„Čau Ulťo, poď sa s nami namazať,” vybehol Agro spoza rohu, s Milkom v pätách. Ťažké mechanizmy do blata pásami vyrývali hlboké brázdy.

„Dajte pokoj šmejdi dvojciferní, olej už nepijem.“ Nablýskaný robot si s nevôľou obzrel kúsky blata, ktoré mu pristáli na nohách a rukách.

„Nejako si nám sfajnovel,“ zafučal Milko nahromadenými spalinami. „Len poď, lebo nám ešte zhrdzavieš.“

Ulťo si miesto odpovede švihácky poklepal na hrudný plát. [Ultrabot UV-BPČ, 214. generácia], skvelo sa na ňom zlatými písmenami.

„Dvesto-koľko? To ma skoroduj! To si kedy stihol?“ híkal Agro, až mu z trysiek začali prskať zvyšky hnojiva.

„Viac by ma zaujímalo, kto za to zaplatil,“ hundral Milko. „Ja sa už mesiace doprosujem hlavného počítača nových pásov, tieto ledva držia pohromade. Ale ten šupák zamurovaný vo svojom posratom atómovom kryte pre nás obyčajných vojakov nemá pochopenie... Už zabudol, kto mu naposledy zachránil plošáky, mrcina jedna pocínovaná...“

„To bude asi tým, že okrem Šrotiakov už niet proti komu bojovať. A tí sú na teba beztak príliš rýchli,“ odvetil Ulťo a ultrazvukovo sa otriasol, až z neho všetka špina opadala. Dvom kamarátom z toho zadrnelo v skrutkách.

„Dobrý trik! Vieš to aj zaostriť, ako lúč? Niečo rozložiť na diaľku? Alebo niekoho?“ zaujímal sa Milko.

„Na ostreľovačov sa nebavím. Keď ma niekto naserie, tak za ním prídem osobne a spravím z neho sklad náhradných dielov.“

„Koľko inčová oceľ je to?“ poklepal mu Milko po pleci koncom rakety zem-zem.

„Oceľ? To sme prestali používať okolo generácie stopäťdesiat! Toto je kompozit. Nový, lepší, ľahší...“

„Fíha, aby ťa neodfúklo, ako minule našu kukuricu,“ chechtal sa Agro.

„No poďme, aspoň na jednu plechovku. Budeš sa dívať ako slopeme, keď už ty nemôžeš, veď aj to je radosť, nie?“

Schmatli ho medzi seba a zamierili do baru.

„A ešte nám vysvetli, čo je to Bé Pé Čé?“ pokračoval vo vyzvedaní Milko, keď sa pohodlne usadili – humanoidný Ulťo na otáčaciu stoličku, a jeho dvaja industriálni kamaráti na vlastné, zložené podvozky.

„Znamená to: bez pohyblivých častí. Už v sebe nemám ozubené kolieska, ako vy dvaja hodinári.“

„Ani jedno?“ zapojil sa do debaty barman, klasický model s príliš veľa pohyblyvými časťami. Štyrmi rukami miešal drinky, ďalšími troma vytieral poháre, a s handrou v tej najdlhšej čistil stopy hnedej tekutiny, ktorou Agro nechtiac zamazal pult. „Takže sa už nemusíš báť Šrotiakov?“

„Nedokázali by ma rozmontovať. Nemám spoje, skrutky, kryt... Nové je lepšie.“

„A ako sa vlastne hýbeš? Vyzeráš celkom ako človek, aj ručiská a nožiská sa ti ohýbajú normálne...“

„Kompozit je pamäťový kov, riadený elektronicky. Má toľko stupňov voľnosti, koľko práve chcem,“ natiahol ruku okolo barmana, za chrbtom mu z police vzal kovovú fľašu a položil ju na pult.

„Rád sa predvádza,“ ospravedlňoval kamaráta Agro.

