Ak ste boli tento rok na Istrocone, možno ste sa zastavili aj na prednáškach členov redakcie scifi.sk. A možno aj na literárnom workshope, ktorý sme dali dohromady spolu s vydavateľstvom Hydra. V rámci tohto workshopu sme rozoberali poviedky, ktoré nám boli vopred zaslané, no účastníci mali možnosť aj napísať tu poviedku na počkanie. Bolo to trochu náročné, keďže sme mali k dispozícii iba dve hodiny a diskutovanie o poviedkach a písanie sa muselo konať naraz, no našli sa odvážlivci, ktorí si to vyskúšali a dali to celkom dobre.

A keďže nám po dopísaní už nezostal čas, aby sme sa na tieto poviedky pozreli všetci spoločne, teraz máte možnosť si ich prečítať v tomto článku všetci.

Témy boli dve: zrada a cesta. Pozrite sa, čo sa dá napísať zhruba za hodinu a pol v extrémnych podmienkach :D Prečítajte a napíšte názor.

Ďakujeme všetkým autorom, ktorí sa zúčastnili :)

Motory ručali, prorokove nitro nízko a cesta za ním bola posiata mŕtvymi. Kamión sa stále vzďaľoval.

Bohovia dnes neboli na jeho strane.

„Zri ma!“ zakričal vodič káry sotva päť metrov naľavo od Proroka. Jeho kopijník bol mŕtvy a zavesený na popruhoch a jeho hlava sa kývala ako vtipné auto bábiky z predvojnovej éry. S hrdinským revov a chrómovým úsmevom vodič dupol na plyn, odhodlaný uloviť svoju korisť. Bohovia samotní sa skláňali pred slávou.

Max ho skolil jedným výstrelom. Z jeho káry zostal len pilier ťažkého čierneho dymu, kdesi za

Prorokom.

Prorok dostal svoje meno, pretože videl budúcnosť. Vedel, kedy kto zomrie, vedel predvídať deň narodenia a vedel povedať, kedy sa dieťa narodilo mŕtve. A dnes videl, že bude hrdinom. Dnes dolapí úchyláka Maxa a oslobodí ženy nesmrteľného Boha, ktorý zostúpil na zem, aby obdaril ľud vodou z nebies!

„Zri ma!“ zakričal Prorok. S chrómom v úsmeve, s odhodlaním a vierou, ktorá mohla hýbať horami, pustil do motoru posledné nitro a s ohňom v oboch výfukoch vyrazil smerom ku kamiónu. Max zamieril a vystrelil na najnovší cieľ, a znovu a znovu a znovu a znovu a ešte raz, no proroka nezastavil.

Zdalo sa, že bohovia ho spravili nezraniteľným.

„Zri ma!! Zakričal ešte raz. Volant zafixoval o palubnú dosku a vytiahol svoju búchačku. Vyhol sa

kameňom, ktoré Max a jeho pätolízači vyhodili do vzduchu. Vyhol sa horiacim a explodujúcim

motorkám, ktoré na jeho hlavu zoslali horské kmene.

Vyhol sa aj streľbe z guľometov, za ktorými stáli hlupáci z muničného mesta, ktorí sa nazývali jeho spojencami. A konečne, Maxova hlava sa ocitla na Prorokovej muške. Vystrelil.

A minul.

„Zri ma!“ kričal warboy, ktorý práve narazil do jeho káry, „Nesmrteľný si ma zoberie do Valhaly!“

Prorokova kára sa po náraze niekoľkokrát prevrátila, kým uviazla hore kolesami v piesočnej dune.

Prorok necítil svoje nohy, každý nádych ho pálil ako oheň.

Posledné, čo cítil, bol piesok usádzajúci sa mu na jazyku. Chutil ako zrada

Váhavo sa obzeral na rázcestí. O čo menšie bolo jeho odhodlanie a o čo väčší jeho strach, než začal túto púť.

Jeho pozemské telo ležalo napravo. Po krátkej úvahe zavrhol túto možnosť. Neznášal ľahké a jednoduché cesty. Zobudiť sa by bolo príliš jednoduché.

