Po mesiacoch plných nových anime trhákov tu máme mierne kľudnejšie leto. Dôvodom je aj celková situácia vo svete, mnoho seriálov je prekladaných na neskoršie obdobia a tak niektoré veci, na ktoré som sa tešil, cez leto nevyšli. Navyše všetko bledne v porovnaní s tým čo príde neskôr tento rok. Teda aspoň by malo. Ale aj napriek tomu je tu pár seriálov, na ktoré si každý týždeň nájdem čas.

Bez spoilerov sa toho nedá veľa povedať. Celkovo sa mi ale druhá séria Re:Zero páči oveľa viac, než tá prvá, ktorá mi väčšinou času iba liezla na nervy tým, ako premrháva potenciál. Subaru sa tu hneď v úvode vracia do kolobehu zúfalstva, z ktorého ho nedokáže vyslobodiť ani smrť. Páčil sa mi náhľad do minulosti hlavného hrdinu, no už sme za polovicou sezóny a anime sa zamotáva čoraz viac. Dúfam len, že na konci 2. série nezostane všetko vysieť vo vzduchu a worldbuilding a všetky náznaky sa premenia v niečo konkrétne a nie len tucet nezodpovedaných otázok.

Športové anime nie je niečo, čo bežne pozerám, ale tento basketbalový príbeh nie príliš vzorných študentov zaujal. Síce v polovici to riadne krívalo, naťahovanie zápasov skončilo. Od letných častí sú v popredí viac vzťahy postáv, ich snaha vyriešiť všetky problémy, ktoré takmer skončili ich šancu hrať basketbal a dozvedávame sa viac aj o študentoch ostatných škôl, čo robí celý tento anime svet zaujímavejších. Nič nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá, postavy konajú ľudsky a dostávajú sa do zaujímavých situácií. To všetko je dôvodom, prečo sa každý deň teším na nový diel anime, ktorému som pôvodne ani nechcel dať šancu.

Podobne ako Re:Zero, aj pri superhasičoch je pre mňa druhá séria oveľa zaujímavejšia, než tá prvá. Acuši Ókubo, autor manga predlohy, tu naplno prejavuje svoj bizarný humor, ktorý je doplnený skvelou akciou, vďaka ktorej zabúdam na bežné nezmary anime žánru, ktorých vo Fire Force nie je málo. Dozvedáme sa viac o svete, o katastrofe ktorá začala to, že ľudia náhodne vzplanú a menia sa na infernálov a intenzívne súboje sú čerešnička, ktorú si netreba nechať ujsť. A to aj napriek zopár postavám, ktorá sa chovajú tak, že človek by si radšej otrieskal klávesnicu o hlavu, než sa ich snažil pochopiť.

Leto 2020 je tu! Svet sa nám pomaly rúca pod nohami, no nová anime sezóna prichádza, aby nám aspoň trochu pomohla preniesť sa cez tieto zvláštne dni. Asi to nie je moc veľkým prekvapením, no väčšina hlavných titulov tejto sezóny sú sequely. Čo najviac žiari v rámci Leta 2020? Poďme sa na to pozrieť!

Priznám sa, že som God of High School plánovala zaradiť do sklamaní letnej sezóny. Nakoniec som sa ale rozhodla tak neurobiť. Stále v tomto anime cítim niečo iné, až špeciálne. God of High School je adaptáciou kórejského webtoonu (alebo teda manhwy) s rovnakým názvom. Začiatok deja sa nám odohráva v Seoule, hlavnom meste Južnej Kórey, kde je hlavný hrdina Jin Mo-Ri pozvaný do stredoškolského turnaja bojových umení. Veľmi rýchlo spoznávame jeho nových priateľov, no zároveň aj oponentov Han Dae-Wiho a Yu Mi-Ru. Celé anime by sa vlastne malo odohrávať v rámci jedného veľkého tournament arcu s popridávanými medzizápletkami hlavných postáv.

O tomto webtoone som počula nesmierne veľa dobrého. Keď bola oznámená adaptácia Tower of God, zachytila som veľké diskusie o tom, ktorý webtoon by teoreticky mohol byť adaptovaný ako ďalší. Jedným z nich bol The God of High School. Ako som už naznačila, nie som si stopercentne istá, ako toto anime hodnotiť. Zo strany animácie, hudby a dabingu je táto séria určite v popredí v rámci všetkých letných anime 2020. Problém ale nastáva pri neskutočne urýchlenom adaptovaní niekoľkých kapitol webtoonu do jednej epizódy anime. Bez toho aby som niečo vyspoilovala, predstavte si to, že príbeh typickej kórejskej romantickej drámy, ktorý by mohol trvať cca 2 a pol hodiny, bol natlačený do jednej 24 minútovej epizódy. Dej sa niekedy až moc rýchlo pohybuje. Súboje, ktoré mali byť hlavnou upútavkou tohto anime, sú síce slasťou sledovať, no sú krátke. Po pozretí jednej epizódy máte pocit, že ste si ich vlastnej pozreli aj tri. Zatiaľ ale nechcem túto adaptáciu súdiť, uvidíme čo prinesú nasledujúce epizódy!

