Zdroj

Kvalitná žurnalistika potrebuje naozaj spoľahlivé zdroje.
Filmová história scifi
Stihol som skorší spoj. Vrcholiace leto vyhnalo žiakov na prázdniny, autobus núka voľné sedadlo. Sadám si hneď vedľa príkazu o zatváraní okien nutnom pre klimatizáciu.
Slnko ešte nestihlo vyceriť rozpálené zuby a vánok z roztvorených okien mi pripomína, že porušovanie pravidiel môže byť celkom príjemné.
Pani sediaca oproti si vylieva dušu do telefónu. Snaží sa na jeden nádych vychrliť čo najviac slov. Reč pre rev neúčinnej klimatizácie nevnímam, sledujem len pravidelný pohyb pier a občasné rýchle zalapanie po vzduchu. Už niekto odmeral, koľko mililitrov je ho potrebných na jedno slovo?
V ruke žmolím mobil a neprítomným pohľadom sledujem ikonku telefónu ozdobenú miniatúrnou červenou jednotkou. Prečo by mi volala? Všetko predsa napísala.
„Konečná zastávka. Ďakujeme, že využívate ekologickú verejnú dopravu,“ z úvah ma vytrhne počítačový hlas vyháňajúci cestujúcich do pondelkového rána.
Vstupná kartička otvorí turniket a vysoká administratívna budova, vyhladovaná po víkendovom pôste, zhltne ďalšieho zamestnanca. Prišiel som ešte pred rannou špičkou, na výťah čakám sám.
Mala pravdu, nezazlievam jej to, pomyslím si, keď vo výťahovom zrkadle zbadám prešediveného muža ako bezcieľne drží mobil.
Miestnosťou sa nesie šum hovorov aj vôňa rannej kávy. O chvíľu začína redakčná porada.
„Tvoj článok o drogách má vysokú čítanosť,“ pristaví sa šéfredaktor.
„Čerpal som z dobrých zdrojov,“ myseľ mi znova zablúdi k zmeškanému hovoru.
„Máš tému aj na tento týždeň?“
„Zúri ‚uhorka‘... ale niečo si určite nájdem.“
„Igor má dovolenku. Nemohol by si zatiaľ zobrať krimi?“
„A čo má spoločné s vedou?“
„Elektrické kreslo?“ zasmeje sa šéfredaktor.
***
„Čo to píšeš?... Teda píšete,“ opraví sa, keď si uvedomí moje šediny.
„Matúš,“ podávam ruku novej známosti, ktorú som doteraz iba hypnotizoval pohľadom. „Článok o drogách. Mám na starosti vedeckú rubriku.“
„Môžem si ho prečítať?“ Linda, tak sa mladá žena volá, na mňa pozrie hnedými očami.
„Kľudne,“ otočím k nej displej notebooku.
Rýchlo prebehne časti s chemickými vzorcami a citáciami z vedeckých štúdií. Zastaví sa pri podtitulku „Účinky“.
„Takto to ale nefunguje,“ pokrúti hlavou.
„Máš s tým nejaké skúsenosti?“ podrobne študujem jej potetované ruky. Stopy po ihlách nevidím.
„Ak by si vyrastal na rovnakom sídlisku...“ jemne sa uškrnie.
„Tak hovor,“ prisúvam klávesnicu opäť k sebe.
Rozpráva z duše. Detailne popisuje svoje pocity. Od energie a slasti až po paranoju a bolesť. Depresie. Tyraniu absťákov. Liečenia a opätovné skĺznutia.
Zúrivo ťukám do klávesnice, občas niečo preštylizujem, cenzurujem vulgarizmy. Článok narástol na dvojnásobok pôvodného rozsahu.
„Wau. Obdivujem tvoje skúsenosti. Ja som mal len pár jointov marišky na výške,“ stlmím hlas.
„Tým to začína,“ zvážnie a oči jej pokryje závoj.
„Asi by som mal nejakú tú „šmakotinku“ vyskúšať aj ja,“ zašepkám, predtým sa poobzerám, či nás niekto nepočúva.
„To nikdy nerob!“ z roztraseného hlasu kričí naliehavosť. „Pri niektorých drogách zabíja už malé prekročenie dávky!“
„A čo? Budem mŕtvy. Každý raz musí zomrieť,“ odvrknem.
Mlčí. Záhadný úsmev jej vytvára v tvári Sfingu trápiacu pútnikov hádankami. Tí čo nepoznali odpoveď, boli zožratí.
Cítim z nej hĺbku večnosti. Nezvládam silu jej pohľadu. Zažmurkám.
„Hotovo. Padla!“ preruším nepríjemné ticho úderom na Enter a odošlem text do redakčného systému.
„Kedy to vyjde?“ ticho sa opýta Linda.