„Len si daj. Nič iné asi nemôžeš, však? Tak sa nabi. Keď sa už teda nemôžeš napiť,“ rozrehotal sa barman na vlastnom vtipe, až začali všetky poháre cinkať a jeden padol na dlážku. Čata upratovacích myšobotov sa vyrútila z diery, črepiny pozbierala a zaliezla nazad. O chvíľu odtiaľ začala prebleskovať načervenalá žiara a vyplazil sa aj pásik bieleho dymu.

„Odkiaľ berú toľko energie? Recyklovanie skla je dosť náročné, pokiaľ viem. A čo z neho vlastne vyrábajú?“

„Kladieš priveľa otázok, panáčik chrómovaný,“ poklepal mu po pleci barman. „Poviem ti len toľko, že pohárov mi nepribúda. Ale ubúda aj hostí, takže sa to vyrovnáva.“

Trojica sa rozhliadla. Až teraz si uvedomili aký nezvyčajne prázdny je dnes bar.

„Počul som, že Šrotiaci už idú aj po surových materiáloch,“ ozval sa Milko tajomne.

„To sú kecy,“ mávol rukou Ulťo.

„Krtobota som už dlho nevidel, chodieval sem spolu s Ropákom. Ale bude tomu už snáď aj mesiac, no...“

„Možno len na niečo zaujímavé narazili,“ hádal Agro.

„Možno. Alebo niekto narazil na nich.“

„Šrotiaci musia mať niekde hniezdo, povedal by som.“

„Skôr niečo ako mravenisko,“ povedal Agro.

„Šrotovisko!“ zvolal barman.

„Čo je to mravenisko?“

„To je hniezdo kde bývajú mravce. Boli to také akoby miniatúrne roboty,“ vysvetľoval pestovateľský robot.

„Vyrobili ich ľudia?“

„Nie, ľudia ich vyhubili. Boli to živočíchy.“

„To je čo?“

„Kladiete priveľa otázok, chrómkovaný pajácik,“ vracal sa k obľúbenej hláške majiteľ podniku.

„To je čo, chcel si povedať chrumkavý?“ smial sa Milko. Vykurovací olej mu už začal pekne vykurovať pod kapotou.

„Ja nie som pochrómovaný, vy elektrónkové mozgy! Elektroforézu sme prestali používať po dvestovke!“

„A čo teda používate teraz?“

„Kompozit... Zlato, platina, uhlíkové vlákna, osmium...“

„Čože? A vravel si, že sa nemusíš báť Šrotiakov...“

Zrazu sa vonku strhol lomoz. Dvere rozrazil robotický pes s kolieskami na labách, s majákom na hlave, a plechovým hlasom vrešťal: „Šrotiaci idú! Zachráň psa kto môžeš!“

Milko sa zježil raketami zem-zem ale vedel, že tu nič nezmôžu.

„Zachráň psa? To akože teba?“ Barman na nešťastníka pohotovo vylial vedro oleja.

„Rýchlo sa napi! Zamazané neberú!“ podával druhé Ultrabotovi.

„Nemôžem piť! Nemám pohyblivé časti! Už od generácie dvestotridsať...“

Boli všade. Boli rýchlejší, než upratovacie robomyši, barman ich nemohol neobdivovať.

Agro s Milkom sa snažili Ulťa držať medzi sebou, ale Šrotiaci ich nejakým spôsobom od seba odtlačili (blatom pokrytá podlaha ťažkým mechanizmom k stabilite nepomáhala).

Bol ľahký, akoby bol dutý, hravo ho odniesli.

„A že vraj nové je lepšie, to ma skoroduj...“ skonštatoval smutne Agro keď cupot tisícov nožičiek utíchol v diaľke.

„Bude nám chýbať, bépéčák jeden bláznivý,“ dodal Milko.

„A mne nenalejete?“ ozval sa robopes.

„Ako sa voláš?“

„Šarik. Štandardný autonómny robotický inteligentný kokršpaniel.“

„Vitaj medzi nami, Šarik,“ povedal barman a odniekiaľ vykutal novučičkú, nablýskanú misku.