„Neváhaj,“ šepol hlas v jeho vnútri.

Konečne vykročil.

Prekvapilo ho, že snežilo. Nijak nepríjemne, ľahké a veľké vločky dopadali na jeho astrálnu tvár. Meditácia vraj vždy vyzerá podľa povahy adepta, ktorý ju vykonáva, vraveli mu tí, čo ho trénovali.

Kráčal a vnímal, ako mu mrznú prsty. Bolesť sa do jeho tela vkrádala pomaly, ale vytrvalo. Ako mnohým pred ním, ani jemu netrvala cesta cez prvý stupeň dlho. Bolesť pominula v okamihu, keď stál pred ďalšou križovatkou.

***

Žena v dlhých belasých šatách sa pousmiala.

„Páči sa mi,“ zhodnotila snaženie spiaceho muža.

„Prvý stupeň nie je ťažký,“ oponoval jej pobočník, „ak by sme proti Nepriateľovi vyrazili s každým, kto prešiel koreňovou čakrou, môžeme začať brať ľudí z ulice a rovno pochovávať ich telá.

Tvár jeho veliteľky sa zachmúrila a jej hlas stvrdol: „Nehovor mi to, čo sama viem. Som len nadšená, to je všetko.“

***

Sneženie pominulo, mráz bol ale silnejší.

Každého adepta na súboj s Nepriateľom sa pýtali jedinú otázku – Ako podľa vás Nepriateľ vyzerá a kde by ste ho chceli poraziť? – Keď kritickým okom sledoval šíriace sa omrzliny, zaváhal, či snežná pláň na vrcholku hory bola dobrým výberom. Nepriateľ sa dobre skrýval a jeho slabosťou boli pútnici. Preto ho nechali zvoliť túto predstavu.

Veď on im sadol na lep! Nevedel, koho v tejto chvíli nenávidieť viac. Jeho vlastní, či Nperiateľ, všetkým by v tejto chvíli zakrútil krkom. Veď on im aj zakrúti!

Ďalšie rázcestie našiel pár okamihov po tejto úvahe.

***

„Vytrvá,“ usmievala sa belasá.

„Nič nechápe!“ namietal pobočník. „Padne, ako tí pred ním!“

„Práve naopak, ako prvý sa začal zaoberať podstatnými vecami!“

„To mu víťazstvo nezaručuje.“

„To nie...“

***

Tretí stupeň bol solar.

Mráz spôsobil, že sneh stvrdol a ako sa do neho boril, na nohách.

Kedysi sa aj on podieľal na vyhostení Nepriateľa. Nemohli ho poraziť, tak ho poslali hodne ďaleko, aby nemohol škodiť. Istý čas to tak bolo. Potoms a však vrátili jeho činy, znásobené tokom energie v každom človeku. Okrem jedincov, na ktorých nevedel dosiahnuť. Preto museli oni za ním, aby ukončili tento zvláštny status quo. Veď ak nepríde Mohamed k hore...

***

„Srdce je kritické, tu väčšina skončí.“

Žena ho zarazila a sústredene sa naklonila ku kryštáľovej guli pri hlave adepta. Hranica ľudskej a Nepriateľovej ríše bola na dosah.

***

Výkrik, ktorý vydal, nikto nepočul. Na hranici, kde končil sneh a začínala pokrútená čierna krajina, po ktorej sa povaľovali útržky zelenkavej hmly, niekto nastokol hlavy všetkých jeho predchodcov na hroty.

„Nechoď tam!“ zakvílila jedna.

Akýsi mladík s kozou briadkou zaúpel z vedľajšieho kola: „Skončíš ako my.“

„Utekaj!“

„Nepremôžeš ho!“

Prekrikovanie neprestávalo. Priložil si ruky na hlavu a vybehol na územie Nepriateľa. Rytmický tlkot, ktorý počul na pozadí, slabol, až zanikol úplne.

***

Pobočník sa otočil a zvracal. Keď sa spamätal, ospravedlňujúco zamrmlal: „Vždy tam vidím to isté, neviem, prečo mi príde zle.“

Jeho spoločníčka mu na to vôbec neodpovedala. Piata čakra prijala svojho pútnika.

