Vážený pán Félix Falkov,

hlavný dozorný orgán, spolu s vedúcim Ústavu pre výskum alternatívnych energetických zdrojov Magnusom Mortensonom, sa jednomyseľne zhodol, že práve vy ste ideálnym kandidátom na ďalšieho člena posádky výskumnej stanice ISKR. Pevne veríme, že služby sa chopíte svedomito a dopomôžete tak ku úspešnému plneniu našej spoločnej vízie, na ktorej ste sa doteraz podieľali ako výskumný pracovník. Všetky ďalšie inštrukcie vám budú doručené v najbližších dňoch. Zároveň Vás žiadame o dodržanie dôverného charakteru tejto správy.

Keď Félix šepotom prečítal posledné slová, vrátil list naspäť do obálky. Doručili mu ho už včera, ale až dnes sa mu podarilo stretnúť so Sárou. Ponurnú miestnosť zaplavilo ticho. Nikdy si nerobil ilúzie o manželovi svojej milenky. Magnus Mortenson sa na vedúcu pozíciu nedostal vďaka svojej bystrosti alebo odbornosti. Skôr naopak. To Félix ako jeho dlhodobý spolupracovník vedel spoľahlivo posúdiť.

Pozrel sa do jej uplakaných očí.

„Myslíš si, že o nás vie?“ spýtala sa a rozvzlykala sa ešte viac.

„Nepochybujem o tom,“ šepol potichu, „chce sa mi pomstiť.“

„Určite sa s tým nedá niečo spraviť?“ spýtala sa Sára, ktorá akoby vytriezvela z počiatočného šoku.

„Nie,“ odvetil chladne Félix. Veľmi dobre si uvedomoval, čo to znamená byť prevelený na stanicu ISKR. Už len samotný let na Európu, ľadový mesiac Jupitera, zaberie celé dva roky. „Tvoj manžel má veľký vplyv. Ak by som odmietol, našiel by ešte horší spôsob ako zaručiť, aby sme neboli spolu.“

„Ja sa ho nebojím,“ šepla Sára.

Félix sa pozrel do jej odhodlaných očí. Nechcel ju desiť historkami o zmiznutí osôb po tom, čo sa stali pre Mortensona nepohodlnými.

„Musíš od neho utiecť,“ prehovoril nakoniec. „Mám nejaké peniaze, odsťahuj sa od neho! Jedine tak zostaneš v bezpečí. Hlavne, keď to na tebe začne byť vidieť.“

Sára odvrátila zrak. „Kedy sa vrátiš?“ spýtala sa šepotom.

„Musíš odísť niekam ďaleko, rozumieš?“ pokračoval Félix naliehavo. „Vidíš čo spravil mne. Čo myslíš že spraví s tebou, keď sa dozvie, že spolu čakáme dieťa?“

„Pýtala som sa kedy sa vrátiš?!“ vykríkla Sára z plného hrdla.

„Odíď, odíď kým je čas,“ objal ju. „A počkajte na mňa, kým sa vrátim.“

***

Jednomiestny spiatočný modul, putujúci dlhé dva roky prázdnotou vesmíru zahájil pristávaciu sekvenciu. Európa. Ľadový mesiac Jupitera, najvzdialenejšie miesto, na ktorom doposiaľ spočinula ľudská noha. Enormné úsilie celého zástupu vedcov a inžinierov nasmerované na jeden konkrétny bod v slnečnej sústave. Jediné známe miesto, kde sa vyskytoval kryštalický helionit.

Modul úspešne dosadol a pripojil sa ku stanici ISKR.

Félix, čerstvo prebudený z kryospánku prišiel k vedomiu. Kontrolky prístrojovej dosky hlásili, že pristátie prebehlo v poriadku. Medicínska jednotka mu do žíl pumpovala vitamíny a analgetiká. Cítil, že sa mu do končatín vracia sila a zbystrujú sa mu zmysli. Vynútil si spomienku na Sáru. Jeho pamäť bola ale ešte pomalá a chvíľu mu trvalo, kým si vybavil jej tvár. Spravila to, o čo ju pri ich poslednom stretnutí žiadal? Napadlo mu.

