Zatulaný hrdina
O smútku, túžbe a chybách.
To on tam ísť chcel,
od vzrušenia priam vrel.
,,Nechoď!” sme mu vraveli,
spolu doma ešte sedeli.
Ale on mal sen,
a tak hľadal,
kým nenašiel
a zo stromu zostal len peň.
Dobráčisko to bol,
veru,
a zaplatil toľkú cenu
za svoj bôľ.
Brata stratil,
keď bol malý,
ale veril,
že nájsť sa ho mu podarí.
Skúšal rôznych ľudí,
ale tí odpovedali len z nudy.
Až jeden starý muž,
ktorého doba obehla, nuž,
mu navrhol riešenie,
ktoré jeho bôľ možno zaženie.
Povedal mu o stodole,
ležiacej pri vŕšku,
a aby šiel tam dole,
lebo ak má šťastia aj len spŕšku,
nájde, čo hľadá.
Mladý šuhaj vydal sa na juh,
oblečený sťa dobrodruh.
Bez tašky či vody,
vošiel do cudzej stodoly.
Stodola pri vŕšku maličká,
naňho už asi čakala od samého malička.
Obzrel sa doľava,
Doprava a vtom,
žiadna fanfára ani sláva,
zazvonil zvon.
Mládenec sa opäť obzrel
ako už neraz,
ale bolo to iné, čo videl teraz,
myslel si, že bdel.
Šestnásť malých dvier,
za radom sa týčili,
vyšiel mu výkrik z pier,
ako sa tam len zjavili?
Otázka večných čias,
čo teraz robiť má,
rýchlo ho zasiahla.
Premýšľal hodnú chvíľu,
rozhodnúť sa nevedel,
zvažoval, že sa vráti po svoju pílu,
za vchodovými dverami sa obzrel,
ale aj tie už boli fuč,
a tak nemal útek na výber.
Šestnásť dverí,
čo naňho hľadeli,
zavrel teda oči
a šiel osudu voči,
náhodné dvere vybral si,
a vkročil do tej skazy.
Mládenec nešťastný,
svoj osud spečatil,
šírili sa o ňom žvasty,
no on sa už nevrátil.
Trinásta komnata
skoncovala s ním,
keď starec ušmúľaný od blata,
na príšeru sa premenil
a na nevinného mladíka
v trinástej komnate si počkal,
ako si len užil, keď ho celého zožral.
A čo, že zničil celú rodinu,
zobral mi milého,
môjho hrdinu.
O to sa nestará nik,
lebo nikto nepočul môjho milého výkrik.
magnumka
Píšem, čítam a tak skúsim to aj tu.
