Edo vstal zavčas rána. Stonal a chodil po dome, inak nemohol. Trápila ho bolesť svalov, nôh, rúk a ktoviečoho ďalšieho ešte, to už ani ležať, ani sedieť. Nohy a barla trojtaktne vŕzgali po drevených trámoch podlahy. Do domu zavítali prenikavé augustové lúče, rozjasňovali miestnosti zariadené teplými odtieňmi farieb. Dominika letné slnečné dni nazývala pomarančové. Posledné roky žil iba preto, aby ju opatroval a teraz nevie, čo so sebou. Aj po tom, čo odišla, na ňu musel neustále myslieť. Vždy sa o všetko podelili, aj o utrpenie. On chátral fyzicky, ona mentálne.

Ku koncu mala svetlých chvíľok ako šafránu. Bola v takom zlom stave, že sa jej musel každú chvíľu predstavovať. Opatrovanie ženy ho pohltilo natoľko, že nikdy nepomyslel na to, aký bude jeho život bez nej. Ťažko sa mu zvykalo na samotu. Už mnohokrát sa buchol rukou po čele, keď pripravený obed naložil do dvoch tanierov. Ak sa v noci prebudil, automaticky prikryl prázdne miesto vedľa seba.

Útechou mu boli spomienky, vďaka nim sa dával na potulky minulosťou. Opäť prežíval spoločné okamihy, ktoré sa mu vryli hlboko do pamäti.

Rozpomenul sa na to, ako so ženou polihovali na gauči a rozprávali sa. Vymýšľali všelijaké teórie o ľuďoch, svete, a tak vôbec. Čo by bolo, keby bolo a čo bude, až bude. Vtedy prišla reč aj na smrť. V tých dobách pre nich predstavovala iba akúsi nejasnú vzdialenú šmuhu, ktorá ich vonkoncom netrápila. Manželka ho chytila za ruku a uprela na neho zrak.

„Bez teba tu nechcem zostať, musíš ma prísť vystrašiť tak, že od strachu zomriem.“

Smial sa tomu a sľuboval, že ak umrie skôr, určite ju príde vydesiť k smrti.

Počas popoludnia ho z myšlienok vytrhlo buchnutie. Ozvalo sa z pivnice, akoby tam do seba narazili dva kovové predmety. Chvíľu premýšľal, či nemá zavolať synovi, aby mu pomohol skontrolovať dom. Pre neho bola chôdza po schodoch hotové peklo. Vzal do rúk telefón a vyhľadal číslo. Vtom sa zvuk ozval znovu. Nie, položil rázne mobil na skrinku. Poradí si sám.

Opieral sa o barlu a krivkal ku dverám do pivnice. Keď ich otvoril, studený priestor podzemia ho privítal ľadovým dychom. Pred ním sa objavili strmé schody. Povzdychol si. Svetlo bolo rozožaté. Žeby sa do domu dostal zlodej? A možno ho nezhasol on, keď pivnicu naposledy opúšťal. Ale to už je dávno. Zhrozil sa pri predstave, koľko ho to bude stáť peňazí. No...možno ho ten zlodej zamorduje skôr, než mu príde účet za elektriku, zachechotal sa.

Opatrne sa vydal po schodisku dolu. Jednou rukou sa pridržiaval zábradlia, v druhej zvieral barlu. Zrazu ho v kolene pichlo tak, že od bolesti zakričal. Pustil barlu z ruky, a tá sa zviezla po schodoch. Čo teraz? Bez opory ani hore, ani dole. Zastonal. „Blbec blbý,“ nadával si.

Čosi vzadu sa pohlo. Zaostril zrak. Tá žiara, ktorou bola miestnosť osvetlená vychádzala z niečoho iného než žiarovky. Jas svetla slabol a on spozoroval v zadnej časti pivnice čiernu siluetu ženy. To z nej vychádzala žiarivá aura. Predtým silnejšia, v tejto chvíli veľmi jemná. V ruke držala kovovú tyč. Musela ňou udierať do potrubia. To bol ten zvuk, ktorý začul. Otočila sa smerom k nemu.