Displej na riadiacej doske zablikal a vytrhol Félixa zo spomienky. Modul prešiel do prípravnej fázy svojho návratového programu – prepočet spiatočnej trasy, kalibrovanie palivových článkov a načerpanie energie. Za 12 hodín bude plne pripravený na návrat na Zem s jedným členom pôvodnej posádky na palube.

Félix sa odpojil od medicínskej jednotky. „Vitaj doma,“ zašomral a vydal za posádkou stanice ISKR.

***

Prechádzal stiesnenými a slabo osvetlenými chodbami, až kým sa nedostal do hlavného hangáru. V strede stál ionizačný transportér – srdce celej stanice. Zariadenie umožňovalo rozklad ľubovoľného materiálu a jeho opätovné zhmotnenie na dopredu stanovenom mieste. Vyzeralo úplne tak, ako si ho pamätal z technických výkresov, ktoré mu v Ústave prechádzali rukami. Pri jeho konštrukcii ale nikdy nebol. Prevratný vynález mal totiž jeden zásadný problém – nesmiernu energetickú náročnosť, ktorú nebolo možné pokryť konvenčnými metódami. Dlhé roky výskumníci čakali, kým sa nájde spôsob, akým ionizačný transportér efektívne poháňať. Prevrat prišiel až s objavom helionitu, ktorý objavila prieskumná sonda na mesiaci Európa. Sila uvoľnená pri štiepení tohto materiálu dokázala stabilne napájať energeticky extrémne náročný transportér.

A tak sa rozhodlo, že prvý model bude postavený práve na tomto mesiaci. Vďaka nemu sa malo na Zem postupne transportovať dostatočne veľké množstvo helionitu. Ten mal napájať ďalšie zariadenia priamo na materskej planéte.

Félix teraz stál zoči voči funkčnému prístroju a cítil za znechutený. Predstavil si všetkých tých ľudí, ktorý museli kvôli nemu nedobrovoľne obetovať nezanedbateľnú časť svojho život. Zaradil sa medzi nich. Jeho pracovnou náplňou sa na dlhú dobu stane ťaženie a odosielanie helionitu priamo Zem.

Félix si uvedomil ticho, ktoré na stanici panovalo. Podľa jeho informácii boli na ISKR traja stály členovia, z ktorých sa jeden mal vrátiť modulom späť. Až teraz ho zarazilo, že zatiaľ nenarazil na žiadneho z nich.

Porozhliadol sa po hangári. V kúte miestnosti mu do očí udrela zvláštna čierna škvrna. Jej pôvod nedokázal Félix určiť a tak podišiel bližšie. Až keď stál na jej okraji pochopil, že sa nejedná o škvrnu, ale o tunel vyhĺbený do podlahy. Na dno nedovidel. Niečo také tu rozhodne nemalo byť, uvedomil si. Pri pohľade do tunela prechádzajúceho desiatkami metrov ľadu sa mu stiahol žalúdok. Tušil, že práve diera mu môže dať odpoveď na otázku, kde sa nachádza posádka.

***

Félix zostupoval po rebríku do hlbín. Klaustrofóbia posilnená neznesiteľným chladom ľadových stien ho pripravila o veľa síl. Tunel sa mu zdal nekonečný.

Po dlhom zostupe ucítil pod nohami pevnú zem. Ocitol sa v umelo vytvorenej ľadovej jaskyni, ktorú tvorila spleť tunelov. Z jedného konca sa ozýval tupý kovový zvuk. Félixovi sa zatajil dych a opatrne sa vydal smerom, z ktorého buchot prichádzal. Kráčal takmer v úplnej tme, ale vedel, že sa približuje. Srdce mu bilo v očakávaní. Kovový zvuk zrazu ustal a v jaskyni zavládlo úplné ticho.

