Stratený

PNP
Filmová história scifi
Celá existencia sa scvrkla do jediného okamihu. Prehral som boj o život v prapodivnom svete plnom monštier, o akých sa mi na Zemi ani neprisnilo. Ostré pazúry mi prerezali skafander, netušil som, či je tunajšia atmosféra vhodná pre život, ale na tom vonkoncom nezáležalo. Aj tak som už mŕtvi.
„Darsins ale or mé,“ ozvalo sa mi za chrbtom plešaté monštrum, ktoré ich viedlo.
Trhali mi skafander na kúsky, zložili z hlavy helmu. Ťahali ma po vlhkých tmavých chodbách, ktoré boli pohrebiskom mojich nádejí, že ešte uvidím Ingrid. Svaly ochabli, telo sa vydalo napospas uchvatiteľom.
Zrazu sa priestor vôkol nás začal meniť. Chodby boli čoraz užšie, tmavšie, vlhšie. Nahého ma pripútali na kamennú studenú stenu. A zmizli.
Čas plynul. Je deň a či noc, preblesklo mi hlavou. Stále som dýchal, srdce mi divoko búšilo. Opäť som zatúžil bojovať o život. Pohol som ramenami, okovy zarinčali. „Pomóc!“ zaznel výkrik do tmy. Ovládalo ma zúfalstvo.
„Je tam niekto?“ ozval sa ženský hlas.
„Tu som! Pomóc! Tu som!“ Znovu objavený, síce presiaknutý bolesťou, ale aj novou nádejou, som sa zúrivo rozrehotal.
Žena sa zastavila a odmlčala.
Asi ju vyľakal mužský hlas a robustný rehot.
„Neublížim vám, madam,“ zašepkal som prekvapený, že hovorí ľudskou rečou. „Potrebujem vašu pomoc, možno sa za chvíľu vrátia.“
„Nevrátia,“ zašepkala. Pijú krv kniežaťu Vladislavovi. Starý pán je na pokraji smrti. Keď zomrie vyberú si inú obeť. „Ja sa im zatiaľ zdarne vyhýbam.“
„Čo je toto za svet?“ zastonal som.
„Že? A čo je toto za život? Dá sa pred nimi schovávať v tajných chodbách a pivniciach. Majú svoje návyky, ak ich poznáte, prežijete. Teda vy nie, vás si tu nechali na neskôr. Celé Rumunsko je nimi zamorené.
„Rumunsko,“ zašepkal som. „Tak ja som späť na Zemi? A to na mieste, z ktorého som odlietal.“
„Už musím. Veľa šťastia.“
„Nie, madam, prosím, pomôžte mi. Som odvážny bojovník, moja pomoc sa vám istotne hodí.“
„Sama som nenápadná ako duch. Ste príliš hlučný,“ zašepkala. Ozvali sa kroky, strácala sa v bludisku a spolu s ňou odchádzala aj moja nádej na život.
S neskutočnou bolesťou som si oslobodil ruky z okov. Pokožku som mal potrhanú, pálila ma a krvácala. Rozbehol som sa za ňou. Napokon sa mi ju podarilo dohoniť. Vedel som, že nesmiem dať najavo bolesť, inak ma ponechá biednemu osudu, ani sa za mnou neobzrie. Doniesol sa k nám chrapot monštier. Približovali sa. Rozbehli sme sa chodbou. Držal som ju za sukňu, aby sa mi nestratila.
Zamyslel som sa. Planéta, ktorú som sa rozhodol preskúmať bola veľmi podobná Zemi. To znamená, že som sa červou dierou preniesol v časopriestore. Nikto neveril, že by spätnochod mohol fungovať.
Opäť sa za nami ozval chrapot.
„Už sú blízko,“ poďte, ukazovala na dvere.
Vtrhli sme do miestnosti osvetlenej sviečkami. Všade navôkol sa nachádzali rakvy. Tí, ktorí v nich sladko spali sa začali prebúdzať.
„Prepáč,“ zašepkala, „len vďaka tomu stále žijem.“

Olex

Olex
Písanie mi robí radosť. Samozrejme si rada prečítam i tvorbu iných autorov. Teším sa na vzájomné reflexie:))

Diskusia

Tom Hotep
Hmm. Neviem, neviem. Nápad s návratom v čase do upírmi zamoreného Rumunska je síce dobrý, ale... ale. To si kozmonaut nevšimol pri pristávaní ľudské mestá? Viem, že hľadať veľa logiky v poviedke napísanej za hodinu je nezmysel, ale nejako mi to nedá. Keby sa to skôr začalo tým, že sa vracal na Zem, ale nejakým nedopatrením sa vrátil do minulosti, by mi to bolo menej divné.
31.08.2024
BlackTom
Fuuu, parádna pointa!
31.08.2024
B.T. Niromwell
Pekne prepracovane, dobre spojenie scifi a fantasy a velmi kvitujem, ze obrazok nebol koniec poviedky a teda nie je spoilerom
01.09.2024
YaYa
Veľmi pekné prepojenie námetov, oplatilo by sa na tom popracovať možno.
02.09.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.