„Huľa! Čo to treslo?!“

„Nie, nie, nie...“ zaúpela, keď začula macochin hlas plný zlosti. Pozbierala črepy z džbánu a chcela ich hodiť do koša. Jeden sa jej vyšmykol a ostrou hranou sa skĺzol po pokožke na ruke. V bielej mláke sa začali tvoriť karmínové kvety.

Dup – dup – dup. Zvuk strachu sa približoval.

Schmatla handru a utrela rozliate mlieko ako to len šlo.

Dvere sa rozleteli.

„Hííí,“ oči statnej ženy sa roztiahli doširoka. „Ten džbán mi doniesol tvoj otec z ďalekej cudziny. A ty si ho dovolíš len tak rozmlátiť?“

„Prepáčte, ja som nechcela... vyšmykol sa mi,“ vedela, že keby bol otecko doma, nikdy by ju za to tak nekričal. Bol láskavý a mal ju naozaj rád.

„Uprac to! A potom vieš čo ťa čaká.“

Ustrnula s handrou na polceste k zvyšku mláky. „Mama, prosím, nero-“

„Čuš! Iné si nezaslúžiš. Tam hore ťa možno prejde robiť neplechu.“

Utierala pomaly, pomaličky. Naťahovala čas, ako to len šlo. Ach, keby bol ocko doma. Toľkokrát mu chcela povedať, kam ju macocha posiela, ale nenabrala odvahu. Jej metódy boli presvedčivé.

„Nezdržuj!“ macocha jej bolestivo stisla rameno. „Vstávaj, ideme.“

„Au! Nie...“ mykala sa, ale mocná ruka nepovolila. Dotlačila ju až k rebríku na povalu.

„Huš!“

„Prosím, ja sa polepším,“ na tvári sa jej usadil výraz opusteného šteniatka.

„Vieš, že toto na mňa neplatí. Hýb sa! A ak ešte budeš protestovať, zoberiem si na pomoc toto,“ ukázala do kúta, kde stála metla.

A tak sa Huľa pohla. Metlou po chrbte už dostať nechcela. Konáriky boli tvrdé s ostrými výčnelkami. Neisto pozrela dohora. Tmavý otvor už na ňu čakal, akoby to boli ústa monštra. Posledný pohľad venovala prírode za oknom a potom sa za ňou zaklapli dvere.

Ktovie, ako dlho tu bude tentoraz.

*

Nevedela, koľko času prešlo. Prebrala sa na jemný vánok. Zažmurkala, no v tej tme aj tak nebolo čo vidieť. Sedela schúlená v úplnom rohu, opretá o staré drevené škatule, ktoré kedysi ukrývali poklady po jej mame. Teraz v nich boli šaty, ktoré už macocha neobliekla. Vždy, keď tu bola Huľa zavretá, predstavovala si, že ich raz zdedí a potom si z nich ušije ešte krajšie. Také, aké nosievala jej mamka.

Spolu s ťažkým povzdychom sa jej z očí vykotúľali kvapôčky smútku. Utrela si ich do rukáva a potiahla nosom.

Pamätala si, ako veľmi sa bála, keď tu bola prvýkrát. Tma v jej mysli maľovala desivé obrazy. V každej machuli, tmavšej ako všetko ostatné, videla démonov z pekla, ktorí si po ňu mali prísť. Aspoň tak vravievala macocha.

Po toľkých razoch, jej to už bolo jedno. Keď neprišli doteraz, verila, že už neprídu vôbec.

Striaslo ju. Ak sa vonku ochladilo, znamenalo to, že už je noc. Neochotne otvorila jednu zo škatúľ a nahmatala šaty. Keď ich vyťahovala, niečo buchlo. Hmatala na dlážke pred sebou a prstami zavadila o malý predmet. Vzala ho do dlaní. Bol ploský, okrúhly a na vrchu... bolo očko, cez ktoré mal byť prevesený motúzik... Mamkin medailón! Neverila, že ho naozaj dr´ži v rukách. Macocha povedala, že ho vyhodila s ostatnými vecami, no zrejme sa priplietol k jej šatám! Ach, keby ho len mohla vidieť. Už v hlave spriadala plány, ako ho prepašuje k sebe do izby.

Prsty mala skrehnuté od toho, ako veľmi ho stískala. Takmer si neuvedomila, že ju oziaba celé telo. Prehodila cez seba šaty a jediné, v čo dúfala, bolo, aby ju macocha neprišla vypustiť práve v tejto v chvíli.

*

Tentoraz sa zobudila na štebotanie vtákov. Sníval sa jej krásny sen. Pozerala do zrkadla, no nevidela v ňom svoj odraz. Bola tam najkrajšia žena na svete, akú poznala. Mamička. Usmievala sa, načiahla ruku k svojej dcére. Prešla cez zrkadlo a dotkla sa jej drobného líca.

Aj po prebudení Huľa cítila dotyk lásky. Stisla medailón, ktorý mala celý čas v ruke.

A až vtedy si uvedomila, že ho vidí. Zdvihla hlavu. Cez strechu presvitalo svetlo. Ozývali sa zvuky lesa.

Ale.. ako to?

Vstala ako omámená a podišla k tomu miestu. Nevychádzala z údivu. Časť strechy tvoril obraz. Ale nemohol to byť maľovaný obraz. Nie. Zvieratká na ňom sa hýbali. Videla, a dokonca počula, šum lístia. Akoby sa pozerala do iného sveta.

Všimli si ju aj obyvatelia lesa. Prišli sa pozrieť na to osamelé dievčatko, sužované zlou macochou.

A vtom zrazu hop! Zajko preskočil k Huli na povalu.

„Ahoj,“ prihovorila sa mu a ponúkla mu ruku.

Zajko ju oňuchal a nechal sa pohladiť. Jeho srsť bola taká mäkučká. Mäkšia ako čokoľvek, čo kedy držala v rukách.

Skočil naspäť. Zvieratá ju nabádali. Poď k nám, volali ju pohľadom. Zanechaj starosti, s nami sa budeš mať lepšie.

Zahľadela sa do diaľky. Uprostred stromov zazrela pohyb. Poskakovali tam akýsi ľudia. Spievali. Ich hlasy sa niesli až k nej. Špicaté čiapky im poskakovali v rytme tanca. Zazrela chalúpku, z ktorej k oblohe stúpal dym.

Všimli si ju aj oni. Z očí jej vyčítali všetku bolesť, ktorou si prešla. Otvorili náruče a ponúkli jej druhý domov. Pocit, že tam bude v bezpečí sa jej zaryl hlboko pod kožu. Nevedela, ako je to možné, no v každej bunke svojho tela cítila, že je to tak správne.

Zaváhala. Vedela, že jej otecko bude chýbať, ale verila, že sa s ním ešte stretne. Tak ako aj s mamou.

Opatrne vkročila do lesa. Hneď ju zalialo príjemné teplo. Pocit šťastia, akoby sa konečne naplnili všetky jej priania.

„Ako sa voláš?“ privítali ju siedmi ľudkovia nie väčší ako ona sama, ale s briadkami.

„Snehulienka,“ odvetila a v ruke stisla medailón.