Félix spozornel. Na zemi sa váľali kovové dózy na transport helionitu a tak sa musel sústrediť na každý jeden krok aby o ne nezakopol. Vnímal prítomnosť niečoho skrytého. Pár metrov pred sebou zaregistroval pohyb. Zastal, zatajil dych a čakal, čo sa bude diať.

Niečo sa na neho vyrútilo.

Félix v šoku uskočil a rozbehol sa späť ku rebríku. Pod nohy sa mu ale priplietli dózy, nešikovne zakopol a skončil na zemi.

Zbadal ľudskú siluetu. Zastavila tesne pred ním, obzrela si ho a zľahka do Félixa kopla akoby nechcela uveriť tomu, že je skutočný. Neveriacky pokývala hlavou, ale nakoniec ku nemu natiahla ruku. Na tvári tohto človeka nebolo niečo v poriadku. Pokrývali ju desiatky drobných kryštálikov, odrážajúcich slabé svetlo z tunela.

„Modul je tu?“ spýtala sa muž zo znetvorenou tvárou, „raketa na návrat na Zem? A vy ste skutočný? Nový člen posádky?“ V chmate pomohol Félixovi späť na nohy a objal ho. Hneď nato schmatol vrece, nahádzal do neho niekoľko dóz s helionitom a podal ich Félixovi. „Musím modul vidieť na vlastné oči. Poďme, rýchlo! Nezostáva nám veľa času.“ Naplnil ďalší mech a začal liezť rebríkom smerom ku stanici.

„Čo sa tu stalo?“ vykríkol za ním Félix, spamätávajúc sa zo šoku.

„Všetko sa dozvieš, teraz poď za mnou!“ zavelil muž.

***

Pri posledných metroch výstupu Félix zaregistroval, že sa v hlavnom hangári niečo deje. Výstražné svetlo ionizačného transportéra blikalo ako policajná siréna a hangár zaplavoval nepríjemne vysoký zvuk. Pokúsil sa zhlboka nadýchnuť, ale želané uspokojenie mu to neprinieslo. Hladina kyslíka bola určite kriticky nízko. Spanikáril.

„Sakra, meškáme s dodávkou tri minúty,“ vykríkol muž, „rýchlo, podaj mi tie dózy!“ Otvoril hlavný poklop prístroja a pracne do neho ukladal nádoby s helionitom.

Félix stál na mieste, neschopný pohybu.

„Nad čím toľko rozmýšľaš? Rýchlo mi podaj ďalšie!“ kričal muž až kým nebola transportná komora plná. Následne zaklapol kovové veko a niekoľko sekúnd podržal tlačidlo s nápisom „transport.“ Po pár sekundách zariadenie spokojne zabzučalo, keď systém potvrdil, že komora obsahuje len povolené dózy s helionitom.

Hangárom sa ozvala ohlušujúca rana. Félix neveril vlastným očiam. Zdalo sa mu, že sa transportér stal na krátky okamih neviditeľným. Varovný systém sa konečne deaktivoval a v hangári opäť zavládlo ticho. Helionit bol transportovaný na Zem.

Zdesený Félix, zostal bez slov.

„Práve si si zažil pozdrav zo Zeme,“ uškrnul sa muž svojou znetvorenou tvárou. „Už sa nemusíš báť, hladina kyslíka sa rýchlo vráti do normálu,“ a ukázal na ventiláciu vháňajúcu do hangáru čerstvý vzduch.

„Čo sa to práve stalo? To nebola porucha?“ vyšlo z Félixa, ktorý ešte stále lapal po dychu.

