Projekt Philip K. Dick’s Electric Dreams vznikol v spolupráci amerického AMC a britského Channel 4. Vo februári 2017 bol oficiálne oznámený a hoc americká strana neskôr od neho ustúpila, dočkal sa premiéry. Čo je super!

Cieľom televíznej antológie bolo sfilmovať niektoré poviedky Phillip K. Dicka. Prvá z nich s názvom The Hood Maker mala premiéru len nedávno a je založená na rovnomennej poviedke (1955), ktorá vyšla aj u nás pod názvom Čelenkář (in Planeta která neexistovala II, Argo, 2006 ).

V celkovo hodinovej epizóde spoznávame dystopický svet, v ktorom je spoločnosť rozdelená na normálnych a telepatov (teeps), pričom ani zďaleka nejde o harmonické spolunažívanie. Telepati, žijúci v akýchsi slumoch, sú nenávidení zo strany bežných ľudí, zatiaľ čo normáli sa boja telepatov. Navyše sa v tomto svete šíri šuškanda o teepskom podzemnom hnutí, ktoré pripravuje povstanie. Do takejto spoločnosti pripomínajúcej súdok s pušným prachom, sa z ničoho nič začnú objavovať telepatiu blokujúce kapucne. A je na dvojici vyšetrovateľov, aby odhalili ich výrobcu skôr, než dôjde k najhoršiemu.

Keďže ide o televíznu antológiu, tak každá epizóda je ukončená a má vlastného scenáristu (Matthew Graham) a režiséra (Julian Jarrold). Tu treba pochváliť oboch spomenutých, ako pekne vyťažili z Dickovej krátkej poviedky maximum. Paradoxne ju ale tak trochu obrátili na hlavu (ďalej nebudem spoilovať, treba prečítať). Dystopický svet ako i zúfalstvo a napätie v oboch táboroch je vykreslené veľmi reálne. Mám trocha pripomienky voči výzoru telepatov (nechápem, prečo by sa museli fyzicky nejako odlišovať od ľudí), nevysvetlenému pôvodu tohto sveta (svet popisovaný vo filme pripomína svet 90-tych rokov), i istému klišé, ktoré diváka napadne hneď po prvých piatich minútach sledovania.

No to sú len malé detaily. Omnoho viac zaujme samotné spracovanie telepatie a teepov ako takých. Sú to podstate zúfalí ľudia, ktorí sa životom pretĺkajú, ako môžu. Sú opovrhovaní spoločnosťou, a tak nedokážu vykonávať bežné zamestnanie (až na výnimky), preto využívajú práve tú schopnosť, pre ktorú ich normálni nenávidia. Svojim spôsobom sú tak len softvérom na rôzne využitie (od polície až po mentálnu šľapku). Ďalší nápad, ktorý sa ma oslovil, bola telepatická sieť s okamžitým vyhľadávaním informácií, akási obdoba instantného internetu. Táto bola podobne spracovaná aj v poviedke a krásne ilustruje možnosti, ktoré by mohli autori využívať pri podobne ladených dielach (či už literárnych alebo filmových).

Philip K. Dick si nikdy nebral obrúsky a jeho tvorba sa primárne točí okolo témat ľudskosti, drog, reality a parapsychologického vnímania, tak bežného pre zlatý vek SF a neskôr aj Novú vlnu. Podobne je tomu i tu. Navyše, ak čakáte čierno-biele podanie sveta, tak sa nedočkáte. Záver príbehu, hoc krátkeho, je typicky dickovský, nejednoznačný.

Záver: Už prvá epizóda nám dáva vedieť, aký typ príbehov môžeme očakávať. Keďže ide o televíznu antológiou, príbehy sú jednoepizódové a uzavreté. Na poli necelej hodiny musí tvorca vykresať dej, ktorý bude rezonovať v divákoch práve svojim nápadom. Seriál isto nebude ašpirovať na najvyššie ocenenia, no podobne ako v prípade Black Mirror, i tu ide hlavne o jednohubku, chuťovku pre fajnšmekrov.

Hodnotenie: príjemných 85%