„Vo víkendovom magazíne. Asi by som ti mal dať polovicu honoráru. Alebo... Môžem ťa pozvať? Vínko?“
„Radšej niečo tvrdšie.“
Čašníčka prináša dve vodky.
Niektorí mužom by sa Linda asi nepáčila. Štíhlosť vyrovnáva miesta, kde iné ženy nosia krivky. Proporcie pripomínajú miesto antickej ladnosti skôr Picassove obrazy, len bielej je o niečo viac ako obvykle. A napriek tomu z nej niečo zvláštne vyžaruje. Vôbec sa nebojím nazvať to krásou.
„Si rozvedený?“ pohladí mi ľavý prstenník neozdobený obrúčkou.
„Nikdy som sa neoženil.“
„Každé manželstvo je predsa experiment, to by si mal ako redaktor vedeckej rubriky vedieť,“ očami naznačí úsmev.
„Aby boli výsledky pokusu dôveryhodné, treba ho zopakovať... snáď aj tisíckrát. A na to je život príliš krátky.“
„Au!“ k poháriku sme sa sklonili zároveň a narazili do seba hlavami.
„Keď na Newtona padlo jablko, tak tam mal určite rovnakú hrču,“ šúcha si Linda čelo.
„Vidíš, jemu to vyšlo na prvýkrát, teda tá fyzika. Nepotreboval viac jabĺk. Nikdy sa ale neoženil.“
„Ja... už jeden experiment za sebou mám. Som rada, že skončil.“
„Asi o tom nechceš hovoriť.“
„Je to za mnou. Pár rokov. Bol to díler. Zavreli ho,“ vyťahuje Linda po kúskoch spomienky.
„Nie z každej plesnivej misky sa dá vyrobiť penicilín.“
„A nie každý z nás je Fleming,“ pokýva hlavou Linda.
Rozprávame sa o všetkom a zároveň o ničom. Z obidvoch strán sršia inteligentné narážky. Má pred tridsiatkou, som od nej starší skoro o štvrťstoročie.
„Prezradím ti jedno tajomstvo,“ vyhŕknem, keď sa vráti z WC.
„V mrazničke skladuješ bývalé partnerky?“
„Som ‚verbosexuál‘.“
„To znamená, že ešte predtým ako ženu zabiješ, uspíš ju nudnými rečami?“ Linda sa snaží tváriť vážne, myká jej však kútikmi.
Opätujem úsmev, potom kamennou tvárou naznačím, že chcem vrátiť rozhovor do serióznej roviny.
„Všetky moje vzťahy vznikli tak, že sme sa vynikajúco porozprávali. A skončili vtedy, keď rozhovory stíchli,“ sám neviem, či zo mňa hovorí melanchólia alebo iba alkohol.
Odchádzame až tesne pred záverečnou.
„Nie som zlatokopka!“ bráni svoju povinnosť zaplatiť polovicu účtu.
Spolu sme vypili snáď fľašu vodky, nohy už cítia miernu nestabilitu. Zdá sa mi, že na nej alkohol žiadne stopy nezanechal. Býva v Starom meste, chcem ju odprevadiť. Nič neočakávam, čísla sme si ale vymenili.
„Ako ideš domov?“ opýta sa Linda.
„Taxíky nemám rád a posledná električka,“ pozriem na hodinky, „je už fuč. O polhodinku mi ide nočák.“
„Tak poďme na zastávku.“
Cítim sa divne. Ešte som nezažil ženu odprevádzajúcu muža. A cez oblečenie vhodné na poludňajšiu horúčavu už začína prenikať chlad letnej noci.
„Prečo si sa nikdy neoženil?“ znovu sa pýta rovnakú otázku.
„Asi...,“ chvíľu hľadám vhodné slová, „... som sa bál. Nechcel som stratiť slobodu.“
„Ale tá predsa závisí na obidvoch.“
„Nikdy nehovor nikdy,“ usmejem sa.
Vo vrecku nájdem zabudnutú vizitku nejakého vládneho papaláša. Odtrhnem z nej tenký prúžok a omotám ho okolo Lindinho ľavého prstenníka. Starostlivo si označím priemer jej prsta.
Keď zbadám prichádzajúci autobus v duchu zanadávam. Objať na rozlúčku sa ju neodvažujem, len si podáme ruky.
„Máš ich studené, choď už domov,“ zakričím do zvuku zatvárajúcich dvier.
Odpovedá mi nesmelým úsmevom strácajúcim sa v zahmlenom skle okna autobusu.
***
Sobotu trávim v posteli. Už som asi naozaj starý a alkoholické „mecheche“ mi nerobia dobre.
V nedeľu som sa vybral prevetrať do lesa. Na Lindu si spomeniem až podvečer.
Vyťahujem mobil a ťukám správu na číslo z piatku.