„Je to jednoduché. Ak v pravidelných intervaloch neodošleme na Zem predpísané množstvo helionitu, zo Zeme nám radi pripomenú, čo je našou úlohou. Ako lepšie nás donútia, aby sme robili to čo chcú? Jednoducho diaľkovo vypnú systémy na podporu života. Najčastejšie proste odsajú zo základne väčšinu vzduchu.“

„To snáď nemyslíš vážne?!“

„Každých šesť hodín odosielam desať kilo. Inak stopnú kohútik,“ odpovedal neznámy muž a z vriec vyťahoval zvyšné dózy.

„A čo tie ľadové tunely? Tie nevyzerajú byť oficiálnou súčasťou ISKR,“ začudoval sa Félix.

„Potrebovali sme si uľahčiť prácu. Pôvodne vytýčená ťažobná oblasť mimo stanice bola proste moc ďaleko. Bolo nás už o jedného menej a ja som tušil, že čoskoro zostanem sám. Museli sme to risknúť a raziť tunel priamo zo základne. Ak by to nevyšlo, bol by som mŕtvy už aj ja.“

„Chceš tým povedať, že si tu sám?“ odvážil sa opäť spýtať Félix. Už pri pohľade na mužovu tvár sa obával, čo sa dozvie.

„Boris aj Sebastián sú mŕtvi,“ odpovedal muž bez okolkov. „Pozri sa na mňa. Neviem čo to presne je, ale to spôsobil helionit.“ Muž ukázal na svoju tvár, pokrytú desiatkami drobných kryštálikov.

Félix si ju neveriacky prezeral. „Čo tým myslíš? Helionit je predsa neškodný. Nič nevylučuje ani nevyžaruje. Skúmali sme ho, predtým než sa ho Ústav rozhodol transportovať vo veľkom na Zem.“

„To povedz Borisovi a Sebastiánovi… obávam sa, že ani mne nezostáva veľa času.“ Od mužovej tváre sa kryštalizovaná pokožka ťahala cez krk a mizla pod ochranným oblekom. „Som prakticky mŕtvy. Najskôr to napadne ruky a postupne sa to rozrastá po celom tele. Nebyť toho, že väčšinu času trávim v ľadových tuneloch pod stanicou, bolo by už určite po mne. Myslím si, že chlad postup kryštalizácie spomaľuje.“

„Prečo ho potom stále posielame na Zem? Prečo ho po nás stále chcú?“ dumal Félix. Vedúci Ústavu, Magnus Mortenson, bol síce pomstychtivý a nebezpečný hlupák. Ale zájsť tak ďaleko a ohroziť prakticky celý svet predsa nemohol ani on.

„Premýšľal som nad tým,“ chytil sa slova Adrián. „Predpokladám, že dôležité je kritické množstvo. Na to aby sa odhalilo jeho skutočné nebezpečenstvo, je helionitu na Zemi zatiaľ moc málo. Ale tu je ho dostatok.“

„Lenže to by znamenalo,“ Félix zatajil dych, „že je to len otázkou času.“

„Presne tak. A s týmto vedomím budeš aj ty musieť posielať desiatky ton helionitu priamo na Zem. Ak odmietneš, sám si videl čo sa stane. Vitaj v klube.“

„Ak by to bola pravda, možno by bolo lepšie zomrieť.“

„A čo by si tým dosiahol? Poslali by sem niekoho ďalšieho, kto by nemal ani tušenia, čo sa tu v skutočnosti deje.“

Félix sa cítil ako v nočnej more z ktorej sa nedokáže prebudiť. Uvedomil si, že už na tomto mieste nechce stráviť ani minútu. Nech by pre to musel spraviť čokoľvek. On sa na Zem vráti, aj keby musel zapredať svoju dušu. Porozhliadol po miestnosti a pristúpil ku debničke s náradím.

„Ešte sme sa nestihli predstaviť, ja som Félix,“ a natiahol pravačku ku mužovi. Druhou rukou nahmatal v debničke skrutkovač a šikovne si ho strčil do vrecka kombinézy.

