Tieto zápisky možno ponúknem tým slaboduchým otrokárom z vydavateľstva Watt a syn, ale v poslednej dobe nejavia známky veľkého talentu pri úprave mojich textov, preto píšem možno. Už nemám náladu na neustále škriepky ohľadom použitých slov, členenia textu a neviem čoho ešte. Sú platení za to, aby moje výplody upratali do čitateľnej formy a nie aby ich cielene kastrovali...

To len poznámka na úvod pre mňa, aby som nezabudol, ako mi lezú na nervy.

*

Teraz príbeh.

*

Dátum: Už bolo načase

Miesto: Plytké Hlbočiny?, Severojužný Zadkov?, nedbám, hlavne, že je to na juhu.

*

Vystúpil som z vagóna. Silné slnko ma príjemne oslepilo a vlhkosť mi doslova vrazila facku, čo som považoval za prísľub excelentnej dovolenky.

„Sherman Holmboix! Vás mi zeslalo svato nebo,“ zahučal chrapľavý hlas za mnou.

Teba mi vyvrhlo samo peklo, pomyslel som si.

Nemusím snáď hovoriť, že prísľub zostal prísľubom a dovolenka sa nekonala.

***

„Chápete, što vam kažem, milosťpáni Holmboix?“ povedal tučniak, ktorý sa mi predstavil ako Bennyš Burega. Ľudia jeho rozmerov ma vždy prekvapia tým, že sú schopní vyliezť z postele. Okrem toho mal medzeru v zuboch širokú presne na cigaretu a potil sa v drahom obleku.

„Chápem, samozrejme,“ povedal som a trošku sa nahol, aby som lepšie videl vodičovu ranu.

Rozseknutá koža, zaschnutá krv. Nič vážne, ale chlap sa tváril ako keby mu odletela polovica hlavy. Neďaleko ležala prázdna fľaša od pražskej whisky s krvavou šmuhou na okraji dna. Vodiča zasiahla počas jazdy a to Buregu tak nahnevalo, že išiel nahlásiť zločin pešo. Najkratšia trasa na policajnú stanicu viedla cez vlakovú stanicu, kde narazil na mňa. Mám šťastie.

„Kako je to možné?“ Škrabal sa na hlave tak intenzívne, až som čakal, keby mu prsty sčervenejú od krvi. „Koji džarac to len mohol hodiť a prečo?“

Pozrel som sa po okolí. Stáli sme v úzkej tiesňave, nad nami hučal vlak, ale na ceste okrem nás a voza s prázdnymi nádobami nestál nikto.

„Je to jednoduché. Fľašu niekto vyhodil z okna vo vlaku. Veľmi šťastnou hrou okolností sa fľaša poodrážala od stien tiesňavy a pre svoju nesmiernu pevnosť, ktorou je známa česká sklárska škola, sa pri tom nerozbila a rovnakou, tentoraz nešťastnou hrou okolností, zasiahla tu pána do hlavy,“ vedel som to, lebo tú fľašu som z vlaku vyhodil ja a pamätám si, ako ma prekvapilo, že sa pri prvom kontakte so skalou nerozbila. Pražskú sklársku školu som si vymyslel, ale asi na tom niečo bolo.

Burega uznanlivo pokýval hlavou. „Perfetto, ja sam znao, že vy to hneď vyriešite.“

Pokorne som sa usmial. „Ďakujem, živím sa tým.“

Až teraz som si všimol čierneho psa s naježenou srsťou a červenými očami sediaceho v tráve obďaleč. Môj verný kamarát Basky. Čas na ploskačku.

***

Ponúkli ma jedlom, čo som úctivo odmietol. Ponúkli ma dobrou spoločnosťou, čo som tiež úctivo odmietol. Ponúkli ma pálenkou, čo som s nadšením prijal. Som alkoholik, nepomôžem si.

Po ceste na statok, hneď za smerovníkom, sme narazili na mŕtvu kravu. To úbohé zviera musela roztrhať svorka vlkov, ale nebudem vás desiť detailami, skrátka z nej veľa nezostalo a čo zostalo, bolo zohavené.

„Vidíte to? Što na to kažete?“ opýtal sa ma Burega.

„Vylučujem samovraždu.“

Rozpačito sa zasmial. „Áno, to aj ja. Ali neznate, što by to spravilo?“

Prekvapene som na neho pozrel. „Vlci, napríklad?“

„Sí, sí, sigurno, sigurno. Veď som iba zvedavý.“

Začínal som tušiť, že tento deň nebude len o pálenke.