ROZMERY SNUBNÉHO PRSTEŇA UŽ MÁM. AKÚ FARBU KAMIENKA SI PREDSTAVUJEŠ?
Odpoveď príde prakticky okamžite.
NEMÁM O TEBA ZÁUJEM, NEPRIŤAHUJEŠ MA PO ŽIADNEJ STRÁNKE A MEDZI NAMI NIKDY NIČ NEBUDE.
***
Prehrabávam sa policajnými zvodkami aj agentúrnymi správami. Hľadám „sólokapra“, dobre viem, že zločin a násilie vždy priťahovali čitateľov.
Opäť pozriem na mobil. Stále na ňom svieti ikonka neprijatého hovoru. Po včerajšej správe, na ktorú som odpovedal iba strohým „OK“, som stratil chuť sa s Lindou rozprávať.
Nie je prvá a určite ani posledná, ktorej vadí náš vekový rozdiel. V hĺbke duše Lindu chápem a uvedomujem si, že srdcu sa rozkázať nedá.
Prst chvíľu visí nad tlačidlom volania, potom s povzdychom zmeškaný hovor vymažem. Všimnem si, že prišiel včera v noci, niečo po jedenástej.
Zablúdim do kontaktov a zvažujem, že rovnakým spôsobom sa zbavím aj Lindinho čísla. Nie je to prvýkrát, keď predstava narazila na stenu reality. Odstránenie lákadla, ktoré mi krivilo pohľad na skutočnosť, vo väčšine prípadov pomohlo.
Nikdy nehovor nikdy, na hladinu pamäti vypláva replika aj so situáciou v ktorej nedávno odznela.
Vraciam mobil do vrecka a opäť sa ponorím do hľadania materiálu pre krimi rubriku. Pred zrakom mi defilujú autonehody aj otravy alkoholom, je po víkende. Píšem o bitkách a krádežiach, do strohého byrokratického štýlu sa snažím vniesť trochu života.
Ostáva posledná položka. Policajná správa mi vyrazí dych. Kurzor sa trasie v rytme ruky, ktorá drží myš.
„Niekto na cigu?!“ vyzve Dano, hlavný komentátor.
Vyskočím od stola a pripojím sa k nemu.
„Ty fajčíš?“ pýta sa kolega, keď sa ocitneme pred budovou.
„Tridsať rokov som cigaretu nemal... ale, prosím, môžeš mi jednu dať?“
Prvý intenzívny vdych ma rozkašle. Skúsim nasať dym opatrnejšie. Nikotín sa šíri krvou, klesá mi tlak aj pulz. Cigaretu dofajčím až k filtru.
Znovu sadám k počítaču. Ruky sa už netrasú, no hrôza ma stále objíma.
Oči sú prekryté čiernym pruhom, črty tváre však jednoznačne spoznávam.
Päsťami si zakryjem viečka, počítam do desať. V duchu sa modlím, želám si, aby som sa zobudil z tohto šialeného sna.
Som tu a teraz, snažím sa realitu vnímať všetkými zmyslami. Vysedená kancelárska stolička ma omína na zadku. Ústa ovládla pachuť vyfajčenej cigarety, počujem šum redakcie v pozadí.
Zaostrím na displej, útržky textu mi pomaly vnikajú do mozgu ako sofistikovaná forma mučenia. V mrákotách ho posielam na tlačiareň.
„Do systému som vložil zopár článkov, beriem si tri dni dovolenky, ktoré mi ostali z minulého roku,“ zakričím na šéfredaktora a bez čakania na odpoveď vybehnem z redakcie.
***
Rytmický klapot kolies vlaku mi pomáha usporiadať myšlienky. Pochádzala z mestečka na Považí. Poznám len krstné meno, vek a iniciálku priezviska. To bolo v správe. Viac musím zistiť na mieste.
„Už sa rúbe aj v mojom lese,“ zašomrem, keď si prezerám dátumy narodenia na vystavených úmrtných oznámeniach.
„Je mi to nesmierne ľúto, ale nedokážem vám pomôcť,“ zamestnanec v dokonale čiernom obleku a ešte černejšej kravate zavrie hrubú knihu v koženej väzbe.
Škrob zo snehobieleho goliera košele mu presycuje celé telo, jeho pohyby tak pripomínajú dokonale vyladeného robota.
„Neváhajte nás kontaktovať pri akejkoľvek tragickej udalosti v rodine,“ zaznie mechanicky do zvuku zvončeka na dverách, ktorý ukončuje túto poľutovaniahodnú návštevu.
Na zozname mi zostalo posledné pohrebníctvo. Drobná pani sa na mňa usmeje, nato stlačí pár kláves. Prikývne a z obrazovky počítača niečo opíše na žltý papierik, ktorý mi, spolu s vyjadrením sústrasti, podá. Potom ukáže cez okno na blízky cintorín.
