhých minútach kontroly okolia sadol naspäť k ohňu. Všetkých mŕtvych som odhádzal preč.
„Som v úplnom poriadku, čo tvoja ruka?“
„Fajn, bola na tom už aj horšie,“ zaklamal som. „Najviac ma mrzí meč. Bol to dar.“
„Zachránil ti život. Bol to dobrý dar.“ Chvíľku som premýšľal, čo mám odpovedať, pretože som nemal ani tušenie, čo sa odohralo, ani ako som o meč prišiel.
„Tak potom splnil svoju úlohu.“
Nositeľ prihodil do ohňa a mňa po dlhom čase zaplavil pokoj. Akosi ma predošlý súboj podporil v tom, že som naozaj jedinečný. Mal by som byť hrdý, spokojný. No do bodu úplného zmierenia s osudom som ešte nedospel.
„Povedz mi viac o tom, čo zažívaš, kým nechrániš mňa a Slnko.“
„Žijem stále v jeho svetle. Nemôžem sa od neho vzdialiť. Neviem, či sa tomu mám tešiť, alebo nie. Nepamätám si kedy a či vôbec som zažil úplnú temnotu na dlhší čas ako je potrebný na prenos.“ Nositeľ sa nepokojne zamrvil na mieste akoby chcel niečo povedať, ale ostal ticho. Predpokladal som, že to značí, aby som pokračoval.
„Nie je toho veľa, čo povedať. Ľudia sa ma boja a len málokedy sa so mnou rozprávajú. Hneď ako vidia toto,“ povedal som a zaklopal hánkami prstov o kovové predlaktie, „správajú sa inak. Občas sa stane, že ma niekto nespozná a ja mám na malú chvíľku pocit, že som jeden z nich. Ale netrvá dlho, kým si to uvedomí, alebo ho niekto upozorní.“ Nositeľ sa zasmial.
„A čo ženy v tvojom živote?“ Po jeho otázke som cítil, ako mi do tváre stúpa červeň.
„Ženy sú, boli a budú.“
„Tak som to nemyslel. Bol si obdarený citmi...“
„Áno, darovali mi túto schopnosť, aj keď som ju neraz preklial. Načo dávajú stroju takúto schopnosť? Prečo mám cítiť lásku? Strach? Nenávisť? Pocity sú skľučujúce a obmedzujúce. Tvoria steny a ich prekonávanie je náročné. Nemuseli by tam byť vôbec.“
„Možno máš pravdu. Ale bohužiaľ, žiadny Ochranca, ktorý bol bez citov nikdy nevedel ani sám o sebe. Len mechanicky plnil príkazy. Ako telo bez duše. Uvedom si, Ochranca, že city sú to, čo z teba robí niekoho a nie len niečo.“
„Neviem...“ povedal som ticho a hľadal v mysli vhodné prirovnanie. „Je to ako predstierať, že narodeninový dar sa mi skutočne páči, aj keď je otrasný. Snaha byť šťastným vyvolá ešte väčší žiaľ.“
„Rozumiem Tuerilus.“ Povedal Nositeľ pokojne a ja som svoje rozcítenie potlačil a zapol som vnímanie na plné obrátky. Tentoraz žiadne zbrane. Len drvivé päste.
Druhý útok za noc. Vyštartoval som rýchlejšie, ako by stihol niekto žmurknúť a vrhol sa na postavu ukrývajúcu sa v temnote. Zabil som ho jediným pohybom. V tichu sa ozval iba zvuk jeho tela dopadajúceho na prašnú zem. Popred mihotavé svetlo sa mihol ďalší tieň a ja som bol už opäť v plnom šprinte. Zložil som ho na zem a pocítil jemné škrabnutie na oboch zápästiach. Nevšímal som si to. Rozoznával som všetky pachy, vnímal som zvuky súboja ako hudbu a pohybmi ju sledoval. Tanec. Prispôsoboval som pohyby tela nemelodickému súzvuku naokolo. Premýšľanie sa vyplo. Zabil som ďalších dvoch mužov, kým som pocítil šklbnutie. Bolo tak silné, že ma nie len spomalilo, ale takmer úplne vyhodilo z rovnováhy. Potom ďalšie a ďalšie. Svietiaca šnúrka sa mi zarezala hlboko do kovového predlaktia. Bola tenká ako vlas, no ani s vypätím všetkých síl som ju nevedel pretrhnúť. Ďalšie trhnutie mi vykĺbilo obe ramená a ruky skrútilo za chrbát vo veľmi nepríjemnom uhle. Moje telo narazilo o strom a strnulo. Následne som už nebol schopný pohybu vôbec. Zlyhal som? Druhýkrát?
