Goran
Díkes a vitaj!!! Som veľký fanúšik horroru, film ľúbim, ale milujem literatúru, tej dávam prednosť. Z filmovej tvorby mám rád prevažne staršiu tvorbu, takú, ktorá je zameraná na atmosféru. Explicitné zobrazenie násilia, aj keď môže byť v horore funkčné, nie je podľa mňa ale ani tak vecou strachu (teda nevzbudzuje tie pocity ako "horror", - možno ešte tak "terror"), ale je skôr stimulom pre latentný sadizmus a fascináciu morbiditou, ktorá v niektorých z nás drieme. Aj v literatúre - splatterpunk - je to väčšinou samoúčelnou záležitosťou pre efekt. Zatiaľ čo na Západe sú prvé gore snímky spojené s prvými slashermi alebo so snímkami typu Evil Dead či Dawn of the Dead, Taliani mali už poriadne premakané záležitosti... ale to určite vieš a možno lepšie ako ja. Bohužiaľ, z režijného a scenáristického hľadiska sú to nebotyčné stupidity, pri ktorých divák nechápavo krúti hlavou nad dávkami LSD, ktoré museli chrliči braku typu Fulci do seba dennodenne vpraviť... A to je všeobecne veľký problém horroru vo filmovom prevedení. Ja som za celý svoj život videl do päťdesiat hororových filmov, ktoré obstoja i z elementárneho filmového hľadiska. Všetko ostatné boli (nechcene) úsmevné blbinky, pri sledovaní ktorých prudko klesá IQ. Potešila ma Tvoja vecná, úprimná recenzia s nadhľadom, nezaťažená prílišným sentimentom, len preto, že sa jedná o (trochu pochybný) míľnik v trochu pochybnom podžánri. Mnohí recenzenti sa nevedia na dielo pozrieť s odstupom, lebo sú zaťažení buďto predsudkami alebo naopak zas nostalgiou.
20.12.2020