***

Statok tvorili tri stajne s rôznymi zvieratami ako sú kone, kravy, kozy a sliepky v klietkach. Burega sa nadšene pristavil pri každom z nich a oboznámil ma s jeho vekom a aké úžasné jedlá sa z nich dajú spraviť. Teda okrem koní, pri nich hovoril o rýchlosti a plodnosti. Potom ma zaviedol k ohradám, kde sa pásli kravy a pre zmenu sa kochal nad ich krásou. Popritom ukázal na nízku budovu, ktorá slúžila ako dojáreň. Vraj prvá, ktorá funguje na parný pohon. Tu sme stretli Benmena Buregu, syna, ktorý bol otcovou o dvadsaťpäť rokov mladšou a tridsať kíl ľahšou verziou. Starý Burega ma predstavil, jeho syn mi podal ruku a od tej chvíle sa tváril podozrievavo.

Ukázal na niekoľko opíc, ktoré stáli pri vchode do stajne. „Ovo už sigurno imate v meste, však?“

Pokrútil som hlavou. „Bohužiaľ, neviem, čo máte na mysli.“

„Poker, poď k nama.“ Zakričal mladý Burega na vysokého mandrila, ktorý sa však nepohol, len naňho hľadel. „Poď sem, Poker a pozdrav.“ zakričal mladík nahnevane. Opica sa odlepila od steny a podišla k nám. „Zdravím, pán.“ povedala s dokonalou výslovnosťou.

Prekvapene som zdvihol obočie. „Počul som o nich. Majú pomerne dobrú slovnú zásobu, však?“

Mladík sa len pousmial. „Ovi majmuni? Možno, ale aj tak sú to imbecili.“

Usmial som sa na Pokera, ale tomu sa na tvári nepohol ani sval.

„Môžeš iči, majmune.“ Kývol rukou Benmen, ale Poker len stál. „Choď preč!“ vykríkol a opica odišla.

„Máte to tu krásne, pán Burega, a moderné.“ Povedal som staršiemu z dvojice.

Bennyš sa hrdo napriamil. „Hvala mnoga, gospodine Holmboix, to sa dobre počúva,“ ukázal na kravy. „Ale nije opice to robia moderným, ale tie kravy. To sú iné djevočky. Keby to byli autentičke ženy, tak by ani jednu noče nespali pokojne, znate što mám na mysli, tako?“

„Asi áno,“ povedal som a v snahe zmeniť tému som ukázal na kravy na opačnej strane ohrady. „Tie kravy s modrou srsťou sú rovnaké ako tieto?“ Uznávam, tému som veľmi nezmenil.

Starý sa zatváril znechutene. „Ove kravice? Tie kravy sú na govno. Moja greška, najväčšia greška, koju sam v živote spravil. A znate, že...“ Prerušilo ho vrešťanie. Niekoľko opíc sa bilo medzi sebou.

„Zastavite, majmune loco,“ zareval Benmen.

Potom mi ešte ukázali močiar za statkom s trojhranným kameňom v diaľke a dvojposchodovú betónovú budovu, očividne a podľa čuchu pálenica.

„Neimajte strach, bude to poctivja degustacione, blahorodie Holmboix,“ povedal tučniak a sprisahanecky sa usmial.

***

Starý Burega sedel za vrchom stola a v kalnom pohľade sa mu zračili všetky poháriky, ktoré do seba otočil. Hovoril dlho a veľakrát z cesty, ale aspoň som pochopil jeho nárečie. Rodina pochádzala zo Serbenie, ale dlho žili v Suritálii, preto používali veľa serbenčiny a občas talianske slová. Neskôr sa rozhovoril o obchode s alkoholom, vďaka ktorému si mohli dovoliť všetky vymoženosti. V tomto kraji bolo zakázané vyrábať a predávať alkoholické nápoje. To len tak mimochodom.

„Chápete, excelencia Holmboixa? V tejto krajine vás budú naháňať kako animala a zatvárať do cely zatošto, že sa venujete poctivej tvrdej práci. Ja naozaj nemogu za to, že neky vagabundo nezna, koliko toho može vypiti a neskántriť sa.“

„Samozrejme, čo na tom, že sú to platiaci zákazníci, sú predsa dospelí,“ prisvedčil som.

„Sí, sí, sigurno,“ smial sa tučniak, ale potom už menej isto povedal: „Platiaci, áno, áno.“

„I vam nije problem, že vam grozi kriminál. Musíte vedieť, že ove alkohole su ilegalnije, tako?“ opýtal sa jeho syn a hľadel mi priamo do očí.

„Aký kriminál, veď sú to len plody poctivej práce.“ Povedal som s úsmevom, ale neveril mi ani pol slova. „A vaša výroba je vynikajúca, naozaj lahodná pálenka,“ nadvihol som uznanlivo plný pohárik.

