Adhara
Poviedka je napísaná zručne, zrozumiteľne a čítavo, ako je u tohto autora štandardom. Z hľadiska vyvolávania emócií je ale taká nemastná-neslaná, jednoduchý vtip, nič viac. Od stredu poviedky som sa sústredila už len na očakávanie vysvetlenia, prečo stroj času (kvázi) zlyhal. To, že sa touto otázkou nezaoberal sám hlavný hrdina, som akceptovala ako umelecký prostriedok. Trochu by som možno pritlačila na pílu v zdôvodnení toho, prečo sa svoju prvú cestu časom nastúpil tak nedočkavo, bez prípravy, čo ho na detstve tak veľmi lákalo, nejakú väčšiu citovú angažovanosť. A tiež mi – a toto je závažnejšie – nereže, prečo sa taká nebezpečná vec ako stroj času bežne predáva. Ak by vytváral len ilúziu minulosti, ktorú človek síce môže realisticky prežívať, ale nemôže na nej nič zmeniť a všetko je to iba vo virtuálnej rovine, tak OK, no to by z textu muselo byť jasné. Tu však všetko svedčí o opaku – užívateľ stroja času ním môže ohroziť seba (vrátil sa zdrogovaný) aj iných (kauzálnymi problémami, keďže prepísal reálnu históriu, čo súdim podľa toho, že chce ísť do archívu hľadať následky svojich zásahov).
17.01.2024
