„Neplač, dievka moja,“ babka pohladila Jožku po ruke, dlane mala suché, teplé a prekvapivo jemné. „Takých Ďurov bolo a bude.“

„Nebude,“ dievčine bolo pre slzy ledva rozumieť. „Môj Ďurko… len jeden bol. A teraz ho uchmatla tá hnusná Kata. A ja… a ja…“ Chytila sa pod bruchom a rozplakala sa ešte viac.

„Okienko si mu v noci otvorila,“ dovtípila sa babka.

„Čo ja len budem robiť? Maminka ma z domu trstenicou vyženie.“ Jožka na ňu obrátila veľké začervenané oči. Babka sa zamyslela. Bezmyšlienkovite poškrabkala za ušami čiernu mačičku, čo k nej skočila na lavicu, a zapozerala sa do diaľky.

„Netráp sa dievča,“ odvetila napokon. „To nie je koniec sveta.“ Tým vnučku tak vyviedla z miery, až sa jej z očí prestali rinúť slzy.

„Nehneváte sa?“

„Prečo by som sa hnevala? Aj ja som bola mladá. Nemala som vždy také hlboké vrásky, sivé vlasy a krivý chrbát ako teraz. Pekná som bývala. Ešte viac než ty. Zlaté vlasy po kolená, červené líca. Ešte kým sa do dediny prisťahoval tvoj dedo, mala som iných nápadníkov, na každý prst desať. Ale jeden… Jeden z nich vynikal nad všetkých. Nebol to len obyčajný dedinský chlapec. Bol to pán. Vysoký, čiernovlasý, so širokými ramenami, v pekných šatách vždy chodil. Navoňaný.

Mamka ho nechceli ani vidieť. Že mu z očú nič dobré nekuká. Ale práve preto sa mi páčil ešte viac.“

„A tak ste mu okienko otvorili,“ doplnila Jožka.

„Keby raz,“ usmiala sa babka popod fúz. „Keby raz… Potom však. Veď ty vieš.“

„Tato?“

„Nie, nie, tvoj tato sa narodil oveľa neskôr. Až po svadbe. Toto som tvojho deda ešte nepoznala, pamätáš. No skrátka a dobre, trochu s malou dušičkou, ale rozhodla som sa mu to povedať. Baltazárovi. Tak sa volal ten môj fešák. A tu sa len vyfarbil. Zbledol ako stena a len dookola mlel, že on nemôže, že on nevie, že bude mať doma zle a čo povedia tí jeho.

Zdupkal a odvtedy sa akoby pod zem prepadol. Nikto o ňom nevedel, ani kamaráti, ani známi. A čas bežal. Nedalo sa inak, musela som s pravdou von. Naši ma dobreže neprekliali, z rodiny so mnou nik ani prehovoriť nechcel. Našťastie vtedy v našej dedine bývala vedma, čarodejka. Všetci ju volali…“

„… Tetka,“ doplnila Jožka meno, dôverne známe zo starých príbehov.

„Tá mi pomohla, vzala ma k sebe, kým sa malé nenarodilo, starala sa o mňa, až kým na mňa za jednej búrlivej noci neprišli bolesti a potom…“ Babka sa odmlčala.

„Čo? Čo sa stalo s dieťatkom?“

„Vzala ho niekde preč a už som ho nevidela. Povedala, že zomrelo. Neverila som jej, no bola som príliš slabá, a tak som všetko nechala tak. Až po rokoch, keď zostarla, si ma raz zavolala, že sa musí so mnou porozprávať.

Svedomie ma trápi, dievka moja, riekla. Stále mi tak hovorila, aj keď som už mala po štyridsiatke. Všetko mi vyrozprávala, že sa môjho prvorodeného vtedy zbavila, prečo aj ako…“

Kým to ale babka mohla zopakovať prekvapenej vnučke, z ulice začuli strašný hurhaj. Obe hneď vyskočili, čo sa deje. Chlapi z dediny, junáci i chlapi v rokoch, s krikom utekali od polí, ako vydesení malí fafrnkovia. Jožka s babkou, ani nikto z prítomných, čo sa zbehli, z nich nevedeli dostať rozumného slova. Iba čosi o kaplnke, diabloch a príšere.

O chvíľku sa už na ulici zbehla polka dediny. Jožka jediná si všimla, že babka sa od ostatných odkradla a sama, o palici, nasledovaná iba čiernou mačičkou sa vydala do polí.

Nenápadne ju nasledovala, hore kopcom až ku kaplnke Svätej Kataríny. Až tu videla, že chlapi nepreháňali. Na streche sedel čert. Do výšky mal asi dvanásť stôp, celý bol chlpatý, hlavu mu korunovali dva zahnuté rohy.

„Hej!“ zakričala babka, palicou zamávala vo vzduchu, aby upútala jeho pozornosť. „Dobre myslím, že mňa hľadáš?“

„Babka, počkajte!“ Bledá Jožka pozbierala všetky zvyšky odvahy, aby ju dohnala, ale kým stihla babičku brániť, čert zoskočil zo strechy a hlboko sa uklonil.

„Veru vás, stará mama. Mám vám odovzdať pozdravy od starého otca, cteného démona Baltazára, a posiela vám aj toto.“ Podal babičke obrovskú kyticu červených ruží, ako zo zámku. „K narodeninám.“

„A čože!? Štyridsať rokov si nespomenul a teraz zrazu?“ spýtala sa babka uštipačne, akoby pred ňou nestála príšera.

Démon sa ošíval. „Viete, babka, hanbil sa. A potom prišla tá hrozná ženská. Uprostred búrky vykrikovala na deda na krížnych cestách, až to už nemohol počúvať, a keď sa jej ukázal, podala mu v košíku môjho apinka, ešte ako malé bábätko s rohami a chvostíkom. A tak mu vynadala, že čo sa jej pchá do dediny a to a hento... Že sa proste neodvážil priblížiť, kým žila.“

„A ani potom nie,“ doplnila babka.

„Pre istotu,“ prikývol čert. „Ale ospravedlňuje sa a odkazuje, že ak máte nejaké želanie, máte ma len poprosiť a ja ho splním.“

„No dobre, dobre. Minulosť síce pozornosťami nevymaže, ale niečo by tu bolo. Tuto tvoja sesternica má ťažkosti s nepodareným nápadníkom. Takým istým ako tvoj dedo. Nevedel by si jej nejako pomôcť?“

„Samozrejme, pre začiatok možno takto?“ opýtal sa Jožkin pekelný bratanec a mávnutím ruky vyčaroval kotlík plný zlatých dukátov.