Z chvíľkového ticha sa vynoril smiech. Stále som zúrivo trhal znetvorenými rukami v snahe oslobodiť sa. Akokoľvek. Za každú cenu. Aj bez rúk by som bol schopný zabiť hocijakého človeka, ktorý sa mi postaví do cesty. Ale nemohol som. Neviem čím ma zviazali, ale nedokázal som sa uvoľniť.
„Veľký Ochranca. Pozrite sa!“ prichádzali ku mne slová. Do svetla horiaceho ohňa vstúpilo niekoľko mužov. „Bezmocný, ako šteňa!“ Zasmial sa muž, ktorého tvár ukrýval tieň a kopol mi do tváre prašnú zem. Zreval som a znovu vypäl všetky sily. Zlomil som si ruku na ďalšom mieste, ale šnúru som nepretrhol.
„Ak ti to ešte nedošlo, odpor je zbytočný,“ povedal ďalší a čupol si ku mne. Jeho tvár bola odo mňa vzdialená len pár centimetrov. Cítil som jeho dych. Nikdy predtým som necítil takú bezmocnosť. Dotkol sa mi tváre. „Zabite ho!“
„Ešte nie! Chcem aby sa díval...“ povedal niekto.
Všetci tentoraz otočili svoju pozornosť k Nositeľovi. Ten ešte stále pokojne sedel pri ohni. Chcel som zrevať aby utekal, aby zachránil Slnko, ale neurobil som to. Prijímal svoj osud statočne, vedel, že nemá šancu.
„Lucifer. Tak sa konečne stretávame osobne.“
„A tvoje ctené meno, tvor temnoty?“ odpovedal Nositeľ a doširoka sa usmial.
„To sa nikdy nedozvieš. Aj tak ho už nikomu nestihneš povedať.“
„V tom prípade si zbabelec, alebo sa za neho hanbíš...“
„Neskúšaj na mňa svoj jazyk starec, lebo ti ho vyrežem skôr ako zomrieš. A teraz mi daj, to čo nosíš!“
„Ak chceš Slnko, zober si ho sám.“ Muž na chvíľku zapochyboval a následne vydal príkaz jednému z mužov, aby zobral Slnko ukryté v lampáši. Vedel som, že aj tento úbožiak skončí s prepáleným telom. Svaly som napínal natoľko, že som si zlomil aj druhú ruku a šnúra sa zarezala hlboko do kmeňa stromu, ale ďalej som s ňou už pohnúť nedokázal. Muž poslušne prikývol a vykročil k Nositeľovi. Hneď, ako sa dotkol lampáša, sa premenil v dávke svetla na prach. Netrvalo to ani sekundu.
„Pôsobivé Nositeľ,“ povedal ich vodca. „Viditeľne ťa najprv zabijem a potom si ho vezmem.“ Jeho pravá ruka sa v geste natiahla za chrbát. Okamžite v nej mal zbraň. Ani som nevidel, kto mu ju podal. „Bolo mi cťou...“ šepol presvedčivo úprimne.
„Si hlúpy ak si myslíš, že ti ho vydám tak ľahko!“ zreval starec a jeho oči na chvíľku žiarili modrým svetlom. Po chrbte mi prebehol mráz. Strach? Ja?
„Majster!“ zreval som a opäť napol všetky sily. Videl som ho ako sa predklonil a na chrbte mu čosi začalo rásť. Kričal. Rovnako ako ja.
Nikdy som netušil... Nikdy som si nedokázal predstaviť. S nemým úžasom som sledoval obrovskú čiernu postavu s rohmi vypínajúcu sa nad ohňom. Modré oči. Tie modré planúce oči. Také prepaľujúce... Lucifer. Nositeľ svetla. Netvor vydal rev a vrhol sa vpred. Trhal a driapal. Muži sa snažili utiecť, no nemali šancu. Obrovskou päsťou rozdrvil telo statnému chlapovi, akoby bol z cesta. Krvavé divadlo plné kriku utíchlo. Nikto neprežil, nikto neostal vcelku. Lucifer pristúpil ku mne.
„Odpusť Majster, zlyhal som!“ Jedinou odpoveďou mi bolo hlboké bručanie. Čakal som na smrť. Tá neprišla. Postava obišla miesto, kde som bol zviazaný a uvoľnila mi ruky zo zovretia. Okamžite som vstal a zlomené ruky si rýchlo napravil. Z tieňa sa však vrátila iba postava starca.
