Chalúpkou sa niesol tichý spev. Ryanna sa tanečným krokom presúvala od jednej poličky k druhej a len čo našla potrebnú ingredienciu, hodila ju do kotlíka v kozube, v ktorom čosi veselo bublalo.

„Tááák,“ usmiala sa na zoschnutý gobliní prst vo fľaši. Vylovila ho a šup s ním do kotlíka! Tekutina v ňom zasyčala a zmenila farbu z červenej na čiernu. Čarodejnica spokojne pokývala hlavou. Pretancovala k zadným dverám chalúpky a vyšla do záhrady. „A teraz nám chýba už len jediné.“ Zaostrila pohľad na vzdialený strom, na ktorého konári sa statočne hompáľalo posledné jablko. S úsmevom k nemu vyrazila.

Vtom sa prihnal vietor. Štípal Ryannu na lícach a pripomínal, že jeseň je už v plnom prúde.

Konáre okolitých stromov sa otriasli, jabĺčko sa utrhlo a s výkrikom, ktorý nikto nepočul, zletelo na zem.

Aspoň sa kvôli jedinému jablku nemusím namáhať oberacím zaklínadlom, pomyslela si Ryanna.

V kríkoch za stromom čosi zašušťalo. Vyšla z nich srnka. Pristúpila k spadnutému jablku a zvedavo si ho obzrela.

Ryanna stuhla. „Nech ťa ani nenapadne...“ začala a jej pohľad sa stretol s očami srnky.

Tá akoby mykla plecom, zohla svoj dlhý krk, schmatla jablko a ušla s ním do lesa.

„Tyyyyy!“ skríkla čarodejnica a rukou namierila na miznúcu srnku. S prstov jej vyletel blesk a len o chlp minul. Srnka pridala a už jej nebolo.

Ryanna si začala trhať vlasy. „Čo teraz?! Čo do riti teraz?!“ Očami prebehla po korunách okolitých stromov. Zopár lístkov sa ešte silou vôle držalo na ich konároch, no plody boli už iba ozvenou minulosti. Zamračila sa, predstavila si jablko v ústach srnky, natiahla pred seba ruku a čosi zamrmlala.

O pár sekúnd z lesa priletel ohryzený zvyšok jablka.

Ryannine pravé viečko spustilo divoký tanec. Zhlboka sa nadýchla, predstavila si len jablko a skúsila to druhýkrát. Prešlo pár minút. Nič.

Dupla nohou, zahromžila a vbehla späť do chalupy. Akurát teraz, pomyslela si. Akurát teraz, keď to jablko potrebujem ako soľ! Nikto si ma na vraždu neobjednal už nejaký čas a keď sa konečne niekto našiel, nemám jablko! Čím tú princeznú teraz otrávim?

Oči jej skákali po vybavení chalúpky. V hlave jej vírili myšlienky. Pivo? No určite... Kto už len kedy videl nejakú žienku zahalenú v plášti, ako chodí po lese a z košíka predáva pivo. No čo tak mlieko?

Pribehla ku sklenenej fľaši s bielou tekutinou a pričuchla k jej obsahu. Oči sa jej zaplnili slzami a silou vôle zastavila svoj obed, ktorý sa začal pýtať na svet. Toto mlieko ani netreba otráviť, pomyslela si. Pohľadom preletela ku kukučkovým hodinám na stene. Podľa informácií, ktoré dostala, mala ísť princezná na prechádzku už o pár hodín. Bezradne sa rozhliadla po izbe.

Vtom sa jej pred očami zjavil obraz srnky. Pery sa jej roztiahli do škodoradostného úsmevu. Zavrela oči. Roztiahla ruky a zamrmlala zaklínadlo.

***

Lesom sa niesla vôňa pečenej diviny. Uprostred čistinky plápolal oheň, nad ktorým sa sa opekal kus mäsa. Postava zahalená v plášti sedela na zemi vedľa neho a pomaly otáčala ražňom.

Spomedzi stromov doľahol k ohňu ženský smiech. O pár sekúnd na to sa na čistinke zjavila mladá dievčina s korunkou vo vlasoch. Pri pohľade na zahalenú postavu sa zarazila.

„Žiaden strach, slečinka,“ zašvitorila Ryanna spod kapucne. „Len poď bližšie, ja nehryziem.“

Princezná váhavo pristúpila. „A kto ste, teta?“

„Ja? Len žena miestneho horára. Môj muž dnes ulovil srnku, tak pripravujem večeru. On odbehol domov pre niečo na pitie a ja zatiaľ dávam pozor na mäso.“ Čarodejnica spoza opaska vytiahla nôž a odkrojila kúsok zo srnky. „Vyzerá to, že je už hotová. Poď, daj si.“

Dievčina zavrtela hlavou. „Nie, ďakujem. Som vegetariánka.“ Potom sa zvrtla a zmizla v lese.

Ryanne padla sánka. Z brucha sa jej ozvalo dunivé zaškvŕkanie. S hlavou stratenou v myšlienkach si od hladu odhryzla z pečenej diviny. Vtom sa zarazila. „To snáď nie,“ hlesla. Na jazyk jej okamžite skočilo dáviace zaklínadlo, no než ho stihla vysloviť, zosunula sa na zem a svet okolo nej pohltila tma.