„ZEM NA OBZORE!“ zreval z pozorovacieho koša námorník. Jeho slová zasiahli všetkých na palube, akoby na ňu ktosi hodil hniezdo plné ôs. Kapitán aj poručíci kričali nové rozkazy, posádka im obdobne odpovedala.

Uprostred toho chaosu sa v podpalubí chúlila hŕstka vystrašených mešťanov, ktorí sa blížili k novému domovu.

„Už čoskoro budeme slobodní,“ zašepkal Johnatan svojej rodine. Manželka mu odpovedala pohŕdavým pohľadom, zatiaľ čo deťom sršal z očí strach a obavy.

„Nedopustím, aby sme boli viac prenasledovaní. To vám sľubujem.“

Manželka len pohŕdavo odfrkla.

***

„Bodaj by ste zdochli!“ kričal ktosi zo vzďaľujúcej sa lode. Akiste to bolo vyslovené so všetkou zlosťou, no vietor ku nim doniesol iba slabú ozvenu.

„Prečo sme tu?“ nechápavo sa spýtal William, stojaci po Johnatanovom boku.

„Boja sa nás. Vyhnali nás sem, do tejto divočiny, aby sme tu zahynuli. A kvôli čomu? Lebo som si dovolil mať odlišný názor ako tí slaboduchí idioti v našej bývalej domovine. Nedovidia si ani na konček nosa, no nad druhými budú vynášať súdy. Oni by mali byť na našom mieste!“

„Upokoj sa, tu nie si na jednom z tých tvojich ,zhromaždení´, nemusíš nám kázať,“ zahriakla ho žena. „Radšej keby si tú energiu venoval tomu, ako tu budeme žiť.“

„Všetko mám premyslené. Nemusíš sa ničoho báť.“

„Tak to som zvedavá.“

***

„Otče?“ bojazlivo povedal William a podišiel ku Johnatanovi. Ten práve sťahoval čerstvo uloveného jeleňa z kože. Všade navôkol bola krv a vnútornosti, ich vôňa priam útočila na zmysly.

„Čo potrebuješ, synak?“

Mladík sa ošíval, akoby nevedel nabrať odvahu. Po chvíli sa však zhlboka nadýchol a povedal: „Ja len… Čo naše experimenty? Už v nich viac nebudeme pokračovať?“

„Najprv sa musíme postarať o domov. Až potom môžeme začať pomýšľať nad inými vecami. Aj keď je pravda, že som v lese zazrel niekoľko výnimočne vhodných exemplárov.“

„Myslíte tých…“

Johnatan len mlčky prikývol a priložil si k ústam zakrvavený ukazovák.

„Tvojej matke ani muk.“

***

Pokojnú atmosféru jesenného lesa, ktorý sa pomaly zbavoval žltnúcich listov, rušil iba tlmený vzlykot, nesúci sa z čerstvo vykopanej jamy. Nešťastník, ležiaci na jej dne, sa z posledných síl držal vedomia, hoci si uvedomoval závažnosť situácie. Ľavú nohu mal skrútenú pod sebou, vykrútenú v neprirodzenom smere. Kosti mu z nej nevytŕčali, no aj tak cítil ich ostré okraje. Aj najmenší pohyb mu spôsoboval hotové muky, žeravá bolesť mu vystreľovala do celého tela, ochromovala mu myseľ.

Nemal potuchy o tom, ako dlho tam dole v mrákotách sedel. Zrazu však na tvári ucítil teplo pochodne, a aj cez zavreté viečka videl jej jas. Rozradostene otvoril oči, poďakovať záchrancovi. Krv mu však stuhla v žilách, keď uvidel, kto k nemu zostúpil. Lepšie by bolo zomrieť, než dostať sa do jeho rúk.

***

Slnko práve vyšlo ponad obzor, keď z malej chajdičky vyšli Johnatan a William. Na tvári sa im zračila únava, no aj pocit dobre vykonanej práce. Síce si so sebou nemohli vziať knihy a náradie, skúsenosti a zručnosť im však boli ponechané.

„Keby sme neboli vykázaní, už by sme sa blížili k dokonalosti. Aspoňže sú miestne exempláre tak odolné. Tie doma by ani zďaleka nevydržali toľko modifikácií.

„Keby im aspoň bolo rozumieť,“ posťažoval si William. „Tie doma častokrát vedeli poukázať na nedostatky.“

„Nič v tomto svete nie je dokonalé, synak. Iba to, čo si sami vytvoríme. Reč nech ťa netrápi, aj tak teraz potrebujeme viac hrubú pracovnú silu. Časom ich naučíme našu reč, treba byť však trpezlivý. Už raz sa nám to vypomstilo, musíme sa poučiť z vlastných chýb.“

„Ako poviete, otče.“

***

Nešťastník sa len pomaly preberal, v mysli mal ešte stále vypálený každý detail príšernej nočnej mory, ktorá sa mu snívala. Len čo sa však ako-tak poobzeral zistil, že sa prebudil do ešte horšej reality.

Ležal pripútaný na stole, hrubé a drsné lano sa mu zadieralo do obnaženého mäsa. Úlomky kostí už viac nevysielali vlny bolesti do celého tela. Miesto ľavej nohy mal iba kýpeť, ku ktorému bola ledabolo priviazaná akási atrapa nohy, vyrobená z dreva. Čo ho však najviac desilo bol dodatočný pár rúk, pripevnený ku hrudy. Keď zistil, že nimi môže hýbať, chcel od hrôzy zrevať. Na to by však potreboval jazyk.

***

Mäso, kosti, nervy, šľachy,

k hrobu lákajú ho ich pachy.

Lopata, hlina, veko, telo,

v mysli pripravuje sa na zlo.

Námaha, kočiar, ulice, dielna,

na diele pracuje až do rána.

Zmätok, bolesť, strach, poníženie,

úbohý nešťastník, padol si do osídiel nekromancie.