„Nositeľ!“
„Tu som,“ povedal a milo sa usmial. „Tak, konečne poznáš moju pravú podobu.“
„Majster, ale... ale...“
„Nositeľ, ktorý použije svoju pravú podobu, zomrie. Ako včela, ktorá obetuje svoj život za jedno žihadlo.“
„Majster!“ zvolal som znovu a cítil, ako sa mi oči napĺňajú slzami.
„Neostáva mi veľa času Ochranca. Zober Slnko a odnes ho do bezpečia. Tak rýchlo, ako vieš. Nezastavuj sa, nečakaj... Hneď! Bež!“
„Ako ho mám niesť?“
„Nájdi spôsob,“ povedal výrazne tichšie a podlomili sa mu kolená.
„Ale...“
„Musíš... ho... ochrániť,“ jeho slová boli ťažké. Jeho telo kleslo na zem.
„Ochránim Majster, prisahám!“
„Tomas... verím ti!“ Prvýkrát v živote ma oslovil pravým menom. Jeho posledná veta, ktorú povedal. Na tom mieste skonal.
Pristúpil som k tmavému lampášu, v ktorom bolo ukryté Slnko. Jemne dymil. Bál som sa ho dotknúť. Hoc som, kto som, jeho žiara ma v sekunde premení na popol, ak urobím chybný krok. Nemal som veľa času. Pomaličky som ho chytil. Bol horúci, ale udržal som ho. „Tak to by sme mali...“ povedal som ticho a pripravil sa na dlhý beh čierno-čiernou krajinou.
„Ani sa nehni!“ Vyštekol hlas za mnou a ja som sa tisíckrát preklial za neopatrnosť. Prudko som sa otočil a hodil mu lampáš, dúfajúc, že sa pri dotyku uškvarí. Tak sa aj stalo. Postava ho chytila a žiarivé svetlo ju premenilo na popol. Ten okamih sa mi navždy vryje do pamäti. Bol posledným, ktorý som vo svojom živote videl. Lúče Slnka zaplavili okolie a vypálili mi zrak.
V čírej páliacej temnote som sa snažil so všetkou opatrnosťou nájsť lampáš. Vedel som, že ak sa ho dotknem nesprávne, už nikdy neuvidia nielen mňa, ale ani Slnko. Pravou rukou som o niečo kovové zachytil a v tom momente sa zmenila na tekuté prskajúce kovové kvapky. Kýpťom pravej ruky som nahmatal držadlo a ľavou som ho zdvihol.
Utekajúc temnotou - ako šialenec. Bežal som hodiny. Zavše narážajúc do stromov alebo ľudí. Obklopený iba bolesťou a poslaním. Čas sa vliekol každým ďalším ťažkým dopadom nohy. Počul som hlasy kričať moje meno. Počul som ich kričať slávu Slnku. Bolo mi to jedno. Lampáš, ktorý ma postupne pripravoval o všetku životnú silu, ktorý mi z ľavej ruky pomaly robil roztavenú kaluž kovu, som stále neochvejne zvieral. Zabil by som každého, kto by sa pokúsil zobrať mi ho.
Jeden, dva, tri, štyri... hlavou som udrel o silné dubové dvere majáku a spadol na posledný piaty schod. Položil som lampáš a pokračoval vo vyklepávaní hesla. Nepomýlil som sa a dvere sa otvorili.
Fefe
Hrdinovia umierajú.
Diskusia
Veles
Jedna z tých lepších poviedok tohto kola zatiaľ. Ale nebolo to bez chýb :D
Kde tu mi nesedeli čiarky, ale nebolo ich až tak veľa. Ako v predvhádzajúcich, neviem či v prvej alebo druhej, nesedeli mi tam nejaké výrazy. Elektrika, aj kyslík sa mi zdá že tam niekde je. Potom som tak celkom nerozumel tej vete, s tým počtom schodov, či sa pomýlil alebo nie.
Ďalej by som chcel trochu viac vedieť o svete, v ktorom sa dej odohráva. Kam zmizlo slnko? Ako funguje to nové? Ako vôbec v ňom žijú ľudia a prečo na nich útočia? A kto sa ho vôbec pýta, ako si vie zapamätať tie kódy, keď neskôr spomína, že sa ho stránia ľudia?
Ten koniec mohol byť trochu dlhší. A ako mohol odniesť to slnko, keď si zlomil obe ruky?