Po nekonečnom čakaní na druhú sezónu Re:Zero sme sa jej nakoniec aj dočkali. Tí, čo nezachytili pridanú pár minútovú epilógovú scénu v rámci Director’s cut prvej sezóny, boli privítaní do deja troma krásnymi slovami: „Kto je Rem?“. Táto jednoduchá veta nám hneď pripomína, že Re:Zero je späť a s ním aj jeho nekonečné utrpenie. To, na čo sme boli zvyknutí v rámci prvej sezóny je okamžite napojené na druhú. Všetky postavy, dejové linky a udalosti pokračujú tak, že si ani neuvedomujeme, že sme na túto sezónu museli čakať 4 roky. Re:Zero má zatiaľ vydaných iba 5 epizód a musím povedať, že sa nesmierne teším na pokračovanie ďalej. Každá epizóda je nabitá presne tým, kvôli čomu sme prvú sezónu všetci tak moc zbožňovali. Bolesť, slzy a utrpenie sú samozrejme na prvom mieste.

Nikdy som nebola veľkou fanúšičkou háremov, nieto ešte romcom háremov. V tomto žánri ma väčšinou najviac otravovala stupídnosť protagonistu si uvedomiť, že tých X žien (alebo mužov, ak zarátame aj reverse hárem) je do neho/nej zamilovaných. Rent a Girlfriend ale niečo v rámci tohto žánru robí dobre. Sme predstavení hlavnej postave, Kazuyovi, študentovi vysokej školy, ktorý po bolestivom rozchode so svojou bývalou priateľkou nachádza uspokojenie prázdnoty v aplikácii na prenajatie si priateľky. Kazuya sa rozhodne zaplatiť si rande s jednou z možných dievčat na prenájom a stretáva Chizuru. Príbeh sa ale zamotáva v momente, keď v rámci ich spoločného rande Kazuya dostane telefonát s informáciou, že jeho stará mama skolabovala a je v nemocnici. Chizuru, ktorá je stále viazaná zaplateným časom Kazuyu nasleduje. Kazuyova stará mama je zoznámením s jeho „novou priateľkou“ až moc nadšená a okamžite ju víta ako budúcu nevestu. V rámci tohto malého nedorozumenia, sa nám dej preplieta a komplikuje. Anime nám zatiaľ predstavilo iba dve zo štyroch dievčat (čítaj: waifus) a ja sa teším, až uvidím kam dej posunú. Kazuya je presne ten typ protagonistu, ktorého z jednej strany budete nenávidieť, no z druhej si budete hovoriť, že možno by ste na jeho mieste urobili rovnako. Rent a Girlfriend je určite jedným z anime tejto sezóny, ktorá si zaslúži vyskúšanie.

Popri odložení premiér ma sklamali 2 anime seriály.

The God of High School je adaptácia kórejského webkomiksu (webtoon). Má štýl, unikátny vizuál a láka na bojové scény, i keď mnohí vyčítajú predlohe to, že príbeh stojí v pozadí. Anime začalo zábavne a prvý diel rozosmial a nie raz. Nadšenie avšak rýchlo upadlo. Pri každom dieli mám pocit, že produkcia tlačí na to, aby anime vyzeralo a pôsobilo cool, moderne, no chýba mi niečo hlbšie, čo by spojilo všetky scény a držalo ma pri obrazovke. Súboje sú rýchle a no nedá sa povedať, že by išlo po grafickej stránke o revolúciu žánru. Občas sú použité efekty, ktoré patria k najobľúbenejších bojovým anime scénam iných seriálov, no tu takýmto momentov chýba váha, nakoľko seriál je iba v svojom začiatku. Najväčším problémom je, že všetko ide veľmi rýchlo, jedna cool scéna za druhou a občas nejaký humor, ktorý nie vždy sadne. Súboje sú naozaj krátke, o hlavných postavách nevieme takmer nič. Rovnako ani o svete, kde na jednej strane ľudia bojujú so superschopnosťami, na druhej strane sa snaží tváriť ako úplne obyčajný svet ľudí. Na postavách mi nezáleží pretože každá scéna, ktorá by ich mala nejako rozvinúť skončí skôr než poriadne začne. Ide ale jeden z najočakávanejších titulov a tak mu v tejto sezóne chudobnej na trháky dávam šancu a uvidím, či dokáže táto úvodná séria nejako prekvapiť.

