Nemyslel som to, pravda, doslovne. Bol by som hlupák, keby som sa rozhodol ignorovať komerčný úspech ich hier a multimiliónovú hernú základňu na čele s ich vlajkovou loďou menom World of Warcraft. Ten síce v posledných rokoch zaznamenal mierny pokles v počte aktívnych hráčov, konkurenciu však už dávno predbehol míľovými skokmi. Pozíciu na trhu onedlho posilní ďalší datadisk a všetko bude ako má byť. Iba, že by nie.

Trochu kontextu. O Blizzarde som vždy mal vysokú mienku. Ako dieťa som necítil priveľkú náklonnosť k RTS žánru, no Starcraft ma fascinoval. V kampani som sa nikdy ďaleko nedostal a  nad počítačom som nevyhral skirmish ani raz. Svet Starcraftu bol krásny, herné mechanizmy návykové, len moje prsty na ne ani zďaleka nestačili. Skúšal som, až kým som to nevzdal.

Warcraft 3 bola láska na prvý pohľad. Skrz fantastický art direction ma hra donútila poriadne “si k tomu sadnúť” - ako mater vravievala - a zavďačiť sa za obrovskú produkčnú hodnotu serióznym prístupom k hraniu. Keď ma hra frustrovala, čítal som si na internete o budovách, o jednotkách, o postavách príbehu a prekresľoval som concept art. Komunitou vytvorené custom games sa mi postarali o desiatky hodín zábavy. Dotu hrávam dodnes.

World of Warcraft zo mňa spravil panáčika v mojom obľúbenom fiktívnom svete a koncept MMORPG bol pre mňa nový. Šialenstvo, krásne spomienky na prechádzky Ironforgom a tak podobne. Všetci to poznáme.

K Diablu som prišiel oneskorene. Poznám ľudí, ktorí vraj pri tejto hre prišli o niekoľko myší a klávesníc. Môj vzťah k Diablu nikdy nebol obsesívny, ale párkrát som to v online multiplayeri prešiel. S kamarátmi. Bolo to super.

Keď vyšiel Starcraft 2, nechal som sa strhnúť masou a utopil som v ňom stovky hodín. Sledoval som profesionálnu scénu, komunitu a  youtuberov. Starcraft 2 som hral s úmyslom zlepšiť sa, lebo som videl hodnotu v procese a vo výsledku. Nič neľutujem, dva roky intenzívneho Starcraftu mi priniesli kopec zábavy. Potom som šiel na výšku, prešiel som na laptop s iným rozložením klávesnice, než na aké som bol zvyknutý, a hrať tak ako predtým sa stalo prakticky nemožným. V tom istom období som začal pociťovať miernu stagnáciu profesionálnej scény a kým prišiel na scénu datadisk Heart of the Swarm, zo zovretia Starcraftu som bol vonku.

Pretočme do súčasnosti. Hearthstone mi nevonia, Diablo 3 bolo pre mňa sklamaním a World of Warcraft považujem za dávno uzavretú kapitolu. Nič to však nemení na veci, že všetky tri hry sa tešia veľkej popularite. Prezident Blizzardu Michael Morheim otvára Blizzcon 2014. Pozreli sme si pekne zostrihaný prierez históriou spoločnosti, očakávania sú na maxime, tento ceremoniál je dokonalá príležitosť predstaviť nový majsterštuk. Atmosféra sa dá krájať. Ak je niečo, čo sa Blizzardu nedá uprieť, je to ich herná komunita. Samotný Blizzcon je toho dôkazom, ide o svetový unikát. Michael vkusne a neutrálne zareaguje na prebiehajúcu ľudskú krízu herného priemyslu. Nefalšovaný zjednocujúci moment. Publikum jasá a keď príde na reč World of Warcraft, príslušníci Hordy a Aliancie sa navzájom prekrikujú. Takáto zákaznícka lojalita a zanietenosť je ideálom každého marketéra. Obdivuhodné. Všetkých nás zahreje pri srdci, vo WoWku budú predávať charitatívne zvieratko a všetok výťažok z neho pôjde na boj proti ebole. Šľachetné a oznámené s bizarným načasovaním.

Na scénu príde šéf Hearthstonu a ľudu potvrdí, že robí dobre, že ten Hearthstone hrá. Ľud šalie. Niekto spomenul Heroes of the Storm, úplne neopajcovanú hru. Následne sa ozýva šum, že niekde v konferenčnom komplexe sa bude premietať malá ukážka z pripravovaného Warcraft filmu, ktorý zaručene nevyjde po zenite, a ľudia začínajú odpadávať.

Prichádza Dustin Browder, aby nám čo-to povedal o nadchádzajúcom datadisku k Starcraftu. Pustí nám trailer pozostávajúci, odhadom, z asi štvrtiny recyklovaného videomateriálu a aby sme náhodou nezabudli, pripomenie nám, že Starcraft je super.