Ale inak sa to dobre čítalo. Neviem prečo, ale dosť mi to pripomenulo ten film o Noemovi s Russelom Crowom.
04.05.2023
Jedna z tých lepších poviedok tohto kola zatiaľ. Ale nebolo to bez chýb :D
Kde tu mi nesedeli čiarky, ale nebolo ich až tak veľa. Ako v predvhádzajúcich, neviem či v prvej alebo druhej, nesedeli mi tam nejaké výrazy. Elektrika, aj kyslík sa mi zdá že tam niekde je. Potom som tak celkom nerozumel tej vete, s tým počtom schodov, či sa pomýlil alebo nie.
Ďalej by som chcel trochu viac vedieť o svete, v ktorom sa dej odohráva. Kam zmizlo slnko? Ako funguje to nové? Ako vôbec v ňom žijú ľudia a prečo na nich útočia? A kto sa ho vôbec pýta, ako si vie zapamätať tie kódy, keď neskôr spomína, že sa ho stránia ľudia?
Ten koniec mohol byť trochu dlhší. A ako mohol odniesť to slnko, keď si zlomil obe ruky?
Ale inak sa to dobre čítalo. Neviem prečo, ale dosť mi to pripomenulo ten film o Noemovi s Russelom Crowom.
04.05.2023
Hieronymus
Páči sa mi nápad, je to pekne napísané a aj atmosféra je vcelku fajn, ale mám pár vecí, ktoré mi nesedia.
Väčšina mojich otázok, ktoré mi napadali počas čítania (rovnaké ako u Velesa), vychádzala z toho, že sa o svete veľa nedozviem. Potom sa mi do textu nehodí napr. kyslíkový dlh, alebo reprezentatívny, alebo teleskopický obušok, hlavne teleskopický obušok mi spôsobil silný WTF moment. Keď sa v tom porýpem trošku viac, tak by som nenapísal, že som dal kyslíkový dlh do normálu, ale, že som napr. dýchaním splatil kyslíkový dlh, dáva mi to väčší zmysel. Slovo reprezentatívny mi príde ako špecifické slovo, po ktorom by som mal aj napísať, aký typ šiat je teda reprezentatívny, lebo sa nachádzam v inom svete a tam môže reprezentatívne niečo iné, ako v mojom svete. U mňa použitie tohto slova vyvolalo otázky. Stačilo by, keby tam bolo "uhladil si šaty" a pohoda, idem plynule ďalej. Sú to také blbosti, ale keby som vedel, čo je ten svet zač, tak mi tieto slová prídu v pohode a neriešim to.
Potom hlavná postava. Ak som správne pochopil, tak je to fakt silný bojovník, vyšľachtený iba na ochranu Nositeľa, Fajn. Ako to, že sa unavil? Kyslíkový dlh na začiatku mi prišiel v pohode, ale potom je hlavný hrdina opísaný ako dokonalý stroj. Pochopil by som, že ho to nebaví stále chodiť po schodoch, ktorých dĺžka sa neustále mení, že je z toho otrávený, ale nie unavený. O jeho schopnostiach mám tiež pochybnosti, lebo dva útoky, dve porážky. Vlastne keby to protivníci pri prvom útoku nepodcenili, tak Nositeľ ukáže svoju pravú podobu a poviedka skončí o jednu bitku skôr. A ako dlho je vlastne Ochrancom? To sa až teraz podarilo ľuďom nájsť naňho zbraň? A rovno dve? A čo im teda tak veľmi vadí na tom, že prenášajú slnko? Neviem nič o tomto svete, nechápem, čo sa deje.
A prečo mala hlavná postava dve mená? Jedno také a druhé pravé. Dobre a čo to pre príbeh znamená, ako to mám pochopiť? Viem o postave, že ju zbúchali, aby chránila slnko a má emócie, nič viac.
Ale musím oceniť gangsta moment, keď po prvom útoku akurát hlavný hrdina vyčistil okolie od mŕtvol a ani náznakom im nenapadlo, že by sa mali presunúť niekde inde, keď podľa všetkého neboli na bezpečnom mieste.
No a koniec. Dobre som pochopil, že vrátil slnko na jeho miesto, odkiaľ ho predtým Nositeľ zobral? Alebo majú všetky majáky rovnaký klopací kód na dvere? Skrátka uponáhľané.
Ale napriek všetkému, čo som hore napísal, sa mi to páčilo, malo to svoje chvíle, keď som sa fakt bavil.
