V tme tam dole bolo ľahké stratiť smer. Stratiť zmysel. Dôvod. Rytmiku dňa. Vymyslené svetlo na horizonte vystriedalo svetlo sviece v chráme.

Človek potrebuje v živote istoty. Ich istotou bolo dupotanie nôh na ceste na k Nej. Vždy tie isté hlasy, tie isté oči žiariace v šedastej tme z čiernočiernych tvárí. Mali mnoho slov pre tmu. Bola všade a bola všade iná. Nemali žiadne slovo pre ľudí. Ľudia boli len oni. Ak o sebe potrebovali hovoriť, boli to len My.

Človek potrebuje k životu aj neistotu. Očakávanie. Niečo nové. Tú neistotu im dávala Ona.

Istotou bolo, že prehovorila, neisté boli jej slová.

Istotou bolo, že sa vždy splnili.

Iza prepchala útle ramená pomedzi škáru na ceste do chrámu. Aj to Ona predpovedala, že tunel na ceste niečo zasype. Lenže jej slová najprv nedávali zmysel. Ten sa im priradil, až keď sa veci stali.

Bosými nohami prešla po ostrých kameňoch, aj vďaka ich tvaru vedela, kadiaľ má ísť. Iste, časom sa menili, ale tak pomaly a pozvoľna, že boli stále dosť dobrým orientačným bodom.

Čim bola bližšie k chrámu, tým viac párov očí svietilo do tmy. Tamtie patrili Chamimu, samozrejme, tri neopatrné skoky a bol pri nej. Stisol jej lakeť na pozdrav. Buchla ho ním do rebier. V ich jazyku bolo mnoho dotykov, ak by v úzkych tuneloch a malých vyhĺbených miestnostiach hovorilo priveľa z nich naraz, vôbec by si nerozumeli.

Posadili sa pred Jej posed. Cítili jej dych, teplo ľudí zbiehajúcich sa okolo nich zo všetkých strán. Izina matka ju štipla do lakťa skoro bolestne, nástojčivo, s láskou. Ujo jej lakeť skôr tľapol ako stisol. Láskavá teta Anambu jej pohladila chrbát. Nuno jej lakeť stlačil tak rýchlo, až neverila, že tam naozaj bol. Páčila sa mu, jeho hanblivé dotyky si všimla už dávno. Lakte si na pozdrav stláčali od nepamäti, ale v poslednom čase akoby sa jej pokožka zmenila na oheň vždy, keď sa jej dotkol, tak rýchlo ju musel hneď pustiť. A po nejakom čase ju jej dotyk začal píliť takmer rovnako. Rozmýšľala, čo by robil, keby ho stisla a držala pri sebe o čosi dlhšie.

Mama sa jej znova dotkla, akoby čítala jej myšlienky. Ach, tí rodičia! Nemôžu ju nechať na pokoji? Úplne sa znemožní. Aj tak bolo ťažké myslieť na chlapcov, keď sa pri nej motal Chami. Iste, aj on bol chlapec, ale ten sa nerátal. Len vymýšľal blbosti, prieskumy a hľadal hlodavce. Nebol ako iní chlapci. Len čo si to pomyslela, strčil jej do lona čosi teplé a huňaté. Potkan, asi. Lenže už jedli, nemohol to byť darček pod zub. Nie, on sa len tešil z toho, že ich mohol ohmatkávať a študovať, skúmať tvar ich nožičiek, dĺžku chvosta.

„Krt,“ šepol jej blízko tváre.

Naozaj, mýlila sa, nebol to potkan. Jej mama hovorila, že ostatným navrhne, aby Chami učil mládež o love a zvieratách. Mládeži? Ize to bolo smiešne. Sám bol ešte decko. I keď, bol rovnako starí ako ona.

„Bude z neho učiteľ, aha!“ drgla do nej mama. Iza od prekvapenia nadskočila. „Za takým sa pozeraj, nie tu špinavcov lenivých, čo len lozia kade-teda a nič!“

Mamino reptanie niekedy nemalo hlavu ani pätu a hlavne, bola nervózna skoro stále, je jedno, či založí rodinu s Chamim alebo niekým iným, aj tak ju to do týždňa prejde. Zakladať rodinu, pche, myslieť na také veci, veď sa jej ešte len možno páčil jeden chlapec. A vôbec, musí ešte preliezť mnoho chodieb, vyhĺbi mnoho tunelov, kým začne nad niečím takým vôbec rozmýšľať.

