Mladá žena zdvihla hlavu k nočnej oblohe. V perleťovom mori hviezd jedna z nich náhle zablikala. Prižmúrila oči. Trvalo to len pár nádychov... a zrazu bola preč. Pazúry hrôzy sa zadriapli do ženinho vnútra. Privrela viečka, chvíľu sa sústredila a v mysli začula posmrtný výkrik. Vega! Prudko otvorila oči a rozbehla sa krížom cez námestie. Tento týždeň zomrela viac než stovka jej bratov a sestier. Nikto netušil, čo sa deje. Astronómovia to pripisovali bežným vesmírnym javom, keď po extrémne dlhej dobe nečinnosti zanikne väčšie množstvo hviezd. Hlupáci, pomyslela si žena a trielila smerom k Veginmu bytu. Hviezdy sú večné. Keď niektorá zanikne, je to vždy kvôli zásahu z vonku. Niekedy sa to stáva. Svet je kruté miesto, smrť číha na každom rohu. No viac než stovka?! Za jeden týždeň?! Žena zavrtela hlavou, vbehla do úzkej uličky a pokračovala v šprinte. Niekto cielene vyhľadával a vraždil hviezdne víly. A ona zistí, o koho sa jedná.

***

Zastala pred bytovkou, v ktorej bývala Vega. Rozbehla sa k schodom, brala ich po dvoch. O pár sekúnd stála pred Veginým bytom. Dvere ledva viseli na pántoch, v predsieni ležali na zemi črepiny. Žena vošla dnu. Opatrne našľapovala a pritom pohľadom prechádzala po rozbitom nábytku. Muselo ich byť viac, pomyslela si a pokračovala smerom k Veginej spálni. Na prahu zastala. Steny a obliečky vyzerali ako plátna, na ktorých sa niekto rozhodol maľovať krvou. Žena zadržala slzy. Vošla do spálne, pokľakla k jedne z krvavých mlák a vložila do nej prst. Ten si potom vložila do úst. Vegin byt okolo nej zmizol. Nahradila ho veľká, tmavá miestnosť. Jediný zdroj svetla predstavoval mesiac, ktorý svojimi lúčmi prenikal cez rozbité okno. Uprostred miestnosti bol stôl, na ktorom ležalo nehybné telo. Nad ním sa týčil tieň, mesačný svit sa odrážal od čepele v jeho ruke. Žena zalapala po dychu. Miestnosť zmizla, bola späť vo Veginej spálni. Na perách pocítila slanú chuť sĺz. Zavrtela hlavou, rukou si pretrela oči a vyšla von z bytu. Pred očami mala neónové písmená S T R a I, ktoré boli vidieť priamo oproti jednému z okien miestnosti. V meste bola len jeden strip bar. A iba jedna budova sídlila priamo oproti.

***

Vtrhla do miestnosti.

Muž prekvapene zdvihol pohľad od tela na stole.

„Vega!“ vykríkla.

Telo na stole zachrčalo.

Žena vycerila zuby a vrhla sa muža pred sebou.

Ten v momente priložil dýku k Veginmu krku. „Len pokoj,“ sykol. „Nechceš predsa, aby som jej ublížil.“

Žena prudko zastala. „Moji bratia a sestry sú už na ceste,“ zvolala. „Nemáš žiadnu šancu.“

„Vážne?“ muž naklonil hlavu na stranu. „V tomto meste ste posledné dve hviezdne víly. Odkiaľ teda prídu tie tvoje posily?“

Žena zaškrípala zubami. „Čo od nás chceš?!“

Muž sa zasmial. „Čo chcem?!“ Prebodol ju pohľadom. „Chcem vedieť, kde je vaša sestra Slnko.“

Žena zvraštila obočie.

„Vidím, že nechápeš,“ usmial sa muž. „Musím ale povedať, že obdivujem vašu vernosť. Vyše stovka víl a ani jedna neprezradila, kde sa Slnko nachádza. Môžeš byť na svoju rodinu pyšná,“ úsmev sa rozšíril. „Aj napriek mučeniu nič neprezradili.“

„Čo chceš od Slnka?!“ skríkla žena, aj keď v jej vnútri skrslo neblahé tušenie.

„Čo od nej chcem?“ začudoval sa muž. „Chcem ju zabiť! Naša zem si nezaslúži žiť. Ľudia ju zničili, sú ako paraziti priživujúci sa na bezmocnom organizme!“ Pohľadom prešiel k Vege. „Ak mi nepovieš, kde sa tvoja sestra nachádza, zabijem ju.“

Zabije ju tak či tak, pomyslela si žena a s tou myšlienkou sa na muža vrhla.

Ten v šoku vytreštil oči a nôž namieril proti nej.

Tvrdo dopadli na zem. Žena ho schmatla za krk a s vlhkým zachrupčaním mu zlomila väz. Potom siahla k rukoväti dýky, ktorá trčala spomedzi jej rebier.

„Proxima...“ zašepkala Vega.

„Neboj,“ Proxima prešla k svojej sestre a pohladila ju po líci. „Slnko je v bezpečí.“

„Chvalabohu,“ vydýchla Vega a jej oči opustil život.