04.05.2023
Páči sa mi nápad, je to pekne napísané a aj atmosféra je vcelku fajn, ale mám pár vecí, ktoré mi nesedia.
Väčšina mojich otázok, ktoré mi napadali počas čítania (rovnaké ako u Velesa), vychádzala z toho, že sa o svete veľa nedozviem. Potom sa mi do textu nehodí napr. kyslíkový dlh, alebo reprezentatívny, alebo teleskopický obušok, hlavne teleskopický obušok mi spôsobil silný WTF moment. Keď sa v tom porýpem trošku viac, tak by som nenapísal, že som dal kyslíkový dlh do normálu, ale, že som napr. dýchaním splatil kyslíkový dlh, dáva mi to väčší zmysel. Slovo reprezentatívny mi príde ako špecifické slovo, po ktorom by som mal aj napísať, aký typ šiat je teda reprezentatívny, lebo sa nachádzam v inom svete a tam môže reprezentatívne niečo iné, ako v mojom svete. U mňa použitie tohto slova vyvolalo otázky. Stačilo by, keby tam bolo "uhladil si šaty" a pohoda, idem plynule ďalej. Sú to také blbosti, ale keby som vedel, čo je ten svet zač, tak mi tieto slová prídu v pohode a neriešim to.
Potom hlavná postava. Ak som správne pochopil, tak je to fakt silný bojovník, vyšľachtený iba na ochranu Nositeľa, Fajn. Ako to, že sa unavil? Kyslíkový dlh na začiatku mi prišiel v pohode, ale potom je hlavný hrdina opísaný ako dokonalý stroj. Pochopil by som, že ho to nebaví stále chodiť po schodoch, ktorých dĺžka sa neustále mení, že je z toho otrávený, ale nie unavený. O jeho schopnostiach mám tiež pochybnosti, lebo dva útoky, dve porážky. Vlastne keby to protivníci pri prvom útoku nepodcenili, tak Nositeľ ukáže svoju pravú podobu a poviedka skončí o jednu bitku skôr. A ako dlho je vlastne Ochrancom? To sa až teraz podarilo ľuďom nájsť naňho zbraň? A rovno dve? A čo im teda tak veľmi vadí na tom, že prenášajú slnko? Neviem nič o tomto svete, nechápem, čo sa deje.
A prečo mala hlavná postava dve mená? Jedno také a druhé pravé. Dobre a čo to pre príbeh znamená, ako to mám pochopiť? Viem o postave, že ju zbúchali, aby chránila slnko a má emócie, nič viac.
Ale musím oceniť gangsta moment, keď po prvom útoku akurát hlavný hrdina vyčistil okolie od mŕtvol a ani náznakom im nenapadlo, že by sa mali presunúť niekde inde, keď podľa všetkého neboli na bezpečnom mieste.
No a koniec. Dobre som pochopil, že vrátil slnko na jeho miesto, odkiaľ ho predtým Nositeľ zobral? Alebo majú všetky majáky rovnaký klopací kód na dvere? Skrátka uponáhľané.
Ale napriek všetkému, čo som hore napísal, sa mi to páčilo, malo to svoje chvíle, keď som sa fakt bavil.
04.05.2023
Martin Hlavňa
Výborný nápad a premisa. Upútavka na začiatku ma trochu poplietla, lebo som nevedel, či patrí k úvodu alebo nie. Až neskôr som sa našiel. Skutočný úvod bol fajn, ale upútavka zaujala viac. Svet, ktorý tu je naznačený je výborný, dozvedáme sa z neho však málo. Tým v konečnom dôsledku trpí celý príbeh, lebo ako čitateľ neviem vyhodnotiť, čo sa vlastne stalo. Čo dosiahli? Kto boli Ochranca a Nositeľ? Nositeľ bol teda tiež robot, alebo bol nejaký android? Prečo im chceli ukradnúť slnko? To, že bola minulosť iba naznačená bolo svojím spôsobom fajn, ale potom by som s tým pracoval ako už s dávno zabudnutou históriou. To tak, ale určite byť nemôže, lebo slnko nosia ešte len desiatky rokov. Samotná kostra príbehu a dejový oblúk tam je a sú dobré, len trpia nedostatkom kontextu. K postavám mám asi len tú výčitku, že Lucifer má nejakú super schopnosť sa dozvedáme až neskoro a jej naznačenie len prostredníctvom mena postavy mi príde slabé. Pôsobí to na mňa potom ako Deus ex machina. Poviedka mala byť inak asi skôr v post apo sci fi kategórií nie fantasy (aspoň podľa môjho subjektívneho názoru). Viem, že to je drobnosť. Aj úvod sa ale tvári ako fantasy. Pri poviedke, ktorú by som si chcel prečítať len schuti by ma mohlo takéto náhle "vytriezvenie", keď sa dozvedám, že tam je robot a je to vlastne sci-fi mohlo odradiť natoľko, že by som prestal čítať. Napriek tomu, že mám rád oba žánre. Zopár výrazov ako „vrátil kyslíkový dlh do normálu“ „Viditeľne ťa najprv zabijem“ bolo kostrbatých. Poviedka ako taká je ale vo viacerých ohľadoch dobrá.