***

Nepriateľ mu pripravil chodníček lemovaný hordami prízrakov. Nemohol uhnúť, vedel, že bytosti by jeho púť ukončili v okamihu, keď by sa tak rozhodol. Ale on nechcel. Chcel vidieť toho bastarda na konci svojej cesty.

***

„Už dosiahol hrad!“ referovala žena v belasom nadšene.

Tentokrát mlčal pobočník.

***

„Už nemáš prsty,“ ozval sa škodoradostný hlas.

„Mám všetko čo potrebujem,“ odvetil a predstavil si, ako zovrel prsty na svojej hrudi.

„Naozaj?“ nepríjemný smiech znel nádvorím hradu.

Neodpovedal, nenechal sa vyprovokovať. Celý čas si ako mantru opakoval, že len smrťou Nepriateľa vyrieši problémy všetkých, ale najmä svoje vlastné.

Na okamih pochyboval, či mu vlastné sebecké dôvody budú stačiť, aby uspel. Musia, históriu predsa písali horší ako on.

„V poriadku,“ šepol Nepriateľ, „som na teba zvedavý, konečne niekto, kto sa ma nesnaží unudiť rečami. Predsa ti však dám ešte naposledy na výber.“

***

„Ako sa rozhodol?“

„Ešte nijako,“ odvetila žena, „stále pozerá na svoje telo.“

„Vykroč, ty nešťastník!“ vykríkol pobočník a udrel do stola.

Guľa podskočila, a kým ju stihli zachytiť, preletela vzduchom, aby spadla na zem a roztrieštila sa na tisíc kúskov.

„Ty neschopné hovädo! Ako teraz zistíme, ako to dopadlo?“

„Budeme musieť počkať, moja pani.“

„Odíď, kým ti nedám zotnúť hlavu!“

„Áno, pani moja,“ sklonil sa a rýchlo uháňal, kým sa jeho veliteľka nerozhodne pretaviť slová do činov.

***

„Vitaj,“ Nepriateľ sa uklonil a usmial, „poď a posaď sa.“

Adept si sadol na ponúkané miesto, cieľ jeho cesty zaujal miesto oproti nemu.

„Tak, ako to chceš urobiť?“

Adept sa nadýchol a po chvíľke ticha vyriekol: „Áno, chcel som ťa zabiť.“

„A čo ti bráni?“

„Táto cesta.“

Nepriateľ nadvihol obočie: „Nerozumiem.“

Nebolo čomu rozumieť. Každý emócia, ktorá v ňon vyvolala chvíľkovú túžbu zabiť ho, sa cestou menila na pochopenie. Sneh. Mráz. Solár. Napichnuté hlavy. Prízraky. Hrad.

„Nemám dôvod,“ zhrnul nahlas svoju úvahu, „budeš si musieť počkat na odhodlanejšieho a zaslepenejšieho ako ja. Toto nie je cieľ mojej cesty.“

„Chápem,“ odvetil Nepriateľ. „V poriadku, prepustím ťa. Rád by som ťa ale poprosil o malú službičku.“

Naklonil sa a pošepol adeptovi pár viet do ucha. Ten prikývol.

***

Neveriacky hľadiac na úkaz pred sebou, cúvala žena v belasých šatách miestnosťou. Ten, o kom si myslela, že ho už nikdy neuvidí, kráčal ku nej s rozhodnosťou, akou videla len u neho.

Siahol po nej, aby to dokončil.

Výkrik, ktorý vydala, nikto nepočul.

„Toto je veľká skúška, prvá z mnohých.“ Majster Feng si dôležito pohladil hustú bradu. „Na celom svete existuje len do dvoch tuctov týchto kryštáľov a vy máte tú česť, že smiete pracovať s jedným s nich. Áno, Romer?“ Zamračil sa na tlstého, asi osemnásťročného mladíka.

„Je to pravda, že tieto kamene darovala veľká bohyňa Phaine elfom v mýtických časoch?“ Romer od vzrušenia fučal.

„Áno.“ Majster štítivo pokrčil nosom. Z troch čarodejníckych učňov tohto považoval za najneperspektívnejšieho.

