Starý Hochberg si hľadal prácu.

Niekoľko rokov pracoval ako ekonóm v malej, nevýznamnej firme. Netúžil po sláve, ani po vyššej pozícii, jednoducho si každé ráno obliekol svoj oblek, pozdravil sa svojej rodine a šiel do práce. Avšak táto každodenná rutina už pre neho viac nebola realitou – po rokoch predpovedí tá malá firma naozaj skrachovala a on bol zo svojej malej, pohodlnej kancelárie už nadobro prepustený.

Dnes bol ten deň, kedy mu po týždňoch vyvolávania zavolali spať a pozvali ho na pohovor. Hoci Hochbergovi ťahalo už aj na ten dôchodok, vedel, že peniaze jeho rodina potrebuje a bez sťažovania na pohovor vyrazil.

Na recepcii sa najprv predstavil a vysvetlil svoju situáciu, až potom sa spýtal na inštrukcie, kam má vlastne ísť.

,,Výťahom sa vyveziete na šieste poschodie. Je tam mnoho kancelárií, ale Vy sa potrebujete dostať do kancelárie číslo trinásť. Čísla nájdete vždy na dverách, riaďte sa nimi. Veľa šťastia!” odpovedala mu recepčná, pracujúca pri vchode do tejto novej firmy. Hochberg sa jej poďakoval a šiel, kam mu bolo povedané. To on totiž vedel - robiť, čo mu bolo povedané.

Pomerne ľahko našiel dvere, kam mal ísť a tak zaklopal a vstúpil.

,,Vitaj v trinástej komnate!” ozval sa počítačový hlas v tej tmavej miestnosti, avšak svetlá sa rýchlo zažali, niekto si odkašľal a povedal:

,,Ešte na tom úvode pracujem. Pán Hochberg, však?”

Postarší pán len prikývol, veľmi totiž nechápal, čo sa práve udialo ale rozhodol sa o toto miesto ekonóma zabojovať. ,,Áno, to som ja. Teší ma, pán...?”

,,Ach! Na také si ja nestrpím. Poďteže sem, mladý pán a usaďte sa tu.” poukázal ten zvláštny chlapík na stoličku pred jeho stolom a pán Hochberg ho, ako inak, poslúchol.

,,Takže, máte 63 rokov?” spýtal sa ho chlapík.

,,Áno,” odpovedal Hochberg, mierne vykoľajený takým priamym prístupom.

,,Iba? Ste si istý, že ste tejto pozície hoden?”

,,Nuž, strávil som mnoho rokov v istej malej inštitúcii a s mojou prácou boli vždy iba spokojní.”

,,Nevravte...” zamrmlal si ten zvláštny chlapík a potom sa ďalej pýtal: ,,Máte rodinu?”

,,Áno,” odpovedal opäť Hochberg, neistý, ktorá odpoveď by bola vhodnejšia.

,,No, to nie je veľmi vhodné, ale keď sa chce tak sa dá, alebo tak nejak.” poznačil si chlapík aj túto odpoveď na papier, ktorý potom odložil na stôl a Hochbergovi sa pozrel priamo do očí: ,,Prejdime rovno k veci, pán Hochberg, koľko ľudí ste už zabili? Umučili? Nechali v nich vyhasnúť život?”

,,P-prosím?” zmätene pán Hochberg vypúlil oči a vykoktal zo seba.

,,Tak, keď sa už chcete uchádzať o túto pozíciu, mali by ste mať nejakú skúsenosť.” dodal chlapík, akoby len tak bokom, ale Hochberg naňho len stále pozeral s očami a ústami otvorenými, stále spracovávajúc slová toho chlapíka, ktorý sa čoskoro opäť chopil slova:

,,Ach, tak zrejme máte pochybnosti, zvažujete, či to naozaj chcete robiť, tak Vám to teda ukážem v praxi,” obzrel sa ku dverám a zvolal: ,,Margaret, prines sem toho dobrovoľníka!”

Aj Hochberg sa pozrel na dvere, cez ktoré dnu vstúpil mladý chlapec, ale keď sa otočil späť smerom ku stolu, nesedel tam už ten podivný chlapík ale monštrum. Hochberg si nemohol pomôcť a z úst mu ušiel výkrik.

Bolo vysoké asi dva metre, hlavu malo pomerne malú, ale celú mu ju prepĺňala papuľa plná ostrých zubov. Jeho oči boli drobné ale zrak to malo silný, končatiny šľachovité a predsa vyzeralo hrozivo. Chlapec prešiel k tomu monštru, to ho zobralo za ruku a zahryzlo sa doňho.

Od niekiaľ prichádzal hlas toho chlapíka, vysvetľujúc, že toto je tá náplň práce, ale Hochberg to už nevydržal a proste odpadol. Až vtedy si chlapík uvedomil, čo sa stalo a chlapca nechal ísť, zatiaľ čo on sa premenil späť na človeka.

,,Margaret, zase to bol nejaký zatúlaný smrteľník! Vymaž mu pamäť, odnes ho domov a pošli sem ďalšieho!” rozkázal zo svojej kancelárie dúfajúc, že raz za seba nájde náhradu.