Ešte nikdy som nevidel toľko ľudí jasať nad doslova ničím. Prakticky žiadne správy o nových hrách, žiadne prekvapenia, iba vzruch nad značkou. Je to davová psychóza a na Blizzcone je niečo neodškriepiteľne magnetické, no aj napriek občasným zimomriavkám, ktoré vo mne precízne zorganizovaná úvodná šou chvíľkami vyvoláva, v sebe dokážem až príliš ľahko identifikovať dojem, že všetok môj entuziazmus pramení v mojich spomienkach na Blizzard, ako ho poznám ja. Takmer všetko, čo som poslednú polhodinu sledoval, mi bolo absolútne cudzie. Z tohto zamyslenia ma vytrhol Chris Metzen, ktorý divákov začal masírovať na odhalenie úplne novej hry, nového herného sveta. Okamžite som si v hlave premietol niekoľko týždňov staré vyhlásenie o zrušení vývoja na tajnom projekte Titan, ktorý nás mal priviesť do novej éry masovo multiplayerových hier. V tej chvíli som bol presvedčený, že som svedkom odhalenia Veľkého Plánu. „Oni nás vodili za nos! Desať z desiatich, znovu by som sa takto nechal obalamutiť!”, poviem si.

Overwatch je názov nového projektu. So zatajeným dychom sledujem esteticky veľmi pixarovský trailer o deťoch vo futuristickom múzeu, v ktorom sa odrazu odohráva súboj medzi kyber-gorilou, kyber-nindžom a inými kyber-postavami a celé je to pomerne generické, ale pekné. Kyber-gorila má cool design, tak nehádžem flintu do žita. Predstavujem si, ako za tú gorilu hrám, že to je niečo, čo mi dnešné hry neumožňujú, aj keď žáner Overwatchu nie je objasnený. Ale ešte nie je koniec, idú nám ukázať gameplay, hru v akcii.

Overwatch je tímová strieľačka z pohľadu prvej osoby s niekoľkými typmi postáv, ktoré v zápase vypĺňajú rôzne roly. Vôbec nie opajcovaná hra, vôbec to nevyzerá ako reskin Team Fortress 2 a na mňa to v tej chvíli celé doľahne – Blizzard už nie je tá istá firma ako pred desiatimi rokmi. Odrazu mi je jasné, že pod logom Blizzardu sa už nikdy neobjaví hra, ktorá by posúvala žánrové limity, ktorá by hráčom priniesla nevídané zážitky, ktorá by zosobnila novátorské vízie talentovaných dizajnérov. Herná ponuka Blizzardu pre najbližích pár rokov je až strašidelne reaktívna k dnešnému trhu. League of Legends a Dota 2 frčia, tak to Blizzard skúsi s Heroes of the Storm, akokoľvek sa nás snaží presvedčiť, že ide o úplne odlišnú hru. A celé sa to dá spraviť v engine Starcraftu 2, takže to ani nevyjde draho. Hearthstone je návyková, široko prístupná, mimoriadne populárna a pekná hra, ktorú dokáže obstarať relatívne malý tím. Jednoducho projekt s vysnenou finančnou návratnosťou. Svätú Trojicu dopĺňa Overwatch, ktorý je natoľko konceptuálne vykradnutý, že ho v mojich očiach nezachráni ani tá kyber-gorila.

Nemožno namietať proti finančnej zodpovednosti tejto novej stratégie Blizzardu. Taká je realita súčasného videoherného trhu - hry nevyžadujúce dlhodobú pozornosť, vhodné pre kratšie sedenia, hry so zníženou alebo neexistujúcou finančnou vstupnou bariérou, hry vyvíjateľné a udržiavateľné menšími tímami dizajnérov sú zároveň tými, ktoré mnoho hráčov preferuje. A koniec koncov, Blizzard sám nerozhoduje o svojom osude. Na to sú ich šéfovia zo spoločnosti Activision. Ja však nechcem hľadať príčiny za touto zmenou. Vlastne sa ani nesnažím povedať, že hry dnešného Blizzardu sú nutne zlé. Je príliš skoro zhodnotiť kvalitu Overwatchu a Heroes of the Storm je stále v intenzívnom vývoji. A sám sa nevyhýbam trendom. Dotu 2 hrávam pravidelne a Team Fortress 2 bola istý čas moja obľúbená multiplayerová hra. Chcem však poukázať na to, že môžeme o veľa prísť. Blizzard dnes nepodstúpi riziko s absolútnou novinkou. Nevytvorí ďalšiu hru, ktorá definuje ďalšiu generáciu hráčov. Neponúkne osobité svety a príbehy, v ktorých sa budeme chcieť stratiť. Nestanoví štandard, s ktorým sa budú všetci ostatní porovnávať. Naopak, uspokojí sa s konzervatívnymi projektami, zaručeným ziskom a otupujúcou obyčajnosťou. Čerešničkou na torte je Geoff Keighley, moderátor Blizzconového streamu a profesionálny herný žurnalista marketér. Málokto popíše s podobným nadšením to veľké nič, ktorého sme boli svedkami.

Blizzard je mŕtvy. Metaforicky.