Hrklo v ňom.

„Doda si to ty?“ opýtal sa zarazene.

Žena tam naďalej nehybne stála, nevydala ani hláska.

Prišla si ma vystrašiť k smrti?“

Nesúhlasne pokývala hlavou.

„Chcela si ma tou tyčou privolať?“

Prikývla.

„Spadla mi barla. Môžeš mi ju podať? Neviem si rady.“

Podišla k nemu a chytila ho za predlaktie, aby mu pomohla.

Pocítil nepríjemný chlad jej dotyku a zároveň sa mu hrejivé teplo usadilo na hrudi, bol to podobný pocit, ako keď ho pohladili vychádzajúce slnečné lúče. Chcel ju objať, ale nedovolil si. Jej duch sa vrátil medzi živých a on netušil prečo. Kedysi niekde natrafil na článok, v ktorom sa písalo, že sa dobrí ľudia vracajú na zem ako zlí duchovia. Zaiste preto, lebo sa im stalo niečo nepekné, a tak nedokázali spočinúť v pokoji. Aký mala dôvod k návratu jeho žena, netušil. Zomrela šestnásteho marca v tichosti, počas spánku. Prežili spolu krásny život, nevedel o ničom, čo by ju mohlo trápiť.

Aj napriek všetkému, čo sa okolo neho dialo, vôbec necítil strach. Naopak, opanoval ho pocit spokojnosti. Dominika bola pár mesiacov preč a teraz je na mieste kam vždy patrila, pri ňom. Cítil harmóniu, akú zažíval, keď boli spolu.

Vyšli po schodoch do predsiene, z ktorej sa potom premiestnili do obývacej izby. Dominika mu pomohla posadiť sa na gauč. Koleno ho bolelo ako čert, stukal. Cítil, ako sa mu studená ruka jeho ženy kĺže po hlave smerom dolu k ramenu, ktoré napokon silno stisla. Pokúsil sa na ňu usmiať, ale venoval jej iba neveselý úškrn. Od bolesti sa mu rozmazával priestor navôkol, párkrát zažmurkal, aby zaostril zrak.

Čierna silueta obklopená žiarou sa pustila do otvárania skriniek a šuplíkov. S veľkou húževnatosťou prehľadávala byt.

„Kde som to len zapotrošila?“ ozvala sa veľmi neprirodzeným hlasom. Jednotlivé slabiky bolo počuť raz so silnejšou, raz slabšou intenzitou, akoby prichádzali z ďalekého miesta.

Áno, bol to jej hlas, ale ona už rozhodne nepatrila do tohto sveta, pomyslel si Edo smutne. Uvedomil si, že manželka bude musieť opäť odísť, a tak sa rozhodol, že si užije každý okamih vzácnej návštevy.

„Stratila si dačo, Doda?“ opýtal sa jej, pričom sa mu v tvári zračili obavy. Hoci nerád, musel priznať, že sa dosť obával toho, čo jeho drahá polovička hľadá. Čo ak sa vďaka tomu predmetu dozvie o manželke niečo, čo je lepšie nevedieť?

Prekvapene sa na neho pozrela, jej pomútená myseľ zjavne na manžela zabudla. Netrvalo dlho, než si uvedomila, kto je muž sediaci neďaleko v kresle.

„Čo hľadám, drahý?“ vzdychla si „Musím si spomenúť.“

Škrelo ho, že je manželkin duch zmetený, ako bývala posledné roky ona. Zaiste mu vstup do druhého sveta činil značné problémy.

Prišla noc. Popletený duch šramotil, čosi si drmolil, neprestával voľačo hľadať. Aj napriek buchotu a šramotu Edo prvýkrát po dlhej dobe zabral hneď po západe slnka. Spal sladko takmer celú noc.

Prebral sa tesne pred svitaním. Cítil chlad. Doda ho držala za ruku. Ukazovákom si poťukala po hlave. „Už som si spomenula, teba som tu zabudla.“

Usmial sa na ňu.

Keď do spálne zavítali lúče vychádzajúceho slnka, bol už dom prázdny.