Prechádzam sa tmavým mestom. Nebo nado mnou je zatiahnuté, vo vzduchu cítiť dážď a blížiacu sa búrku. Tesnejšie si pritiahnem kabát a pridám do kroku. Dúfam, že čoskoro v diaľke zazriem to, prečo som sem bol vyslaný.

Ulice zívajú prázdnotou, ani v jednom oknensa nesvieti. Aj tak však kde-tu zazriem vystrašené postavy, vykúkajúce z oblokov a odchýlených dverí. Život sa s nimi veru nemaznal. Zúbožené telá žadonia po kúsku potravy, nik sa však ku mne neodváži pristúpiť a požiadať ma o kúsok jedla, či hlt vody.

Aj tak by som im ho nedal. Moja misia je dôležitejšia než ich životy, akokoľvek kruto to znie. A tak kráčam ďalej, ako keby boli vzduch.

***

Konečne som to našiel.

Predo mnou sa vypína mohutné prastaré sídlo, už stáročia neobývané. Z každého kúsku architektúry na mňa kričí bohémstvo a hédonizmus, ako memento niekdajšej slávy a bohatstva. Pre miestnych ľudí je to však skôr bolestivá pripomienka ich osudov. Práve v týchto komnatách bol stvorený Úpadok, ktorý následne zachvátil celé okolie.

Počas doterajšej cesty som nepočul ani jeden zvuk. Avšak teraz, keď stojím pred bránou panstva, dolieha ku mne akési prapodivné šuchotanie. Znie to ako varovanie samotného vetra, aby som sa nevydával do tých temných útrob.

Misia však nepočká. A tak vykročím vpred.

***

Priestory sú v takom stave, ako boli zanechané počas úniku. Niet tu ani smietko špiny, či zrnko prachu. Takmer to vyzerá, akoby sa maki majitelia každú sekundu vrátiť a pokračovať v prerušenom bále.

To sa však nestane. Opatrne prekračujem masky všemožných farieb, snažiac sa nič nenarušiť. Len na moment moju pozornosť upúta šarkátová maska, zobrazujúca démona, škeriaca sa na mňa. Rýchlo sa však spamätám a pokračujem vpred.

Schody ani na moment nezavŕzgajú, neprejavia nijak svoj vek. Pomaly a isto po nich kráčam vpred. Viem, že môj cieľ sa nachádza na poschodí.

***

Konečne som ich našiel. Ebenové dvere, tmavé sťa skaza. Aj môj vylepšený zrak má problém zistiť kde sa začínajú a kde končia.

Znamenie na nich však poznám dobre. Je natretý žltou farbou rozkladu, zobrazujúc pokrivený otáznik. Podobný mám na ľavom predlaktí. Na okamih ma prepadne nevýslovná hrôza z toho, čo mám o chvíľu vykonať. Rýchlo však strasiem zo seba obavy, ako mokrý pes, a otvorím ich dokorán.

Čaká na mňa, tak ako mi bolo povedané. Belasé vlasy ostro kontrastujú voči jej atramentovo čiernej pokožke. Oči jej sprvoti iba slabo blikajú. Len čo ma však zočí, rozsvietia sa ako uhlíky v pahrebe.

Pomaly ku nej podídem s natiahnutou rukou. Radostne ju prijme. Aj ona sa už nevedela dočkať tohto momentu.

Líham si s ňou na posteľ.

***

Netuším, koľko času ubehlo. Minúta, hodiny, či celé stáročia? Vlastne na tom nezáleží. Vykonal som, čo bolo treba.

Celé telo mám pokryté lepkavým, studeným potom. Svaly a údy mám ochabnuté, nedokážem sa ani pohnúť. Očami iba nemo sledujem ju, ako plná síl vychádza von z izby, vykonať svoju časť práce. Svoju pomstu, ktorú si ľudstvo samé na seba privolalo svojou nenažranosťou, obscénnosťou, chlípnosťou.

Bohovia im zoslali dar, nádej na lepšiu budúcnosť, ktorá ich mala voviesť do zlatej éry, ktorá by znamenala koniec smrti. Miesto toho ju však pošpinili, znásilnili, zavraždili.

Teraz prišiel čas na jej pomstu.