Pohľadom skĺzol doprava. Niwor, premiant ročníka. Má sedemnásť. Je vysoký, chudý a tichý. Jeho chladné modré oči skrývajú tajomstvá, tým si bol majster istý. Vlastne nikdy s určitosťou nevedel, či mu možno dôverovať. Veril však úsudku veľkej bohyne. Ostatní museli počas skúšky dokázať svoje schopnosti. O tých jeho ale nikto nepochyboval. Šlo len o to, aby otvoril svoju myseľ Phaine. Ak je jeho srdce čisté, prežije. Ak nie – majster Feng vkladal svoju neobmedzenú dôveru do bohyne – matky duše, patrónky mágie, všeobjímajúcej, všemilujúcej.

„Niwor, ty prvý.“ Vyzval žiaka.

Chlapec vstal. jeho tvár bola kamenná, bez výrazu, nepreniknuteľná. Kráčal ku kameňu pevným krokom. Majster sa na vyrezávanej stoličke naklonil dopredu.

***

Snáď u neho hľadal nejakú z obvyklých reakcií.

Zrýchlený dych, potenie, triaška... Nič.

Skúšaný pristúpil ku kameňu, natiahol ruku a priložil ju na vyleštený povrch kryštáľu. Ten zablikal a rozžiaril sa mliečnym svetlom.

„Kto si?“

„Niwor Falter. Študent.“

„Nie. Kto si?“

„Človek. Čarodejník.“

„Kto si?“

„Syn. Brat. Priateľ. Milenec.“

„Kto?“

„Ten, kto ich spasí. Pozri.“

„Si zlý.“

„Nie, pozri. Jasajú. Vítajú ma. Chcú to. Priznaj si to.“

„Nemôžem, nechcem.“

„Phaine. Sestra hviezd. Darkyňa myšlienok. Dokonalá. Ty to predsa vieš. Ľudia potrebujú revolúciu. Potrebujú rozbiť na kúsky to staré, aby mohli vybudovať niečo nové. Máš moc rozhodnúť. Bude to bolieť, alebo to bude bolieť ešte viac.“

Zakolísala. Cítil, ako pomaly ustupuje, ako podlieha jeho čaru.

„Tak dobre.“

***

Tri hodiny. Tak dlho stál Niwor pri kameni. Majster Feng začínal byť znepokojený. Obyčajne skúšaný v priebehu pol hodiny uspel, alebo zomrel.

Konečne sa študent zhlboka nadýchol a otvoril oči. Majster tíško zhíkol.

Niwor uspel. A to nebola dobrá správa. Videl ten biely oheň v jeho očiach a teraz už vedel.

„Zradil si nás. Zradil si Phaine. Ako...?“

Len sa krivo usmial a zabalil kryštáľ do kabáta.

„Phaine vie viac ako ty, starec.“

Z jeho dlane vyšľahol lúč bieleho svetla a zasiahol starého čarodejníka do hrude. Fengove zmysly zahalila temnota.

"Nezabudneš mi to zohnať?" spýtala sa ma stará Dabačová z domu odvedľa.

"Len sa nebojte, ja vám vybavím aj suchý dážď" som jej s jemným náznakom dobrosrdečného smiechu odvetil, ako som vytiahol bicykel k hlavnej ceste a nasadol som naň.

"Ďakujem a maj sa" odvetila stará Dabačová, ako som si upravoval slnečné okuliare, potom som nasadol na bicykel a pohol sa smerom k mestu. "A kedyže si..." ešte za mnou stihla zavolať, než som zmizol po hlavnej ceste