Začne sa venovať žene s očami červenými od plaču. Chvíľu ich pozorujem. Vysvetľuje praktické záležitosti. Uplakanej žene mäknú črty, z tváre sa jej stráca napätie.
„Každý život konči smrťou, je to prirodzené,“ začujem, keď opúšťam pohrebníctvo.
***
Nohy z olova ma posadia na najbližšiu lavičku. Niekoľko hodín som obehával pohrebníctva, nestihol som sa ani najesť. Z batohu vyťahujem obschnutú bagetu.
Zapadajúce slnko predlžuje tiene náhrobkov. Našu smrteľnosť si pripomíname na jeseň, keď zomiera samotná príroda, aby sa o pár mesiacov mohla opäť narodiť. Na vrchole leta na smrť nikto nemyslí, na cintoríne som sám.
Pozerám na papierik, ktorý som dostal. Miesto dátumu a času pohrebu, ako som dúfal, ho však pokrývajú len zvláštne kódy.
Vstávam z lavičky, chcem sa vrátiť do pohrebníctva pre vysvetlenie, zrak mi pritom padne na drobnú mosadznú tabuľku na zemi. Pripomína jeden z kódov na papieriku.
Áno, je to označenie poradia. Po pár pokusoch objavím aj druhú súradnicu.
V šere nastávajúceho večera nájdem požadované miesto. Vykopaná zemina už stratila vlhkosť. Kvety pokrývajúce miesto posledného odpočinku sú zvädnuté.
To je divné, behá mi mysľou. Od Lindinej smrti neuplynulo ani dvadsaťštyri hodín. To predsa zakazuje priamo zákon.
***
Na jednoduchom drevenom kríži je nalepená fotka vytlačená zo sociálnej siete. Tvár spoznávam. Sedí krstné meno aj vek. Priezvisko, ktoré sa dozvedám až teraz, začína správnym písmenom.
„To... nie je možné,“ zašepkám, keď zbadám ďalší údaj.
V hlave cítim silnejúce údery krvi pulzujúcej srdcom. Z vrecka vyťahujem dokrkvaný list papiera. Opäť prežívam osudové slová: „Mladá žena... fentanyl... predávkovanie... smrť nastala ešte pred polnocou.“
Až teraz si všimnem dátum vydania. Súhlasí s informáciou na kríži. Chrbtom mi preletia zimomriavky, keď si uvedomím, že medzi aktuality sa zatúlala týždeň stará správa.


Text je počas súťaže anonymizovaný

Diskusia

Hieronymus
Táto poviedka je fajn napísaná, síce sa mi zdá, že sa príliš tlačí na melanchóliu v opisoch, ale prečo nie.
Problémom je dej, ktorý vlastne nedáva zmysel. Skončilo to len tým, že našiel hrob dievčaťa. Dobre, takže bola nakoniec duch. Fajn, ale to mi príde ako slabý zvrat, lebo potom si človek povie, že dobre, ale prečo sa potom udialo to všetko predtým? Aký to malo zmysel? Chvíľu som pracoval s teóriou, že má HP schopnosť si privolať zdroj, aký práve potrebuje, ale dievča nemalo byť jeho zdrojom. To, že toho toľko vie o drogách HP nevedel a ona o ňom zase nevedela, že je novinár a v tej dobe píše článok o drogách. Takže sa stretli len tak? Prečo sa s ním ten duch chcel stretnúť?
Táto poviedka by mohla byť pre mňa omnoho silnejšia, keby som sa dozvedel viac. Keby mi bolo vysvetlené viac. Takto to je príbeh o mužovi s mizerným milostným životom, ktorý si jedného dňa posedí a popije s jedným sympatickým dievčaťom, o ktorom sa neskôr dozvie, že už bolo v tej dobe mŕtve. To mi príde ako dobrá upútavka, ale tu je to bohužiaľ celý dej.
Škoda, podľa mňa sa z toho dalo vytrieskať o dosť viac, ale tak jednou poviedkou svet nekončí.
04.01.2025
Veles
Dovolil by som si tipnúť, že to napísal Martin Chabada v rámci Múzy, sedelo by to na jednu tému (zmeškaný hovor). Má to viac, ako desať tisíc znakov, takže ak to napísal on, musel to rozšíriť, len málo. Mohlo tam byť pokojne viac informácií, menej náhlych skokov z miesta na miesto. A čo teda videli ostatní? Nemyslím v redakcii, ale čo v bare? Neviem už kto to presne bol, no pamätám si jednu poviedku, v ktorej sa tiež odohrával rozhovor živého človeka s duchom. Tam to bolo urobené tým štýlom, že to dávalo zmysel aj bez odpovedí toho ducha, tu to však nie je.
04.01.2025
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.