Thomas Whitman sa uvelebil na sedadle svojho súkromného triskáča. Držiac v jednej ruke pohár brandy si s chuťou potiahol v cigary. Takýto luxus a pôžitkárstvo by asi nezapadali do jeho mediálneho obrazu politika, ktorý vzišiel zo skromných pomerov.

On sa však za svoj úspech nehanbil. Rád ho voličom demonštroval, mal byť živým dôkazom amerického sna. Aj táto neskromnosť zaiste stála za jeho nečakaným úspechom v republikánskych primárkach. Kandidátom svojej strany sa stal v rekordnom čase. Americkej verejnosti pritom stále rád pripomínal svoje korene.

Už zajtra sa mali na tlačovke zísť novinári z celej Ameriky v malom mestečku v Utahu, kde sa narodil. Pilot zavelil na klesanie, čo bolo neklamným znakom, že budú čoskoro pristávať. Stále dymiacu cigaru odložil do popolníka a nezahasil ju – vedel, že si zaslúži dôstojne dohorieť.

Lietadlo elegantne pristálo, Thomas si obliekol sako a chystal sa vystúpiť. Nemohol si nevšimnúť, že členovia jeho tímu sa náhle začali navzájom hlasno rozprávať a nervózne pobehovať po palube. Vykukol von cez okienko a zostal tiež prekvapený.

„Carter, čo to má znamenať? Kde to sme?“ spýtal sa šéfa svojej kampane.

„V Salt Lake City, pane,“ odpovedal urastený Afroameričan.

„A to už prečo? Hádam bolo jasné, že letíme do Moab!“ zvýšil hlas Whitman.

Carterovi stekali po čele kropaje potu a napokon povedal: „Pane, Moab nie je.“

***

Thomas Whitman a jeho tím dorazili na piatich čiernych cadillacoch doprostred divokej prírody. Všade samé braliská, piesok, hlina a bodliaky. V takomto nehostinnom prostredí bolo v minulosti romanticky zasadené Whitmanovo rodné mestečko Moab. Po výstavbe a civilizácii teraz nebolo ani chýri, ani slychu.

„Ako je to, kurva možné?!“ rozčuľoval sa Whitman. „Ako môže zmiznúť celé mesto?“

„Bolo to malé mesto, pane!“ odvetil šéf kampane.

„Nechajte si tie vtipy, Carter! Zajtra má prísť NBC, CBS, ABC a aj skurvené CNN! Ako budeme vyzerať?!“ klial Whitman.

***

Ubehlo osem hodín a ďalších šestnásť zostávalo do kľúčovej tlačovky. Zrušiť ju by nemalo zmysel, novinári by začali niečo tušiť. Celý kampaňový tím sa zapojil do rozsiahlej investigatívy. Zalarmovali súkromných detektívov, zneužili FBI, CIA a všetku štátnu moc, ktorú mali k dispozícii. Thomasa Whitmana priviedli do jaskyne asi päť míľ za miestom, kde kedysi bol Moab.

„Kto vás sem, preboha, poslal?!“ čudoval sa Whitman.

„Miestna starenka, pane,“ pohotovo odpvoedal Carter.

„To si robíte prdel?!“ neveril Whitman.

V jaskyni bolo vlhko a dusno, čo rozzúrilo Whitmanovu astmu. Silno sa rozkašlal a dvakrát si potiahol z inhalátora. Venoval zúrivý pohľad šéfovi kampane, ten mu však rukou pokynul, aby pokračoval v chôdzi. Po asi míli vyšli z jaskyne a ocitli sa na prekrásnej čistinke. Na etnicky pôsobiacej deke sedel staručký Indián. Carter mlčky ukázal Whitmanovi, aby on nadviazal so starčekom kontakt.

„Pane. Som prezidentský kandidát Thomas Whitman, Pochádzam z tohto miesta. Viete, čo sa stalo s Moab?“ nahodil Whitman oficiálny tón.

Indián si potiahol z fajky, pomaličky otočil hlavu na Whitmana a potmehúdsky sa usmial. Napokon riekol:

„Spýtajte sa svojej ženy.“

***

„Ako si mi to mohla urobiť, Elizabeth!“ kričal Whitman.

„Bolo to v začiatkoch tvojej kariéry, keď si sa prvý raz stal senátorom za Utah. Po tej zbabranej debate by si nemal nikdy šancu,“ obhajovala sa Whitmanova manželka.

„Ty si uzavrela zmluvu s Diablom, Elizabeth! Ty, čo nosíš na krku krucifix veľký ako svet! Moab teraz celý zmizol!“ vrieskal.

„Len sa netvár, že ti záleží na Moabe,“ oponovala.

„Ja seriem na Moab. Ale teraz nikdy nevyhrám voľby!“

***

Whitman si pripadal ako idiot. Bolo to stretnutie, ktoré im sprostredkoval starý známy Indián. Trepali sa do ešte temnejšej a ešte vlhkejšej jaskyne. Človek by bol čakal od Diabla oveľa teplejšie a komfortnejšie prostredie.

„Haló, pán Diabol?“ nesmelo sa pýtal Whitman.

„Pristúp, smrteľník,“ povedal Diabol nečakane tenučkým hlasom.Whitmanovi a ani nikomu z jeho štávu ani len nenapadlo sa zasmiať.

„Pekelný pane. Prosím. Existuje možnosť, ako zachrániť Moab?“ spýtal sa so slabou nádejou v hlase Whitman.

„Ale iste, smrteľník. Zajtra zvoláš tlačovku a priznáš sa k obchodu, ktorý tvoja ženuška so mnou uzavrela!“ povedal Diabol a rozrehotal sa.

„Ale to je prekvapivo poctivé, pane. Takú požiadavku by som skôr čakal od Boha,“ povedal Whitman.

„Boh je starý buzerant!“ povedal Diabol nahnevane. „Urobíš, čo ti poviem. A ba čo viac, teraz si zašukám s tvojou ženou!“ reval Diabol a ťahal pani Whitmanovu za ruku.

Elizabeth sa zmietala len naoko a napokon zvolala: „Thomas, urobíme to pre Ameriku!“

***

Nasledujúceho dňa mal prezidentský kandidát Thomas Whitman dlhoočakávanú tlačovku. Novinári z celej krajiny vycítili, že nepôjde len o obligátnu kortešačku v rodnom mestečku kandidáta. Všetci do jedného boli prekvapení, do akej pustatiny do vlastne dorazili.

„Dámy a páni, prosím privítajte senátora Thomasa Whitmana!“ povedal Carter a uviedol svojho šéfa na miestečko za kecpultom.

„Priatelia! Zvolal som vás sem, aby som vám oznámil šokujúcu správu. Ako isto vidíte, na mieste, kde sa nachádzalo moje rodné mesto Moab, je teraz len pustá príroda. Ako je niečo také možné? Myslím, že to viete. Môžu za to Demokrati! Dnes vám odovzdám dokumenty FBI, ktoré dokazujú, že Demokrati, ktorí chcú v Amerike zaviesť komunizmus a neštítia sa stykov s Kubou, Severnou Kóreou a ba ani Ruskom, sa spojili s okultnými silami! Chceli zasadiť rozhodujúci úder do mojej kampane, pripravili ma o moje rodné mesto. Ale my, spolu, im ukážeme, že Amerika je veľká a vyhráme!“

Thomas Whitman sa o desať týždňov na to, stal prezidentom. Vyhral v štyridsiatichtroch z päťdesiatich štátov.