Psithurism
PNP
Tlmený vrzgot dreva. Tiché šušťanie prevracaných strán. Škripot pier po papieri. Šepot a dych...
Ticho v študovni bolo ťažké ako teplá prikrývka v studený jesenný večer. Za oknom padal večer, mäkké svetlo lámp vykrajovalo odrazy sklonených hláv na zrkadle okien.
Verena zastavila pero uprostred vety, uprostred slova. Hodiny ukrajovali z ticha.
Tik-tak.
Dnes je výročie... uvedomila si. Zdvihla zrak od poznámok, odvrátila sa od rozmazaného obrazu v okne, pozrela na prázdnu stoličku oproti sebe.
Už je to rok...
Stiahla nohy pod stoličku, ešte stále sa nezbavila podvedomého zvyku naťahovať ich za ňou.
Jemné dotyky na členkoch, vševedúce pohľady ponad stohy kníh.
Ceruzka v ruke sa jej roztriasla, položila ju a dlane si pritlačila na oči. Neplakala. Smútok odišiel, už ostala len frustrácia z nevedomosti.
Kam si zmizla? bola otázka, ktorá sa jej zjavovala na pozadí každej myšlienky, každého dňa.
***
Ten deň mala v spomienkach rozmazaný; bol ako každý iný. Ráno škola, obed, škola, knihy. Celý deň sa nestretli, iba pár ukradnutých pohľadov, keď sa míňali na chodbe. Mali sa stretnúť pred večerou.
Ale Melania nikdy nedorazila...
Pátranie rozbehli až o tri dni. Verena bola jediná, ktorej sa jej vynechané stretnutie nepozdávalo, ostatní tvrdili, že je to pre ňu normálne, často na schôdzky meškala, rušila ich na poslednú chvíľu, niekoľko dní sa neozývala.
Ale Verene to nikdy neurobila. Lenže Verenu nikto nepočúval. Nebola na to dosť obľúbená ani priebojná...
Potom si zrazu jej spolubývajúca spomenula, že niekoľko dní pred tým ju videla sedávať pri otvorenom okne a pozerať na les. Niekto ďalší si všimol, že ten deň bola veľmi rozrušená. Jeden z učiteľov si spomenul, aká bola nepozorná, že ju viackrát upozorňoval, aby sa sústredila, ale ona sa len hmýrila na stoličke a pozeral von z oknom.
A potom... jeden prvák ju videl kráčať po kampuse, smerom k lesu. Vydesila ho. Bola siluetou na pozadí hmly večera, holých vetví stromov črtajúcich sa oproti tmavnúcej oblohe. Rozpustené vlasy a biele šaty jej viali vo vetre; vyzerala ako duch. Na okamih zastavila a obzrela sa, potom kráčala ďalej... Niekoľko týždňov z nej mal nočné mory, najmä keď sa nenašla.
Rok.
Verena stisla pery.
Ako jej to mohla urobiť?
Iba čiastočne si uvedomujúc, čo robí, si natiahla dlhý kabát, okolo krku ledabolo omotala vlnený šál. Odhrnula si vlasy z čela a ignorovala padajúce perá, ktoré zhodila náhlym pohybom.
Dlhými krokmi rázne odmeriavala metre zosychajúceho trávnika. Dych sa jej zrážal pred tvárou, keď dorazila k prvým stromom. Zastala na mieste, kde zastala vždy.
Vedela, kadiaľ Melania vošla do lesa. Donútila toho nešťastného prváka, aby jej to miesto ukázal. Ale nikdy nešla ďalej.
Až dnes.
Medzi stromami ju obklopilo ticho. Iné ako to v knižnici. Šuchot krokov na podraste. Praskot vetvičiek. Vlastný dych. Šum lístia nad hlavou.
Bez rozmyslu sa predierala pomedzi vetvy, ignorujúc cestu, ktorej sa bolo treba držať, ignorujúc rýchlo sa blížiaci súmrak. Ticho lesa ju pohltilo, utlmilo vonkajší svet. Hluku v jej vnútri to však len pridalo na naliehavosti.
Do tváre ju švihla vetvička, ruku si odrela na hrubom kmeni a takmer sa potkla, keď sa povrch pred ňou náhle stratil, začal klesať dolu z kopca. Zastala a hlasno dýchala. Rozhliadla sa okolo seba, akoby sa až teraz prebrala z ťažkého sna. Na líci cítila niečo teplé a vlhké. Vlasy na zátylku sa zježili, keď za sebou nepočula nič. S jej krokmi ustali všetky zvuky lesa. Počula len vlastný dych.
A pred sebou...
Tieň hlbší ako večer.
Záblesk vlasov, čipkovanej sukne.
Bola to len hra hmly a tieňov s jej predstavivosťou?
Narovnala sa a zadržala dych.
Ticho sa naťahovala, doľahlo jej na uši ako kožušina.
Kútikom oka zachytila pohyb, skôr ho cítila ako počula.
Do tváre jej fúkol studený vietor a rozstrapatil jej vlasy.
„Nehraj sa so mnou!“ vykríkla, aj keď si bola istá, že tam nikto nie je.
Šál sa jej zachytil o vetvičku, keď sa pohla dopredu. Kým sa ho snažila strhnúť, kabát sa jej zamotal do kríkov. Ďalší závan vetra jej vrhol vlasy do tváre.
Keď s nahnevaným výkrikom potiahla šál, povolil tak náhle, až zaspätkovala. A keď si odhrnula vlasy z tváre...
Stála pred ňou.
Vyzerala ako duch.
Šaty sa jej vlnili v bezvetrí, čipky na leme sukne dotrhané, ale ona nezranená, nepoškvrnená, étericky krásna ako nikdy.
„Nenávidím ťa!“ vykríkla Verena, v očiach slzy.
„Prepáč,“ povedala jemne Melania, „plánovala som sa pre teba vrátiť.“
Potom k nej vystrela krehké, žiariace ruky a pritiahla si ju k horúcemu bozku.
Lístie nad ich hlavami sa zase rozšumelo.
Magda Medvecká
Diskusia
Magda Medvecká
To som popravde nestihla domyslieť :D Uvažovala som o niečom v tom zmysle, že sa z nej stala čarodejnica/víla/nejaká nadprirodzená bytosť. Určite nezomrela, aj keď mi neskôr napadlo, že by sa to dalo zobrať aj cestou mŕtvej nevesty. Možno v nejakej zastrčenej polici v knižnici našla staré knihy s legendami o neďalekom lese, príliš sa do nich ponorila, les ju začal volať a prijal ju za svoju? Také niečo :)
29.09.2024
To som popravde nestihla domyslieť :D Uvažovala som o niečom v tom zmysle, že sa z nej stala čarodejnica/víla/nejaká nadprirodzená bytosť. Určite nezomrela, aj keď mi neskôr napadlo, že by sa to dalo zobrať aj cestou mŕtvej nevesty. Možno v nejakej zastrčenej polici v knižnici našla staré knihy s legendami o neďalekom lese, príliš sa do nich ponorila, les ju začal volať a prijal ju za svoju? Také niečo :)
29.09.2024
