A zrazu je preč,

zmizne sťa nočná mora.

Smútok zanechá.

***

„Kieho šľaka vystrájajú tie sliepky? Dávno mali hore bachorom v polievke plávať, iba čo mi spánok kazia!“ hromžil ded, zatiaľ čo horko-ťažko vstával z postele. „Anciáša tam, kam ste sa podeli?“ zahrešil márne hľadajúc papuče pod posteľou.

„Zaiste si ich pri diváne včera nechal. Dobre som počula, ako si do noci trčal pred tou vreštibúdkou. Keby si to aspoň potichu počúval, do polnoci som pozerala do plafóna, čo má spánok obchádzal,“ odvetila mať, a nasledujúc jeho príklad, začínala nový deň.

„Ako to mám potichu počúvať, keď som nahluchlý, a niekto mi stále načúvadlo kradne? Tie tvoje modlitby poznáš aj tak naspamäť, načo ich musíš počúvať?“ oboril sa na ňu ded.

Mať len očami prevrátila.

„Ak ty satanáš starecký, kiežby si už pošiel! Možno by som si aj pokoja užila,“ kontrovala. To však už ded v kuchyni pripravoval kávu.

Na prvý pohľad to tak možno nevyzeralo, no svoji boli už vyše štyroch desaťročí, v láske aj hneve. Toto bol len ich ranný rituál, ako rozprúdiť krv v žilách, nech sa ľahšie pustia do prác.

„Ale naozaj dáko vyvádzajú, čo sa im robí?“ povedal ded, keď mať vošla do kuchyne. Neodpovedala hneď, najprv si dopriala riadny dúšok kávy, a pohladila deda po chrbte.

„Možno sa tam lasica dostala? Alebo kuna, či jazvec? Hen Božena z horného konca minule v kostole hovorila, že im dve sliepky ktosi zahrdúsil.“

„Mal by som ich ísť skontrolovať.“

„Nechceš sa najprv najesť? Zo včera ešte dačo zostalo.“

„Potom,“ odvetil ded a pobral sa von, zanechávajúc mať starú.

Tá bezmyšlienkovito popíjala kávu, keď vtom začala spomínať na sen, čo mala predošlej noci.

V ňom stála na dvore, držiac v ruke starú brezovú metlu, pripravená zahnať sa ňou. Ale na koho? Bola úplne sama, dokonca ani vietor nepofukoval, ticho bolo až strašidelné, vypĺňalo okolitý vzduch svojou dôležitosťou. Mala pocit, že ak nezačuje akýkoľvek zvuk, okamžite zošalie.

Vtom jej za chrbtom zazneli kroky. Radosť z nich ju však prešla len čo sa otočila. To, čo zočila, ju totižto naplnilo hrôzou a desom.

Ani nie desať krokov za ňou stála obrovitánska beštia. Šarlátovo červené oči jej priam horeli, akoby sa na ňu pozeralo peklo samé. Z papule jej visel dlhý, slizký jazyk, z ktorého tiekla priam rieka slín. Zuby mali odporný žltastý nádych, kde-tu v nich bol zakliesnený hnijúci kus mäsa.

„Heš mátoha, prac sa kade ľahšie!“ túžila mať zakričať a zahnať sa. To však už nestihla. Len čo ku nej beštia pristúpila, zobudili ju dedove nadávky.

„Čo sa ti porobila? Zrádnik ťa chytil?“ doľahol ku nej náhle dedov vystrašený hlas, a strhla sa zo zamyslenia. Ani si neuvedomila, ako jej šálka vypadla z rúk.

„Č-čo?“ spýtala sa ospalo, no rýchlo sa vrátila do reality. „Zamyslieť som sa musela, nič viac, nemusíš sa báť. Idem to hneď upratať,“ povedala a vybrala sa do špajze.

„Dones rovno aj obväzy!“

„Prečo? Čo sa…“ až vtedy si všimla krv.