Kovová palice niekoľkokrát udrela o zem a vzbĺkol očistný oheň. Všetci sa okolo seba začali zvedavo obzerať. Ona, šepkajúca zaklínadlá a prikladajúca polená a oleje do slabého mihotavého ohňa, ich až tak nezaujímala. Vyzerala stále rovnako, na rozdiel od nahých, prachom a blatom chránených tiel ľudí v obecenstve mala cez seba prehodenú plachtu. Ostatní si telá nezahaľovali, potrebovali sa vtrko a rýchlo pohybovať v úzkych priestoroch podzemia. Ona len sedela. Čarovala a prijímala vízie. Nie, to, čo ich zaujímalo, boli oni sami. Viac svetla, ako mali v chráme pri veštení, neuvidia za celý týždeň konečne sa môžu po siedmich dňoch po sebe poobzerať a zistiť, kto sa ako zmenil, či sa im hoja rany, či si v spomienkach nemajú prekresliť črty tvárí svojich blízkych. Ako svetlo pomaly temnelo, utíchal šepot. Iza si v posledných zábleskoch všimla, ako ju Nuno prepaľuje pohľadom. A kým svetlo úplne zhaslo, videla aj, ako si to všimla aj jej sesternica Kala. Pohľad jej vzbĺkol hnevom a nastala tma.

A ticho.

Bol čas na proroctvo.

„Narodí sa nový z nás a bude to šťastný deň. Kala, šťastná, nik z nás ti nepoďakuje, tvoje šťastie bude poškvrnené nenávisťou každého z nás. Ale bude to šťastný deň.“

Niektoré proroctvá sú jasnejšie ako iné.

Nastalo ticho na dlhé, dlhé minúty. Tlkot sŕdc niekoľkých v dave sa spomalil, iných sa zrýchlil, až nakoniec miestnosť naplnili vzlyky. Kala plakal. A všetci mlčali.

Odchádzali, niektorí, ktorých jej rodina až tak nezaujímala, sa smiali, mládež sa snažila rozlúštiť slová veštby ako matematickú hádanku, ako by to za normálnych okolností robila aj Iza s Chamim. Ale teraz nie.

Podišla k sesternici a stisla jej lakeť.

Prerývane dychčala, ale aspoň prestala plakať.

„Ten sprostý, sprostý Nuno! A ani sa na mňa viac nepozrie! Aj na teba sa pozerá, neopováž sa ho už viac štipnúť!“ priznala Kala.

„Neboj sa, sotím ho do steny. Alebo zabudnem v nejakom tuneli. Ktohovie!“ snažila sa ju Iza rozveseliť. Podarilo sa to.

„A pozri, všetci ma za to znenávidia!“

„Ale veď vieš, že to nikdy nie je také úplne jasné. Prečo by ťa všetci nenávideli? Čo sa zrazu všetci zaľúbili do Nuna? O tom dosť pochybujem!“ zachichotala sa. Ale bolo by to krásne, na takýchto pletkách a drámach sa s Chamim zvykli veľa smiať.

***

O týždeň si Iza vo svetle plameňa všimla, že Chami sa pozerá na svet inými očami. Zdalo sa jej to už aj predtým, bola v nich akýsi hrdosť, čo je smiešne, ako môže byť niekto na seba hrdý len za to, že deťom opisuje potkany? Ale starší ho začali uznávať, jeho meno počula v úzkych tuneloch oveľa častejšie ako doteraz.

V dave chýbala jej teta aj ujo. Láskavá Anambu odpadla. Odkryli nový tunel a ona padla na zem ako mŕtva. Ona však povedala, že to nič nie je a majú ju odniesť preč. Že odkryli zlý vzduch a mali by dieru zasypať, kým nás všetkých otrávi. Aj to bolo pre Izu vzrušujúce. Občas sa stalo niečo zaujímavé, zvyšok dní bol tak zúfalo nudný, že aj otravný plyn, ak sa ich netýkal, bol zábavou na celé hodiny. A Anambu sa z toho predsa dostane. O veciach, ktoré bolia len naoko, sa najlepšie hovorí.