Digimon Adventure je reboot, ktorý chcel priniesť Digimonov moderným divákom. Malo to potenciál znova naštartovať jednu z veľkých značiek, ktorá by sa tak mohla hrdo postaviť Pokémonom. Navyše sa chystá aj nová videohra, ktorá s každou novou informáciou poteší nedočkavých fanúšikov. Zdalo sa tak, že fanúšikom Digimonov svytá na dobré časy. No v dobe, kedy Pokémon seriál v svojich milióntych častiach skúša niečo nové a prekvapuje fanúšikov, ktorí už strácali nádej, Digimoni premrhávajú potenciál. Seriál začal sľubne. Hoci tempo prvých dielov bolo šialené, veci, ktoré mali vlastné anime filmy sa odohrali za pár minút, bola tu nádej. Vyzeralo to pekne, autori zasadili do starého príbehu moderné technológie a ukázali silné prepojenie digitálneho sveta so svetom ľudí. Po pár dieloch mi ale padajú ružové okuliare. Dôvodom je tempo. Častokrát mám pocit, akoby anime preskočilo viacero dôležitých scén. V jednom momente hrdinovia hľadia do vzdialeného chrámu, ktorý je cieľ ich cesty, v ďalšej scéne sú už tam. Alebo sú pod útokom nepriateľov, nevedia ako ujsť a zrazu strih a hrdinovia sú v bezpečí lesa a ani divák netuší, ako sa im to podarilo. Chýba pocit napínavého dobrodružstva, kde banda detí spoznáva digitálne potvory a zisťuje svoju úlohu vo veľkom konflikte. Namiesto toho tu máme občasné súboje a nekonečnú expozíciu. Dozvieme sa čo sa deje, prečo a akú úlohu majú deti, no ak svet Digimonov nepoznáte, je veľmi ľahké sa v tom všetkom stratiť. Pôsobí to tak nie ako reštart pre nových a starých fanúšikov, ale iba ako fanservice pre veteránov, ktorí sa vo svete Digimonov vyznajú. Navyše to celé zabíja animácia. Síce je kresba fajn a zo začiatku všetko pôsobí super, na súboje sa dobre pozerá a Digimoni majú unikátne animácie evolúcie, po úvode to ide rýchlo dolu vodou. Ak by som vám tu vedľa článku hodil obrázok Digimona a vy by ste si scrollovali text, bol by to stále plynuješí pohyb než niektoré scény v anime. Ako moderné podanie napínavého dobrodružstva mi Digimon Adventure vo viacerých momentoch prišiel ako zlá powerpoint prezentácia.

Letná sezóna 2020 ma všeobecne dosť sklamala. Počas jari 2020 sme mali silné tituly ako druhú sezónu Kaguya-sama: Love is War, Tower of God, druhú sezónu Fruits Basket, BNA, Gleipnir, My Next Life as a Villainess či aj podľa môjho názoru komunitou nedocenené Kakushigoto. Počas jari si mohol hocijaký fanúšik anime nájsť ten svoj žáner a zamerať sa naň. Leto 2020 mi ale príde oproti Jari 2020 veľmi slabé. Hlavné tituly, ktoré túto sezónu ťahajú vopred sú väčšinou len sequeli, ako je napríklad už spomínané Re:Zero, Fire Force, My Teen Comedy SNAFU, či Sword Art Online: Alicization – War of Underworld. Z nových titulov nie je až taký výber, aký by som na obdobie leta očakávala.

Keďže som v rámci tejto anime sezóny nezačala až toľko nových titulov, žiadne ma neunudilo natoľko, aby som mala potrebu ho dropnúť. Je ale jedno anime, ktoré som dopozerala do konca a úprimne ma sklamalo. A tým je Netflixové Japan Sinks: 2020.

Keď som sa dopočula o tom, že Masaaki Yuasa, režisér minuloročného Anime of the Year Devilman Crybaby, bude režírovať nové katastrofické anime s názvom Japan Sinks, veľmi som sa potešila. Síce nie som veľkým sledovateľom jeho tvorby, no Devilman Crybaby bolo pre mňa príjemným prekvapením a určite si zaslúžilo titul Anime of the Year. Yuasa je známy jeho bizárnou animáciou a špecifickým spôsobom zachytenia ľudských pocitov v nepríjemných a ťažkých situáciách. Do Japan Sinks som išla s podobným pohľadom. Bola som pripravená na tvrdý a realistický príbeh rodiny po katastrofálnej udalosti v Japonsku. Japan Sinks malo dokopy desať epizód, ktoré som si pozrela za jedno posedenie. Bez toho, aby som tu hádzala veľké spoilery, celé anime mi prišlo ako obrovské sklamanie. Smrť a strata sú témy, ktoré by všetci mohli očakávať v rámci katastrofálneho príbehu. No spôsob, akým boli tieto témy zahrnuté do deja bol podľa môjho názoru veľmi chabý. Niektoré postavy zomreli len kvôli tomu, aby sme si za nimi mohli na 30 sekúnd poplakať a nikdy si znova na nich už nespomenúť. Takisto tie dve, či tri epizódy v polke deja boli vsuvkou, ktorú doteraz neviem pochopiť. Tí, čo ste videli, verím, že viete na čo narážam. Japan Sinks: 2020 by som zaradila do kategórie anime, ktoré si človek pozrie, keď už naozaj nemá čo iné robiť. Prvé 3 epizódy boli úžasné, no po nich mi všetko ostatné prišlo odfláknuté. Veľkým pozitívom ale určite je to, že je dej v rámci týchto desiatich epizód ukončený a nemusíme sa zamýšľať nad možnými teóriami čo sa vlastne na konci stalo...