„Líška medzi nimi bola, špina prašivá. Dobre som jej naložil na kožuch. Neskôr ju Hájnikovi zanesiem, nech mi ju vypchá,“ odvetil ded. „Len ma trochu poškriabala, nič viac. Stonásobne som jej to oplatil.“

„Nebola besná?“ spýtala sa, keď mu s mokrou handričkou začala utierať krv z rúk a krku. „Ešte to by mi chýbalo, aby si niečo od tej potvory chytil.“

„Neboj sa ničoho, toto si poradí so všetkým,“ povedal ded a načiahol sa za fľašou pálenky. Najprv si z nej riadne odpil, a potom si ňou hojne ponatieral rany, až mu takmer protéza praskla, čo tak zovrel čeľusť.“

„No ako povieš,“ nepresvedčivo povedala mať. „Koľko sliepok dotrhala?“

„Predstav si, ani jednu. Iba tam sedela ako päť peňazí, pozerala ni do buka. Až keď som vošiel do kurníka začal vyvádzať. A aj veru niečo znesiem.“

Mať nebola príliš spokojná s odpoveďou, no mala myseľ zaplnenú stovkou drobností, ktoré bolo treba urobiť.

***

Zvečerieva sa,

Satan krúži okolo.

Ako sa to skončí?

***

„Čo si už úplne spochabel?“ nervózne povedala mať, keď sa zobudila uprostred noci. Druhá strana postele bola prázdna, a z obývačky bolo počuť rev televízora. „Prisahám, že raz ho chytím a von oknom vyhodím,“ hromžila, zatiaľ čo sa v bolestiach stavala z postele. Boleli ju všetky kĺby, a celou chrbticou jej pulzovala tupá bolesť.

„…platí iba do konca tejto hodiny! Neváhajte a volajte, ak nechcete prísť o obchod desaťročia! Navyše vám ponúkame…“ vyškerený telemarketér poskakoval na obrazovke ako opica, držiac v ruke niečo, čo mohlo byť lakom na auto, opaľovacím krémom, novým typom vyprážacieho oleja, alebo avivážou.

„Kiežby ťa čerti vzali,“ povedala mať a nemilosrdne vytiahla kábel od televízora zo zástrčky. Po dedovi však ani stopy. Diván bol rozhádzaný, papuče pri ňom, na konferenčnom stolíku nedopitá fľaška Corgoňa. Po ňom však akoby sa zľahla zem.

„Však počkaj, ja ti dám, takto ma do tmy vyháňať,“ povedala, keď zazrela, že vchodové dvere sú otvorené. Pre istotu zobrala do rúk brezovú metlu, a vyšla von.

Mesiac svietil ako druhé slnko, celý dvor zalieval svojím nadpozemským svetlom, až mala pocit, akoby vošla do nejakej rozprávky. Všetko vôkol nej malo priam čarovný nádych, aj kýbeľ plný slepačích vnútorností, ktoré ded ešte nevyniesol.

„Nestačila jedna líška? Celý húf ich chceš prilákať?“ zahromžila a chcela na neho zakričať. V tom si však uvedomila ticho, ktoré sa vôkol nej rozhostilo. Po chrbte jej prebehol ľadový mráz, razom zabudla na všetko, a pevnejšie zovrela rukoväť metly.

„A ty čo tu robíš?“ ozval sa jej hlas za chrbtom. Ako za mlada sa bleskovo otočila, metlu držala vysoko nad hlavou. Za ňou však bol iba ded, vychádzajúci z kadibúdky. „Čo si námesačná?“ spýtal sa zarazene, zatiaľ čo si uväzoval šnúrku na nohaviciach.

„Blázon jeden šibnutý, čo ma strašíš? A kde si? Vreštibúdka vykrikuje ako o život, ani hen kýbeľ nie si schopný vyniesť!“

„A kam sa asi tak teraz chystám? Či za bieleho dňa to mám vynášať, nech ma každý vidí?“

Mať mu chcela niečo uštipačné odvetiť, možno ho aj tresnúť po hlave. Vtom však za ňou zaškrípali na štrku kroky, ktoré už dnes raz počula.

„Čo to…“ ded viac nestihol povedať. Beštia po ňom ako blesk skočila, zabárajúc do neho svoje tesáky a pazúry. Ticho sa rozbilo ako porcelán, a vzduch sa naplnil neľudskými výkrikmi.

„Heš od neho, potvora pekelná!“ so slzami v očiach sa mať zahnala. Než však stihla urobiť čo i len krok, pocítila aj ona na šiji ostrú bolesť.

A potom už viac nič.

***

Prečo zomreli?

Hriech ohavný spáchali?

Nedozvieme sa.