15.05.2023
Výborný nápad a premisa. Upútavka na začiatku ma trochu poplietla, lebo som nevedel, či patrí k úvodu alebo nie. Až neskôr som sa našiel. Skutočný úvod bol fajn, ale upútavka zaujala viac. Svet, ktorý tu je naznačený je výborný, dozvedáme sa z neho však málo. Tým v konečnom dôsledku trpí celý príbeh, lebo ako čitateľ neviem vyhodnotiť, čo sa vlastne stalo. Čo dosiahli? Kto boli Ochranca a Nositeľ? Nositeľ bol teda tiež robot, alebo bol nejaký android? Prečo im chceli ukradnúť slnko? To, že bola minulosť iba naznačená bolo svojím spôsobom fajn, ale potom by som s tým pracoval ako už s dávno zabudnutou históriou. To tak, ale určite byť nemôže, lebo slnko nosia ešte len desiatky rokov. Samotná kostra príbehu a dejový oblúk tam je a sú dobré, len trpia nedostatkom kontextu. K postavám mám asi len tú výčitku, že Lucifer má nejakú super schopnosť sa dozvedáme až neskoro a jej naznačenie len prostredníctvom mena postavy mi príde slabé. Pôsobí to na mňa potom ako Deus ex machina. Poviedka mala byť inak asi skôr v post apo sci fi kategórií nie fantasy (aspoň podľa môjho subjektívneho názoru). Viem, že to je drobnosť. Aj úvod sa ale tvári ako fantasy. Pri poviedke, ktorú by som si chcel prečítať len schuti by ma mohlo takéto náhle "vytriezvenie", keď sa dozvedám, že tam je robot a je to vlastne sci-fi mohlo odradiť natoľko, že by som prestal čítať. Napriek tomu, že mám rád oba žánre. Zopár výrazov ako „vrátil kyslíkový dlh do normálu“ „Viditeľne ťa najprv zabijem“ bolo kostrbatých. Poviedka ako taká je ale vo viacerých ohľadoch dobrá.
15.05.2023
Lucika
Zaujímalo by ma, ako ľudia prežili, keď zaniklo Slnko. Jedna vec je tma, ale čo chlad napríklad? Napísané to bolo fajn, malo to dobrú atmosféru. Škoda, že sme sa o fungovaní v tomto novom svete nedozvedeli trochu viac. Pozastavila som sa aj nad tým, ako trafil do toho druhého majáka. Mal v sebe nejakú navigačku, keď nič nevidel? Inak bojové scény boli opísané dobre, vedela som si to predstaviť.
21.05.2023
Zaujímalo by ma, ako ľudia prežili, keď zaniklo Slnko. Jedna vec je tma, ale čo chlad napríklad? Napísané to bolo fajn, malo to dobrú atmosféru. Škoda, že sme sa o fungovaní v tomto novom svete nedozvedeli trochu viac. Pozastavila som sa aj nad tým, ako trafil do toho druhého majáka. Mal v sebe nejakú navigačku, keď nič nevidel? Inak bojové scény boli opísané dobre, vedela som si to predstaviť.
21.05.2023
8HitBoy
Toto kolo som nejaký mäkší než obvykle a aj tu hodnotím vysoko. Super nápad. Chcelo by to ešte dotiahnuť chybičky (u viet typu "Ako sa cítiš, Stvoriteľ" vždy dávaj pred to oslovenie čiarku!), ale prižmúrim oči a dám veľa bodov. Držím palce.
01.06.2023
Toto kolo som nejaký mäkší než obvykle a aj tu hodnotím vysoko. Super nápad. Chcelo by to ešte dotiahnuť chybičky (u viet typu "Ako sa cítiš, Stvoriteľ" vždy dávaj pred to oslovenie čiarku!), ale prižmúrim oči a dám veľa bodov. Držím palce.
01.06.2023