„Moje meno je Adrián,“ odpovedal muž. Prázdne vrece odložil bokom a opätoval mu pozdrav. Všetky dózy s helionitom boli nachystané na ďalší transport. „Toto máme do zásoby. Teraz si môžeme v kľude prezrieť návratový modul.“

***

„Sakra!“ zaklial Adrián netrpezlivo, keď zistil, že modul potrebuje ešte osem hodín na obnovu systémov. Zatiaľ si ale zvedavo prezeral jeho interiér. Hlavný panel bol jednoduchý a väčšinu systémov ovládala automatika.

„A kto je toto? Manželka?“ spýtal, keď z medzery medzi sedadlom a stenou modulu vytiahol zapadnutú ženskú fotografiu.

„Kiežby,“ zašomral Félix a vytrhol mu ju z ruky. Bol to paradox. Dobre vedel, že dievča na fotografií sa neusmievalo na neho. Úsmev patril jej manželovi Magnusovi. Boli na dovolenke a on skúšal nový fotoaparát. Inú fotografiu, ktorú by mu mohla Sára venovať, nemala.

Čo len s ňou asi je? Strach o jeho milovanú Félixovi zatemnila myseľ. Vo vrecku nahmatal skrutkovač a pevne ho chytil za rukoväť.

„Tento modul je môj!“ povedal ako keby mimochodom Adrián a vytiahol laserovú vŕtačku, ktorú používal pri ťažbe. „Nech ťa nenapadne skúsiť nejakú hovadinu. Rozumieš?“

„O čo ti ide?“ zahral Félix prekvapeného a prikročil bližšie. Doteraz si nevedel predstaviť, že by dokázal zabiť človeka.

„Videl som ako si sa prehrabával v náradí,“ a namieril vŕtačkou priamo na jeho hrudník. „Nenúť ma to použiť. Rozumieš?“

„Ja tu nemienim zbehnúť! Musím sa vrátiť, sľúbil som to!“

„Je mi ľúto, tu ide o niečo viac… sám vidíš, čo dokáže vysoká koncentrácia helionitu. Musím sa dostať na Zem, kým nebude neskoro.“

Félix vytiahol z vrecka skrutkovač a držal ho pred sebou tak, aby ho jedným prudším pohybom dokázal zapichnúť Adriánovi priamo do krku. Hľadeli si vzájomne do očí. „Varovať ľudí na Zemi môžem aj ja, to ťa nenapadlo?“

„Ty si myslíš, že tebe by niekto uveril? Neviem, za čo ťa sem poslali, ale keď sa vrátiš predčasne, dobre vieš čo sa stane,“ povedal s ľadovým sústredením Adrián a v ruke stále zvieral vŕtačku. „Ale pozri sa na mňa. Aký lepší dôkaz o nebezpečenstve existuje?“

„Čo ak sa návratu na Zem ani nedožiješ? Sám si povedal, že už si vonkoncom mŕtvi!“ a pristúpil ešte bližšie.

„Verím, že kryospánok spomalí postup šírenia, podobne ako chlad dolu v tuneloch,“ odpovedal Adrián kľudne.

Félix zneistel. Ten muž mal pravdu. Magnus Mortenson by mu nikdy neuveril. Nie len kvôli tomu, že mu prebral Sáru. Bol by len zbeh, schopný spraviť čokoľvek, aby sa dostal z ľadového pekla späť na Zem. Ako väzeň na úteku.

Skrutkovač dopadol s cinknutím na podlahu.

„Môžem ťa požiadať o jednu vec?“ spýtal sa Félix a zadíval sa Adriánovi do očí.

„Ide o tú ženu z fotografie?“ reagoval protiotázkou. Napriek vypätej situácii mal pre nešťastného druha pochopenie.

