„Aha… takže takto to je,“ povzdychla Máša a pohladila čierne mača po hlave. Priadlo, lebo si rozumeli.

Čas na čaj sa pomaly míňal a čas na akciu sa, tak nejak samozrejme, blížil. Máša si vytriasla omrvinky koláčika zo zástery, mocne vzdychla až nakoniec vstala z nebezpečne pohodlného kresla. Červená šatka aj vychádzková palica ju už poslušne čakali pri dverách. Tam vonku, vo svete, by sa bez nich cítila ako… nie ako Máša.

„Žofka, poď!“ zvolala ešte.

Okolie na ňu vydýchlo hneď ako prekročila prah svojho domu. Záblesky túžob zvierat, prapôvodné spomienky kameňov a občasné zachvenie mysle, ktorá tu nemala, čo hľadať. Už dlhšie o ňom vedela. A dlhšie už tušila, že on vie o nej, ale až dnes odhalila, že ho aj sama privolala. Máša totiž nebola bosorkou dlho. Vlastne len od minulého mesiace, od utorka, od skorého rána.

Prišlo k nej čierne mača. Obtrelo sa jej o nohu, zapriadlo. Nikdy predtým po mačati netúžila, no odrazu s ním bola vnútri a spokojne sledovala ako sa pchá zvyškami včerajšej večere. Žofkou ju nazvala.

Žofka si svoje mačacie povinnosti príliš neplnila, ale jej prítomnosť zjednodušovala domáce práce. Stačilo si ťažko vzdychnúť, že taniere a hrnce sú špinavé a nekonečna ťažoba Máši zatvorila oči. Prebral ju až hrkot lyžíc.

„Či som námesačná?“ pýtala sa hľadiac do žiarivo vydrhnutého hrnca.

Máša bola všímavá, poznala seba aj svoj domov a veľmi rýchlo rozoznala, kto jej čaruje do života.

„Žofia, ja sa nehnevám, ale so mnou musíš úprimne. Nie takto, cez driemoty,“ prisadla si k nej s čajom. Žofia len pomaly privierala oči, nehnúc brvou. Ale priamy prístup pomohol, lebo Máša sa už nemusela diviť, kto jej umyl okná.

„Aj v rohoch!“ upozornila neveľkého škriatka trápiaceho sa so zažratou špinou okien.

„Aj v rohoch, aj v rohoch!“ prikyvoval bez odvrávania a aby mu to šlo ľahšie, zjavil sa pri ňom ďalší. Dvom sa špina lepšie škriabe.

Rýchlo si zvykla na ľahší život. Dom sa akoby celý vystrel, zjasnel. Aj náhodných návštev pribudlo, ľudia sa u nej dobre cítili. Dni sa uvoľnili a to, na čo predtým potrebovala mesiac, teraz stačilo pár dní. Ochotných pomocníkov bolo dosť a akosi jej nikdy nenapadlo, že raz môže prísť aj neochotný.

Posledná búrka poškodila strechu. Nie dosť na to, aby sa ona sama trepala hore. Ani dosť na to, aby volala niekoho na pomoc. Tak akurát na jedno vedro šikovne postavené na stred izby. Ale spyšnela a pri piatej, akoby oveľa hlučnejšej kvapke, plesla po stole.

„To treba opraviť!“

Strecha zapraskala pod váhou majstra. Stlmila aj nadávky, opravár asi nemal rád dážď. A potom stíchla a s ňou aj vedro. Strecha bola opravená a Máša so Žofiou si vymenili pohľady spokojných spolubývajúcich.

To bolo pred týždňom? Dvoma? Dni sa zlievali do pokojnej, úspešnej šmuhy. Len náhodné návštevy sa jej začali sťažovať. Že miznú koláče, víno. Že veci sa kazia, nástroje lámu. Neverila im, ľudia sa vždy sťažovali. Vedela to, lebo celkom nedávno sa sama rada a veľa sťažovala.

„Mré,“ zamňaukala Žofka nepekne len celkom nedávno.

„Čo sa deje, mača?“ pýtala sa Máša, lebo jej mačka nezvykla byť zhovorčivá.

„Mrou!“ pokračovala Žofia.

Hľadeli si do očí. Ako bosorka a jej mačka, čítali si spolu v dušiach. Zo Žofky vypadlo, že je vlastne takým amuletom s chvostom. A z Máši, že o kúzlach veľa nevie.

„Mrrr,“ vysvetlila ešte Žofka.

„Nevieš ich poslať preč?“

„Mé,“ súhlasila Žofka.

„Buď chcú sami alebo ich musím zahnať sama? Aha… takže takto to je,“ povzdychla Máša a pohladila čierne mača po hlave. Priadlo, lebo si rozumeli.

* * *

„Ani ma nehne!“

„Zlez dolu, veď daj si povedať! Tu nemáš, čo robiť!“ kričala po čertovi Máša. Ale skôr mávala palicou a hundrala. Verila, že sluch má lepší ako ona hlasivky.

„Ani ma neh-ne!“ zopakoval čert a usalašil sa pohodlnejšie na streche malej kaplnky. „Si si ma privolala, tak si ma máš!“

Chvíľu sa naťahovali, chvíľu na seba zazerali. Hodila po ňom palicu, zasmial sa. Žofia ho neúspešne preklínala pohľadom.

Máša sa pomaly zmierovala s návratom k starému životu. Veď nemôže dopustiť, aby im tu pobehovali čerti, trpaslíci a iná háveď.

„Mňou?“ prekvapene sa opýtala Žofia a Máša, hoci nerada, musela súhlasiť.

„Trhni si kopytom!“ zakričala ešte za čertom s čiernou mačkou v náručí. A čerti, trpaslíci, vodnící

V kraji sa odvtedy žilo ťažšie. Po čertoch sa premnožili trpaslíci a keď prišiel prvý vodník, ľudia radšej odišli. Máša zistila, že je sebeckou bosorkou.