Stromy sa míňali, ich tiene vytvárali xylofón nekonečného vzhľadu na ceste, a ja som na rovine len tak ledabolo šliapal do pedálov. Medzitým som uvažoval hlavne aká bude moja ďalšia cesta. Nie táto, táto skončí v hypermarketu v meste, kam to bude trvať ešte ďalšiu dobrú pol hodinu. Slnečné okuliare, ktoré mám práve na sebe držia parádne na ušiach, akoby priklincované. Takéto okuliare sú pre mňa mojimi favoritmi. Á, práve prechádzam cez podjazd pod železnicou. Ešte sa pamätám, ako sa tá trať stavala. Ten prvý drevený most čo tu stál tu vlaky, parné vtedy, dosť spomaľoval. Preto ho čoskoro nahradil most kamenný, kde som tiež robil ako robotník. Ach jaj, toľko spomienok... Ten vysoký kopec, ktorý sa napravo týči obsypaný panelovými domami bol ešte pred tridsiatimi rokmi plný malinových kríkov a jabloní. Nadýchnem sa a zadržím dych lebo idem okolo kostola, a to ma vždy začne nepríjemne páliť celé telo. Uff, zvládol som to ako vždy. Našťastie mám hypermarket už len pár stovák metrov. Tie ubehli akoby nič. Zaparkujem s bicyklom presne do stojanu na bicykle a vojdem do

hypermarketu. Zamknutím som sa nezapodieval, kto by už len chcel v treťom tisícročí ukradnúť skladací bicykel z ranných šesťdesiatych rokov, navyše ošuntelej čerenej farby. Kurence ešte mali, našťastie som bol dosť rýchly, aby som vyfúkol posledných pár rožkov pre Dabačovú. Zaplatil som pomerne rýchlo, pretože ľudí tam už veľa nebolo. Už som sa chystal pomaly prejsť k východu, keď ma zrazu ten tok myšlienok opäť zákerne napadol. Prešiel som k informáciám.

"Dobrý, môžem si ešte uložiť tašku? Musím si ešte odskočiť"

"Samozrejme, tu máte kartičku s číslom"

Otvorím dvere na toaletu - našťastie nikto tam nebol poslednú hodinu. Zavrel som za sebou, umyl si ruky, zhlboka sa nadýchol, zavrel oči,, pomaly si dal dole okuliare a otvoril oči. Na mňa sa z vonkajšieho vzhľadu okolo tridsať ročného,mierne podvyživeného muža v tričku, džínsoch a teniskách hľadeli v zrkadle dve krvavočervené plazie oči.

Veru, život baziliška v tomto svete nepatril medzi tie najlepšie údely. Narodil som sa niekedy v osemnástom storočí, ale sám sa nepamätám kedy. V tomto sa to zhoduje s ľuďmi, ktorí si tiež nepamätajú ranné roky života. Viem len, že niekedy v mladom veku som sa nejako presunul do jaskyne blízko mesta, kde sa mi celkom pohodlne nažívalo. Avšak okolo meruôsmich rokov sa táto idylka skončila. Nič v zlom len jeden oddiel dobrovoľníkov sa rozhodol schovať u mňa v jaskyni. Takmer všetci tam po mojom zočení pokapali. Tí dvaja, ktorí to prežili ma po pár dňoch dpolu s dedinčanmi z blízkej obce chceli vyhnať. Podarilo sa im to, a pár dní som blúdil lesmi. Jedného dňa som si prial, aby bolo všetko inak. Druhý deň som sa zobudil, a zistil že moje baziliščie telo obrátilo v ľudské. Po pár ďalších dňoch som zistil, ako si môžem meniť podobu.

Zbehol som do najbližšej dediny, lebo som pomaly umieral od hladu. U prvých dverí mi otvorilo veľmi švárne dievča. Postarala sa o mňa, akoby som bol odjakživa človek. Bohužiaľ som sa na ňu druhý deň skúsil priamo pozrieť. Skonala mi náhle v náručí.

Utiekol som z dediny, a potĺkal som sa širokým okolím. Často som sa musel sťahovať nielen kvôli mojim očiam, ale aj kvôli tomu, že starnem v ľudskom veku pomalšie, než normálni ľudia. Kiežby to šlo nejako zvrátiť... Takto som ale zažil rôzne emócie; smiech, plač, radosť, hnev, úspech aj dno. Bolo to ťažké, ale nakoniec som to nejako zvládol. "Doma" som sa znovu dostal až v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy bola konečne sprístupnená verejnosti, a často krát tam ešte chodím, hoci vstupné je čoraz vyššie a vyššie. Sprievodcovia sa zmieňujú často o povesti o jaskynnom baziliškovi. Keby tak vedeli...