Félix potlačil slzy. „Musíš prehovoriť priamo s Magnusom Mortenson. Je to vedúci výskumného Ústavu a má na starosti skúmanie helionitu. Musíš spraviť všetko, čo bude vo tvojich silách, aby si ho presvedčil. Rozumieš?“

„Prečo si myslíš, že mi tak veľmi záleží aby som sa dostal na Zem?“ spýtal sa Adrián a rozopol si ochrannú kombinézu. Hruď aj ruky mal pokryté lesklými kryštálmi, podobajúcimi sa na samotný helionit. „Ak neuveria tomuto, tak už ničomu.“

***

Napriek tomu, že dózy s helionitom zaberali väčšinu hangáru, Félix ich vyložil z vreca ďalší tucet. Robil si zásoby. Iba vďaka nim si občas mohol vyčleniť trochu času na niečo iné, ako ťažbu. V ľadových tuneloch trávil väčšinu dňa. Adrián mal pravdu, keď vypozoroval koreláciu medzi teplotou a zhubným účinkom helionitu. Chlad Félixa do veľkej miery ochránil, aj keď aj on začal na sebe pozorovať prvé príznaky. Ale s tým sa jediný obyvateľ tohto mesiaca zmieril.

Jeho denný režim sa už dlhé mesiace točil v šesťhodinovom cykle. Aj bez hodín vedel, že mu zostáva presne päť minút, kým sa spustí varovný poplach. Napriek tomu sa neponáhľal.

Cez priezor v stene sa zadíval na pustú oblohu. Podľa jeho prepočtov, by Adrián už mal byť niekoľko týždňov na Zemi. Nečakal ale, že uvidí modul, ktorým by sa vedel dostať späť na Zem. Na to bolo predsa len priskoro.

Navyše, ak bol Adrián úspešný a Magnusa presvedčil, Ústav by určite nevynaložil toľko prostriedkov len preto, aby Félixa dostali domov. Išlo predsa o osobnú pomsta samotnej hlavy tejto organizácie. Pravdepodobnejšie preto bolo, že Adriánov prípad zmietli zo stola ako neopodstatnený. Helionit prichádzal na Zem podľa plánu a tak nebola potreba niečo meniť.

Do transportu zostávali dve minúty. Félix vedel, že jediný spôsob ako môže so Zemou komunikovať je ionizačný transportér. Rozhodol sa, že si zo Zeme opäť vyskúša vypýtať znamenie. Kedysi sa o to pokúšal pravidelne, ale tresty v podobe vypnutia podpory života mu vždy ubrali štipku nádeje.

Zostávala jedna minúta. Pre istotu naplnil transportnú truhlicu až po okraj a zavrel ju.

Zostáva dvadsať sekúnd. Čakal.

Päť sekúnd. Pripravil sa na nedostatok kyslíka, ktorý mu čoskoro spôsobí ostré pichanie v hlave a v hrudníku. Bude sa dusiť a lapať po dychu. Dýchal zhlboka, aby jeho pľúca absorbovali čo najväčšie množstvo životodárneho plynu, kým ho má k dispozícii.

Nula.

Nič. Neprišlo žiadne varovanie, žiadny trest. Hladina kyslíka bola stabilná.

Félix práve dostal znamenie na návrat

***

Félix sa na tento moment pripravoval už od chvíle, čo Adrián opustil Európu. Pre svoj plán úteku identifikoval dva zásadné problémy stojace medzi ním a návratom na Zem. Oba sa samozrejme týkali ionizačného transportéru. Tým prvým bola nemožnosť zahájiť transportnú sekvenciu z vnútra prístrojovej truhlice. Tá druhá a náročnejšia zahŕňala obídenie kontroly odosielaného materiálu. Ten vylučoval transport čohokoľvek iného, než helionitu. Vedel dobre, že prístroj bol takto navrhnutý schválne. Tieto opatrenia mali zabrániť presne tomu, o čo sa pokúšal. Ponáhľať sa preto nemalo zmysel. Akékoľvek úpravy transportéra bude musieť spraviť pri jeho plnej prevádzke a ak niečo pokazí, je koniec. Félix strávil dlhé chvíle v ľadovom tunely, kde podrobne zakresľoval a analyzoval schému prístroja.