Oheň vyhasol, ale Nunov pohľad bol rovnako pálivý ako predtým. Cítila ho aj v tej tme.

„Príde záhuba nás všetkých. Všetci pomrieme. Naša domovina bude zrovnaná so zemou. Bude to šťastný deň.“

Dobre, toto bolo už o čosi vážnejšie ako to, že niekto nabúchal Kalu. Iza si uvedomila, že sa chce zasmiať. Ale že nemôže. Vždy si myslela, že sa dokáže zasmiať úplne všetkému. Ale aj keď sa starší a dokonca aj mládež rozutekali po svojej práci, stále tam sedela a hľadela smerom, kde by mala sedieť Ona. A stále tam bola. Rozhodla sa urobiť niečo, čo predtým neurobila, hoci to nebolo zakázané. Proste to nemala v povahe.

Prihovorila sa Jej.

Naozaj všetci pomrieme?

„Nie,“ odpovedala takmer bolestne, akoby si želala opak. Možno, napadlo Ize prvýkrát, je to len hnusná, zlá ženská.

„Takže sa môžeme zachrániť!“

Cítila na sebe jej pohľad. Bol ešte nepríjemnejší ako Nunov. Aj ako Kalin vtedy po obrade. Cítila ho a priala si, až ju to samu zaskočilo, aby tá žena nebola.

„A čo by si tu chcela zachraňovať, dievča? Žijete v špine a prachu, bahne a tme, kto by chcel zachrániť takýto svet?“

„Ale...“ Chcela povedať, že život je predsa život, občas je nudný a občas je ťažký.

„Pamätám si iný svet, ako tento, plný svetla, jedla, rastlín, ľudí, piesní, farieb, vecí, ktoré nemusia byť, ale ktoré robia radosť! Vecí, ktoré nemajú vôbec žiaden zmysel, ale aspoň vďaka nim nevŕtajú nahí ľudia tunely v zemi!“ Posledné slová už kričala. Iza sa rozhodla, že sa s Ňou viac nechce rozprávať.

***

Za pár nasledujúcich dní sa otrávilo viac ľudí. A Anambu zomrela.

„Vzduch je skazený,“ vravelo sa. A jed sa šíril. Čím viac sa snažili otvor zahrabať, tým viac sa zväčšoval. Všetci natlačili svoje chudé ruky a nohy do štrbiny a hrabali. Iza odrazu pocítila bolesť, udrela sa o niečo, čo nebol kameň.

„Ukáž!“ zvolal Nuno, keď sykla od bolesti. Ale to ich už oboch odtisol dav. „Prestriedaj sa!“ radili jej. Na tvárach mali všetci masky z kožušín, vďaka čomu ich plyn neomámil tak rýchlo a mohli pracovať, ale všetci vedeli, že čas sa kráti.

Iza poodstúpila, aby sa nadýchla. Keď sa obzrela, uvidela, čo našli. Obrovská ľudská silueta. Prázdna atrapa človeka. Vyzeralo to ako ľudská skrinka. Skrinka na človeka. Záchrana!

Prišla predpovedaná nenávisť.

Mama ju odtiahla od boja, aby jej povedala, že sa má byť do krvi, že nemá hľadieť na nikoho, že sa má dostať do skrinky.

„Ale...“ obzrela sa za Kalou, ktorú strkali dozadu a keď sa jej dotkla, cítila jej krv. „Ale... Oni sú dvaja! Ak môže prežiť len jeden, s ňou môžu prežiť dvaja!“

„Lenže ty si moja dcéra! Tak bojuj!“

A ona bojovala.

*

„Nebudete veriť, našli sme ho!“ jednotka divízie Nová Zem konečne zvalila svoj náklad na základňu.

„Prežil?“ zhŕkli sa všetci okolo nich. V podzemí sa im stratil prieskumník. Keby len prieskumní, Aleš. Brat, priateľ.

„Neprežil. Ale dostal sa do neho jeden z nich. Lepšie povedané jedna. Teda, vlastne, dvaja.“