Budúcnosť našej planéty nevyzerá vôbec ružovo. Na Zemi sa rozmáha jedna kríza za druhou: geopolitická, ekonomická, ekologická... a takto by sme mohli pokračovať. Ako to už býva zvykom, všetky tieto negatívne aspekty sa odzrkadľujú aj v umení a literatúre. Diela napísané začiatkom tohto storočia sú plné apokalyptických predstáv o budúcnosti poznačenej vojnami, totalitarizmom, smrteľnými vírusmi či enviromentálnym kolapsom. V konečnom dôsledku reprodukujú všadeprítomný cynizmus a zúfalstvo, ktoré spôsobujú, že všetky tieto krízy sa zdajú byť neodvrátiteľné. A práve z tohto dôvodu prichádza na scénu solarpunk.

Na rozdiel od ostatných žánrov je solarpunk je zameraný na pozitívnu predstavu o budúcnosti. Ponúka nám vízie, ktoré si vyžadujú radikálne spoločenské zmeny, no nie radikálne nemožné. Solarpunk opisuje nádejné a ekologické vyhliadky do budúcnosti, kde ľudia žijú v súlade s prírodou. Je to reakcia na dystopické zmýšľanie, ktoré je v súčasnom sci-fi veľmi populárne.

Solarpunk sa zameriava na remeselné zručnosti, komunitu a technológie poháňané pomocou obnoviteľných zdrojov energie. To všetko v podobe Art Nouveau prelínaného s etnickými prvkami.

Solarpunkové diela pracujú s konceptom svetlejšej budúcnosti („solar“ – slnečný), pričom zámerne rozvracajú systémy, ktoré bránia tomu, aby sa táto svetlejšia budúcnosť uskutočnila („punk“).

Samotný pojem „solar“ v názve solarpunk slúži ako opis a zároveň ako metafora tohto žánru, ktorého cieľom je utópia dostupná pre každú bytosť na planéte. Slnečné svetlo je totiž jedna z mála vecí, ktoré sú zadarmo pre každého. Nikto ho nemôže mať len pre seba alebo ho speňažiť.

Čo je potom v tomto optimistickom žánri „punk“? Ako povedal Fredric Jameson „je ľahšie si predstaviť koniec sveta než koniec kapitalizmu.“ A práve preto boj proti korporáciám, ktoré investovali do zničenia životného prostredia, je jeden z tých najťažších, aké si dokážeme predstaviť. Inými slovami, solarpunk je vlastne super punk.

Dej sa často odohráva v eko mestách, na robotických farmách poháňaných slnečnou energiou či v malých, no technologicky vyspelých dedinách. Solarpunkové príbehy nám ukazujú spôsoby, akými sa ľudstvo adaptovalo na klimatické zmeny, resp. im predišlo.

Nie sú to nevyhnutne utópie, no určite nie sú dystopie. Dalo by sa povedať, že solarpunk je opakom tzv. climate fiction, či cli-fi. Ako vo filme, tak i v beletrii, cli-fi sa prikláňa k dystopickým predstavám o budúcnosti. V posledných rokoch získalo na popularite a z okrajového konceptu sa stal prosperujúci žáner. Každoročne sa uverejňuje niekoľko nových románov či poviedok.

V roku 2012 vyšla prvá čisto solarpunková antológia pod názvom „Solarpunk – Histórias ecológicas e fantásticas em um mundo sustentável“ (Solarpunk: Ekologické a fantastické príbehy v udržateľnom svete). Zostavil ju brazílsky spisovateľ Gerson Lodi–Ribeiro.

Odvtedy vyšlo hneď niekoľko zaujímavých diel, ktoré určite stoja za to. Do pozornosti dávame najmä tieto zbierky poviedok: „Sunvault: Stories of Solarpunk and Eco-Speculation“, „Glass and Gardens: Solarpunk Summers“ či „Ecopunk!: Speculative Tales of Radical Futures“.

Ďalším významným dielom je aj kniha New York 2140 od amerického spisovateľa Kima Stanleyho Robinsona. Autor v nej opisuje utopistické predstavy vodou zaplavenej metropoly.