Nasadzujem okuliare nazad, vzdychnem a idem nazad. Vyzdvihujem si nákup a vychádzam z hypermarketu.

"Sláva" hovorím si pre seba, keď vidím svoj bycikel v stojane a nasadím naň. Tma už hodne pokročila, ale ja vidím aj cez slnečné okuliare skvele na cestu. Tá mi pripomína, že čoskoro sa budem musieť presťahovať, aby som sa nepreflákol. Škoda, stará pani Dabačová mi bude veľmi chýbať. Ako tak prichádzam k domu ma napadne, že mi je už oddávna domček Dabačových nejaký známy.

Zrada bola rada, že bola rada. Zobudila sa unavená a to ju dnes ešte čakala cesta do mesta Viva la festa. Rýchlo si vypláchla ústa, lebo nebol čas umyť si zub, keď jej v tom zazvonil mobil. Bývalý frajer.

„Kde si? Čakám ťa,“ ozval sa.

„Som na ceste.“ Prehovorila ospalo a položila. Dotackala sa do kuchyne a otvorila chladničku. V nej našla tri citróny a nič viac. Raňajky dnes budú opäť tekuté, pomyslela si otrávene. Vymačkala citrón, pridala vodu a cukor, keď sa v tom strhla na zvonenie.

„Kde si?“ pýtal sa terajší frajer.

„Už som na ceste.“ Položila, vypila citronádu, ktorá ju okamžite prehnala. Bilancia toalety: dva deci moču a tri fekálie. Cítila sa taká ľahká, nadnesená. Tie citróny robia zázraky, pomyslela si. Že by to mal na svedomí frajer? Ale ktorý?

Zamkla byt a ponáhľala sa do mesta. Znova ten prekliaty telefón.

„Kde si.“

„Na ceste,“ odpovedala budúcemu frajerovi, ktorého mala rozrobeného. Kedy si už konečne vyberie? Bývalý frajer má pohrebnú firmu, teda o rakvu by mala postarané, zatiaľ čo súčasný priateľ je pôrodník, čo by znamenalo, že dieťa, ak by ho vôbec chcela, by prišlo na svet v luxusných podmienkach. Budúci partner vlastní hvezdáreň. Vesmír ju vždy zaujímal. Celé hodiny túžila pozerať sa na oblohu, hľadať planéty... Na druhej strane, tá hra ju bavila. Jurko, Ferko, Jožko, potom Jožko, Ferko, Jurko... dalo sa to kombinovať aj niekoľkokrát denne.

V buse sa nedalo dýchať. Páchlo to v ňom ako keby sa všetci bezdomovci sveta stretli na porade. Tlačili sa na seba ako imigranti, ktorí obsadili mesto, hlásajúc svoje ortodoxné náboženstvo na i.

„Prepáčte!“ Oslovil ju mladík. Zrade opäť zavibroval mobil.

Tentoraz sa kolega pýtal kde je.

„Na ceste,“ zakričala.

„Kam idete?“ Spolusediaci jej venoval úsmev.

„Do mesta.“

„Aj ja. Na oslavu?“

Pritakala.

„Čo sa vlastne oslavuje?“ spýtal sa.

„Neviem a ty?“

„Preto sa pýtam.“

„Dostala som pozvánku.“

„Aj ja. Všetci ju asi dostali, ale čo sa vlastne oslavuje?“

Mykla plecami. „Tretia svetová?“ navrhla po chvíli.

„Začiatok?“

„Morálny koniec.“

Mávol rukou, skoro jej vytrhol mobil z rúk. „Tých tu už bolo niekoľko.“

„Vzťahov?“

„Stykov.“

„Bývalý, terajší, či budúci?“ chcela vyriešiť dilemu.

„A čo ja?“

„Kto si?“

„Zrada.“

„Ja som zrada.“

„Ty si sama.“

„Nie,“ zaprotestovala.

Zazvonil jej mobil.

„Kde si?“ spýtala sa.

„Na ceste,“ ozvalo sa na druhej strane.

Mladík zmizol. Oslava sa práve začala.