Hneď na začiatku prezradím, že som knihu nečítal. Napriek tomu v dnešnej dobe informačného prebytku nemáte možnosť utiecť pred správami o veľmi úspešných knihách, ktorými sa trilógia The Hunger Games (doslovný preklad by bol teda niečo ako Hry hladu) od Suzanne Collins už dávno stali. Film, ktorý nám ponúka sprostredkovane obsah prvej knihy, sa úspešným stal už premiérou a nasledujúcim prvým víkendom, kedy doniesol už v polnočných predstaveniach do kasičky skoro 20 melónikov. (A jeho pozitívny pochod dejinami cinematografie pokračuje ďalej...) Sociálne sieťovo ste sa teda – asi tak ako ja – už pred premiérou dozvedeli, že vo filme ide o spracovanie reality šou, v ktorej sa masakrujú tínedžeri, aby prežili.

Touto premisou kráča Suzanne Collins po vyšliapaných chodníčkoch klasík ako Rollerball, The Running Man alebo japonského Battle Royale. Boj o život v aréne smrti, ktorý sa odohráva priamo pred zrakmi miliónov divákov v hlavnom meste Capitol, do ktorého organizátori či sponzori môžu zasahovať (a la The Truman Show – aby toho plagiátorstva nebol nedostatok), je teda zabíjaním detí deťmi. Akoby sme toho nezmyselného vraždenia nemali na našich obrazovkách dosť. (Ale keď sa na tom – podobne ako na geopolitických machináciách a predaji zbraní pre detských vojakov v našom svete dá zarobiť, prečo nie aj tu, však?)

Hry o prežitie – ak ešte pri námete, ktorý naozaj ponúka rovinu reflexie, chvíľu ostaneme – majú možnosť nastaviť zrkadlo našej spoločnosti, v ktorej sa zábava na úkor iných a sociálny darvinizmus v reality šou stávajú skutočnosťou. Gary Ross, režisér filmu, sa ale o nejakú metaúroveň ani nesnaží. Dôležitejším je pre neho samotný plochý dej spracovaný nezáživnou dramaturgiou. Jeho pokusy o hyperbolizáciu ostávajú pokusmi. Neefektívne využitie dĺžky filmu na rozvinutie charakterov alebo objasnenie politickej a sociálnej štruktúry v Paneme je eminentné a prepadá do kŕčovitých nepremyslených scén pre efekt. Neschopnosť zvládnuť čo len hlavnú hrdinku a sprostredkovať jej psychologický vývin je na výsmech. K pocitu vžitia sa do týchto postáv nepomôže ani skackavá kamera, ktorú som po dobrých dvoch minútach filmu chcel vytrhnúť kameramanovi z rúk, aby som mu ju o jeho hlavu v ďalšom okamžiku roztrieskal. Odporúčam vám teda zobrať si do kina so sebou vrecúška z lietadla. Určite sa na začiatok, dokiaľ si vaše stredné ucho na túto navigáciou nezvykne, budú hodiť.

Z postáv najviac – vďaka charizme a určite aj zlatým linkám na očných viečkach – žiari Lenny Kravitz, ktorého Cinna vyznieva citovo zainteresovane a ľudsky. Ostatní – s Jennifer Lawrence počínajúc a Liamom Hemsworthom končiac, sú umelými výplodmi, ktorí svojou kostrbatosťou predčia dokonca aj vyumelkovano vycerený úsmev Stanleyho Rucci alias Ceasara Flickermana, moderátora Hier. (Ten sa vo svojej roli určite dobre bavil.) Tento efekt ešte umocňuje výber a spracovanie kostýmov, ktoré predčia aj Alicu v krajine zázrakov.

Film, ktorý mal možnosť postaviť nezmyselnosť nášho zábavného priemyslu na pranier, sa vyžíva sám v sebe – čo potom samozrejme nemôže fungovať. Panem et circenses ostávajú naďalej naším kráľovským párom a my jeho poddanými... ak sa vám teda od tohto kolotoča samoľúbosti a nenávisti nepodarí odbremeniť.