V čase, kedy F. E. A. R. (ďalej len Fear) vyšiel, sa jednalo o sviežu hru, ktorá možno príbehovo nevybočovala z rady iných titulov (korporácia, ktorá vytvára replikovaných vojakov a manipuluje s parapsychologickými schopnosťami nadaných jedincov), čo jej však prepožičalo výnimočnosť, bola atmosféra a spôsob samotného hrania.

V úvode totiž všetko vyzerá v poriadku, tím sa vydáva na rutinnú akciu, ale komplikácie na seba nenechávajú dlho čakať. Dozvedáme sa, že naša postava má neskutočne rýchle reflexy a v jednotkách Fear sa neocitla náhodou. Vojaci Replica sa totiž vymykajú kontrole a je na našej skupine, teda na našom hrdinovi, aby zastavili katastrofu v samotnom zárodku. Je ňou psychopat Paxton Fettel, ktorý ovládol armádu klonovaných vojakov a obsadil budovu korporácia Armacham. To je však len špička ľadovca.

Je namieste upresniť, že ak hovoríme o skupine, môžeme dej vymedziť prakticky na našu postavu. Aj napriek možnosti postupu vo formácii, či koordinovanej akcie skupiny, velenie prakticky vždy pošle len nás, aby sme urobili to alebo tamto, potom sa pripojili, vymenili si pár viet v dialógoch a opäť hĺbali niekde osamote a čelili nadľudsky rýchlym vojakom.

Práve tento aspekt hry by som chcel vyzdvihnúť. Fear zaviedol boj v spomalenom čase ešte predtým, než to bolo cool (dobre, viem, že to obsahovala aj séria Max Payne, ktorá uzrela svetlo sveta už v roku 2001), ale v kontexte, ktorý nastolili vývojári z Monolithu, to plnilo svoju funkciu dokonale.

Priznám sa, bol som frajer a skúsil som Replica vojakov likvidovať v štandardnom súboji. Po tom, ako zo mňa urobili sitko na čaj, som si uvedomil, že nielenže budem spomalenie času potrebovať, ale bez neho prakticky nemám šancu. Boje si teda vyžadovali taktiku a plný zásobník, kto by si myslel, že to prejde celé s brokovnicou, nuž, neprejde. Rôzni nepriatelia si navyše vyžadovali rôznu výzbroj, miestami mi prišlo vyslovene smutné, akú kreativitu som objavil v hre, ktorá má už trinásť rokov a mnohým súčasným titulom chýba.

Navyše, ak si niekto myslí, že je hra ľahká, nech sa páči, najvyššie náročnosti vás vrátia do dôb, kedy „mega ultra hard“ znamenalo, že ste krvácali pri páde z malého schodu a nepriateľom stačilo na vašu zúrivosť a trieskanie do klávesnice len pomyslieť a životy mizli rýchlejšie ako jarný sneh. Skúsil som, prešiel som, skladám poklonu.

Hlavnou „anti-hrdinkou“ série je Alma Wade, dievča uspôsobené a trénované tak, aby dokázala veliť regimentom Replica. V prvom dieli sa vyskytuje skôr náznakovito, ale každý moment, kedy sa zjaví, stojí za to. V skutočnosti sú záporáci úplne iné postavy, práve tie, ktoré sa tvária najnevinnejšie.

Alma totiž nie je zloduchom, ale obeťou systému. Do akej miery v nej ostalo to pôvodné, ľudské, nechám na každom hráčovi. Práve to ma gniavilo počas celého hrania, uvedomenie si, že vraždím vojakov, ktorých smrť ju bolí a s každým jedným mojím víťazstvom jej utrpenie rástlo.

Atmosféra nastúpi veľmi rýchlo a drží sa až do konca. Preto mi nevadilo behať z miesta na miesto, posielať dáta, zapínať, či vypínať zariadenia a tak ďalej. Pretože každý krok len znásobuje ponurosť a všade prítomný strach. A aj keď občas človek zablúdi, stačí naraziť na ďalšiu skupinku nepriateľov, aby ste vedeli, že idete správne.

Tu by som ale trošku aj vytkol vec, ktorá mi na súbojoch neskutočne vadila. Veľmi skoro sa naučíte, že stealth kill vám ušetrí náboje aj život, ale v hre je prakticky nemožné ho použiť. Replica totiž patrolujú svedomito a stačí, aby ste od nich boli aj pár metrov, v tme (mimochodom, pozor na svetlo z baterky), aj tak vás zaregistrujú, takže prakticky každé stretnutie s nepriateľom končí prestrelkou, čo bolo trošku na škodu.

Rovnako by som ocenil trošku hlbšiu sondu do psychiky postáv a ich konania, ale to je vecou osobného vkusu, nehodnotím to vyslovene ako chybu. Len mi to tam chýbalo, mnohé vedľajšie postavy sa totiž v hre mihli len krátko, skôr ich hľadáme, než aby priamo ovplyvňovali dej.

Čo sa týka grafiky, tá neurazí ani po takom dlhom čase, naopak, vyvoláva nostalgiu, originálna hra je navyše prispôsobená aj na 1080p kvalitu, hoci občas dochádza k chybe v rámci grafiky a hra potom padne. Stávalo sa to ale len veľmi zriedka. Ak ste fanúšikom titulkov, nepoteším vás, pri tak „kvalitnom“ rozlíšení sú texty replík prakticky nečitateľné.

Hudba je takisto veľmi dobre zvládnutá, prechody sú jemné, vhodné, dopĺňajú atmosféru, hudba v slučke je dosť pestrá na to, aby jej počúvanie otrávilo.

Záver mi prišiel trošku slabší, ale v kontexte série je pomerne dobre napísaný, záverečný šokujúci moment bol čerešničkou na torte, ktorá mi veľmi chutila.

Aj po tak dlhom čase si Fear drží svoju úroveň a mnohé dnešné tituly sa ho snažia prekonať, ale márne. Štúdiá, ktoré chniapu po peniazoch ako pes po údenom totiž do svojich hier dávajú všetko, len nie to, čo je tu. Fear je totiž hororová strieľačka, ktorá má popri tom všetkom jednu podstatnú vec – dušu.

Titul: F. E. A. R. – First Encounter Assault Recon

Žáner: First-person shooter, Action-Horror

Prevedenie: Action first-person shooter with atmospherical horror elements

Mód: Singleplayer

Vývojár: Monolith Productions Inc., Timegate

Dátum vydania: 17.10.2005

Klady:

+Vynikajúca atmosféra

+Taktický element súbojov

+Výborná hudba a grafika

+Zápletka

Zápory

-Občas človek zablúdi

-Novšie grafiky môžu mať problém s optimalizáciou hry

Celkové hodnotenie 92/100