Grid...

Nový digitálny svet.

Snažil som sa predstaviť si dáta, ako sa pohybujú počítačom.

Ako vyzerajú?

Ako lode? Motocykle?

Obvody sú ako diaľnice?

Stále som sníval o svete, ktorý nikdy neuvidím.

A raz jedného dňa...

Dalo by sa povedať, že prvý Tron patrí, minimálne v našich končinách, k jedným z najnedocenejších filmov. Vo svojej dobe bol totižto revolúciou hneď na niekoľkých frontoch. Nebol to len prvý film, v ktorom sa v masívnej miere používalo CGI, ale bol aj prvý, ktorý sa nám snažil priblížiť svet vo vnútry, vtedy pre mnohých ešte pomerne neznámych a tajomných počítačov. Jeho snaha, aj keď viac rozprávková ako vedecká, mohla síce u niekoho vyvolávať úsmev, ale najmä vďaka technickému a audiovizuálnemu spracovaniu presvedčil o svojich kvalitách mnohých, u ktorých sa stal postupne kultom. Ako teda vyzerá svet Trona po tridsiatich rokoch?

Sama Flynna, 27 ročného rebela, prenasleduje záhadné zmiznutie jeho otca Kevina Flynna, známeho tvorcu videohier, ktorý sa stratil pred 20-timi rokmy. Keď Sam objaví signál, znenazdajky vyslaný zo starej Flynnovej arkády rozhodne sa ho preskúmať. Po dlhých rokoch je to jediná stopa, ktorá ho môže priviesť k jeho otcovi, stopa, ktorá ho zavedie do sveta za hranicu jeho predstavivosti, sveta v ktorom bude museť vybojovať bitku možno o budúcnosť celého ľudstva.

Tron: Dedičstvo tak nadväzuje na pôvodný film nielen podobným svetom, ale aj podobnou štruktúrom deja a príbehom. Mladý rebel, stojí proti zdanlivo neporaziteľnému protivníkovy, ako v reálnom tak aj vo virtuálnom svete. Bohužiaľ, v oboch svetoch je tento príbeh najslabším článkom filmu. V reálnom svete koncept rebela proti systému nefunguje, vo virtuálnom svete sa dá to iste povedať o hlavnej líniu filmu - tvorca verzus vzbúrený výtvor. Jeho motívy, aj keď by sa o nich dalo dlho filozofovať, vyznievajú len ako slabá výhovorka aby nám tvorcovia mohli vykresliť svet Trona v jeho plnej kráse. A tak je príbeh odsunutý na vedľajšiu koľaj, čo však v tomto prípade vôbec nevadí, pretože to čo filmu dominuje nie je príbeh, ale samotný virtuálny svet. A ten je niečo, čo si zaslúži jediný prívlastok - fenomenálny. Vidieť tento svet po tridsiatich rokoch, vytvorený za použitia najmodenejších technológií je zážitok, ktorý nám snaď od Matrixu nebol žiaden z filmov schopných ponúknuť. Je tu všetko na čo sme boli zvyknutý, digitálny svet, sterilný, minimalistický, zložený zväčša len z hladkých matných povrchov, osvetlený farebným neónovým svetlom a predsa tak nápaditý.

Neuveriteľná štylizácia, audiovizuálne spracovanie, Tron je ako diamant, ktorý je s každým ďalším pozretím sa na neho stále krajší a veľkolepejší. Príbeh je tu dôležitý len na to, aby sme si jeho prostredníctvom vychutnali ďalšiu nádhernú scenériu, ďaší nápaditý dizajn, ďalšiu prepracovanú akčnú sekvenciu. Ambientná hudba Daft Punk toto všetko len podčiarkuje a tak, aj keď je štylizácia to jediné na čom film stojí, vôbec to nevadí.

Jediná výhrada k vizuálnym efektom by sa dala pripísať snahe vytvoriť elektronicky omladenú verizu Jeffa Bridgesa. To čo v Podivuhodnom prípade Benjamina Buttona fungovalo na výbornú pri procese digitálneho ostarenia hlavného hrdinu, tu bohužiaľ tragicky zlyháva a pozerať sa na umelo omladnutú digitálnu hlavu nasadenú na telo živého herca je naozaj traumatizujúci zážitok. V reále odvádza Jeff Bridges jeho štandardný výkon. Garrett Hedlund v hlavnej úlohe Sama Flynna nepresvedčil a jeho partnerka Quorra alias Olivia Wild má síce mnoho predností, herectvo mezdi ne, minimálne v tomto filme, bohužiaľ nepatrí. Potešia tak paradoxne vedľajšie úlohy. Bruce "Sheridan" Boxleitner vie spraviť dobrú náladu už len svojou prítomnosťou, na komediálnu etudu Michaela Sheena (Castor / Zuse) na tému špekulant, ktorý zle skončí, je radosť pozerať a malé cameo Cilliana Murphyho poteší nielen jeho fanúšikov.

Pre mnohých kritikov je Tron: Dedičstvo len prázdy designový fetiš, bezduché audiovizuálne orgie, či len dvojhodinový videoklip skupiny Daft Punk. Pre mňa je Tron umeleckým vyobrazením transcendentného sveta medzi našou mysľou a elektronickým svetom niekde kdesi ďaleko, mimo nášho chápania. Tron nikdy nebol klasickým filmom, skôr niečím čo vychádzalo z nášho podvedomia, so snahou viac pocitovo ako exaktne nám priblížiť svet počítačov, taký ako možno niekde, kdesi ďaleko v hĺbke tej čiernej skrinky ležiacej práve na vašom stole žije svojim vlastným životom...