Prvý sa rozhodol vyriešiť problém s ovládaním. Z vybavenia stanice sa mu postupne podarilo vytvoriť kópiu aktivačného mechanizmu a paralelne ju pripojiť ku originálu. Takto mohol otestovať jej funkcionalitu nanečisto. Čo najprecíznejšie napodobnil všetky potrebné obvody a pridal ku ním dostatočne dlhé vodiče, ktoré dočiahli až do transportnej truhlice.

Zostávalo vyriešiť problém číslo dva. Po dlhých úvahách dospel k názoru, že deaktivovať mechanizmus kontroly obsahu je moc náročné. Ak sa v kontrolovanom priestore vyskytuje akýkoľvek iný, než povolený materiál, transportná sekvencia sa nezaháji. Ale čo ak by kontrola prebehla niekde inde, než inžinieri pôvodne zamýšľali?

***

Félix sa vtesnal sa do kovovej truhly. Nepotreboval sa baliť. Jedinú vec, na ktorej mu skutočne záležalo nosil stále pri sebe. Privrel veko a v tme nahmatal svojpomocne vyrobený ovládač. Stlačil tlačidlo prvý krát. Systém ovládajúci komplikované zariadenie sa aktivoval. Následne ho stlačil druhý krát a kontrolný mechanizmus zabzučal. Skenovací systém, teraz už presmerovaný do kovovej truhlice vyrobenej z debničky na náradie, vyhodnotil, že je všetko v poriadku. Kontrolovaný priestor bol plný helionitu. Transport smel byť zahájený. Félix totiž postupne vymontoval každé zo šesťdesiatich štyroch snímačov, znovu ich zapojil na novom mieste a ponapájal potrebné obvody. Ako najlepšia náhrada pôvodnej truhlice poslúžila práve kovová debnička.

Žiara silnejšia než tisíc sĺnk zasiahla všetky Félixove zmysli. Mohol ju vidieť, počuť, ale aj cítiť. Na krátky okamžik vnímal každý kúsok svojho tela, molekulu po molekule. Myšlienkové pochody ustáli a jeho vedomie sa rozbilo na maličké čriepky, oddeľujúce sa od svojej prapôvodnej podstaty.

V tom otvoril oči. Kotúľal sa prudkým svahom za doprovodu hlasitého kovového rinčania. Nekompromisná pozemská gravitácia sa s nim hrala ako s obyčajnou handrovou bábikou. Konečne dopadol na podlahu. Chvíľu mu trvalo, kým si jeho oči privykli intenzívnemu jasu slnečného svetla prenikajúceho cez okná. Podľa rozotrených kontúr ale spoznal sklad výskumnému Ústavu. Uvedomil si, že vysoká veža z ktorej vrcholu práve spadol, bola tvorená dózami helionitu. Tony materiálu, ktoré v pravidelných intervaloch prúdili z Európy priamo na Zem už nemal kto odpratať.

Premohol svoje ubolené telo a zo skladiska vyšiel na ľudoprázdnu cestu. Pokračoval po nej do mesta, kde kedysi žil. To, čoho sa obával sa naplnilo. Adrián napriek svojmu odhodlaniu neuspel. Možno sa späť na Zem ani nedostal. To už sa Félix asi nikdy nedozvie. Domy, obchody a nádvoria nejavili žiadne známky života. Ľudí, ktorý tu kedysi spokojne žili, nahradili nehybné prízraky pokryté tisíckami drobných kryštálikov.

„Dúfam, že si poslúchla moju radu,“ šepol potichu sám pre seba a predstavil si Sáru. Nebude to ľahké hľadanie. Ak sa mu podarí nájsť v tejto pustej krajine niekoho živého, zdravou rukou ukáže fotografiu mladej ženy a spýta sa, či ju náhodou nevidel. „A mala by mať zo sebou asi šesť ročné dieťa,“ dodá.