Je rok 2035 a posledné zbytky civilizácie prebývajú v podzemných komplexoch, ktoré im dávajú poslednú šancu na prežitie. Väčšina populácie bola totižto vyhladená smrtiacim vírusom na konci 20. storočia a keďže vírus sa stále nachádza na povrchu, výsledok vašej cesty von z podzemia bez použitia ochranného obleku sa rovná istej smrti. Na prieskum vyľudneného povrchu sa tak vyberajú len "dobrovoľníci" z radov väzňov a James Cole (Bruce Willis) je jedným z nich. Nakoľko sa tento ukáže ako celkom šikovný prieskumník, je vybraný do nového projektu na záchranu civilizácie. Má sa vydať späť do minulosti aby zabránil katastrofe. Informácií sa však zachovalo len veľmi málo. Sú to v podstate len útržky, z ktorých sa vedci pokúšajú zostaviť plán ako postupovať. Ich hlavnou stopou je radikálna, zvieratá ochraňujúca organizácia Armáda Dvanástich Opíc, ktorá podľa všetkého za biologickým útokom stojí. Bohužial rovnako mizerne ako s informáciami sú na tom vedci aj s ich strojom času a tak sa náš priekumník ocitá najprv 6 rokov pred plánovaným časom výsadku, kde v psychiatrickej liečebni spoznáva budúceho šéfa tejto organizácie Jeffreyho Goinesa (Brad Pitt). Práve tu sa začína rozohrávať hra, ktorej výsledok môže mať vplyv na budúcnosť celého ľudstva.

Zatiaľ čo my sa za tónov krásne znepokojivej hudby pomaly vnárame do post katastrofického sveta budúcnosti, na cestu s podobnými parametrami sa vydáva aj hlavný hrdina James Cole. Väzeň uväznený v ďalšom väzení surovo technickej budúcnosti, do ktorej nám Terry Gilliam umožňuje nazrieť. Tá je však tak morbídne nádherná, že sa ju rozhodne oplatí vidieť. Mám na mysli hlavne vizuálnu pôsobivosť tohto sveta, spojenú s až šialenými technickými kreáciami. Či už to je ochranný skafander pre výstup na povrch (v kategórii kostými si 12 opíc vyslúžilo nomináciu na Oscara) alebo vypočúvacia miestnosť, odvšadiaľ cítiť snahu o navodenie tej pravej bezútešnej atmosféry.

Rovnako je na tom aj samotný dej. Aj keď v priebehu filmu vám veľa vecí nebude jasných, na rozdiel od väčšiny sci-fi o cestovaní časom vám v tomto filme na konci akosi všetko zapadne do seba. Iste, chce to trochu porozmýšľať, ale výsledok potom stojí za to. Je to podobný pocit akoby ste riešili nejakú ťažkú matematickú rovnicu a zrazu by ste si dosadili všetky chýbajúce neznáme.

Filmovú rovnicu však tvoria aj herci. Pre Bruce Willisa znamenala postava Jamesa Colea tak trochu odprostenie sa od klasických akčných tvrďáckych, teroristov zabíjajúcich týpkov a Willis dokázal, že aj charakterové postavy mu nerobia žiaden problém. Potom je tu Brad Pitt ako šialený fanatický ochranár Jeffrey Goines, ktorý tu podal jeden so svojich najlepších výkonov a právom bol zaň nominovaný na Oscara. Celé to uzatvára Madeleine Stowe ako psychiatrička, ktorá sa náhodou ocitne vo víre svet zachraňujúcich udalostí, jej výkon je taktiež bez výhrad.

12 opíc je film, ktorý sa stal kultovou záležitosťou a aj keď je možné sa vo všetkých tých dejových a časových zvratoch ľahko stratiť, je to jeden z mála filmov, v ktorých mi cestovanie časom prišlo logické. Jediné negatívum vidím v akejsi nejednoznačnosti. Akoby samotné cestovanie časom nebolo dosť zamotané, sú tu scény, ktoré naznačujú, že celý príbeh sa môže odohrávať len v hlave hlavného hrdinu. To je aj jedna z mála osobných výhrad, ktoré by som k filmu mal. Tento prvok mi tam naozaj pripadal ako niečo nasilu dodané, čo v konečnom dôsledku pôsobí značne rušivo.

12 opíc je rovnako výborné sci-fi ako napínavý thriller o boji s časom a proti času. Rovnako o boji s ľudmi a proti nim. Tiež je to o ľudskej hlúposti, ktorú nám však neservíruje Terry Gilliam priamočiaro, ako sme na to zvyknutý u Monty Pythonov, ale vypovedá týmto síce zložitým, ale o to krajším a cennejším príbehom.