„Hvala mnoga, ale fľaša nám dochádza. Poker, prinesi neku lijepu trjašku.“ Kývol rukou Bennyš.

Mandril stál vedľa stolu s fľašami, ale ani sa nepohol.

„Poker. Dones. Fľašu,“ povedal pomaly a opica ju priniesla. „Neznam na čega te imam, demento.“

Mne dopĺňala pohár iná opica, kapucínohlav austrálsky, ktorú volali Rukáv. Párkrát som ho pohladil po hlave a pochválil ho. On sa zato na mňa vždy dojato a vďačne pozrel.

Usrkol som si z pohára a krátko pozrel napravo, kde som predtým videl obraz Berugu. Stále tam visel na stene, ale zároveň som uvidel Baskyho sediaceho na stoličke vedľa mňa. Už dávno som sa naučil naňho nereagovať, aj keď ma jeho prítomnosť prekvapila.

Aby som to uviedol na pravú mieru. Baskyho som videl iba ja. Bol výplodom môjho prepitého, aj keď veľmi funkčného mozgu a zjavoval sa mi, keď hladina alkoholu klesla na povážlivo nízku mieru.

„Aj mne je to trápne,“ zavrčal otrávene. „Asi režú pálenku.“

Toľko k poctivej degustácii, pomyslel som si.

„Pozri na nich, svoje pitivo si nerežú, sú pod obraz.“ Vrčal ďalej.

Zajtra odchádzame, povedal som v duchu.

„To by sme mali.“

„Nešto sa deje, sir Holmboixa?“ Opýtal sa starý Beruga.

„Nie, všetko je v absolútnom poriadku,“ široko som sa usmial.

Tučniak si odkašľal. „Musím byti úprimný, imam problem, Tá mŕtva kravica vonku... Nezabili nju vuci. Máme tu mjenši problém s animalom, kojeho nezname. Už deset kravica zabil.“

Konečne sme sa posunuli k veci, kvôli ktorej som tu bol.

„Kedy to začalo?“

„Pred dvoma mjesecama, úplne me to zaustavilo predaj kravica. Ne, že by som živio z predaja dobytka, očividno mám iné zdroje,“ zaťukal prstom po poháriku s pálenkou, „ale kravica nije za dva toliare, muito dineri prinese kada se predavja. Glavne te modre govna chcem predati. Taky dobar obchod to bio, keď sam je kupio, taj predavajúci pisao kako vy, koenig Holmboix, lengua perfetta, vrlo som mu veril, aj keď sme sa len cez karte dogovarali. Ja sam taky džarac.“

„Chápem vašu situáciu, ale čo čakáte odo mňa?“

„Že toho ďábela ubacite, excelencia Holmboixa. Slušao sam, že ste už tako nejednému statku pomagao.“

Márne som lovil v pamäti, kde Beruga počul túto sprostosť, až som si spomenul na krátku príhodu spred dvoch rokov v Afrike. Istú dedinu trápil starý lev, ktorý jej žral dobytok a ja som sa vtedy nachádzal neďaleko. Nebudem vás nudiť detailami. Išli sme leva hľadať a zastreliť, trvalo to deň a nakoniec som naňho narazil ja pri niečom tak nedôstojnom ako vyprázdňovanie čriev. Lev ležal v kríkoch na boku a ťažko dychčal, tak som chudáka dorazil.

Samozrejme som to potom opísal ako boj o holý život a vynieslo mi to nemalý zárobok.

Musím prehodnotiť svoju sebaprezentáciu, lebo práve to ma dostalo sem, pred Buregu vrhajúceho pohľady plné očakávania.

„Znam, že nemate svojega partnera sa sebu, ale i tako je to possiblemente?“

Narážal na Vigora Moriartysa, môjho spoločníka, ktorý ma vždy vedel prekvapiť svojimi schopnosťami v oblasti boja a streľby, ale už nie tak svojou rafinovanosťou, lebo momentálne bol v Grécku z dôvodu, že mu tretíkrát zomrel otec.

„To nevadí,“ povedal som. „S akým veľkým jedincom by som mal dočinenia?“

Benniš nadšene zatliekal. „Ja sam znao, že ste taj správny mužac na toto.“

„Áno a teda aký je veľký?“

„Neimam úplne predstavu, ale predpokl...“ Zavíjanie ho prerušilo.

„Bastardo, džarac sjebany.“

Otec a syn vyskočili na rovné nohy a tackavo sa hnali von z miestnosti. Nasledoval som ich a chytili hodenú pušku do rúk, keď som vošiel do vstupnej haly.

„Taj skurvenik, otrči tlape,“ kričal starý Beruga a všetci traja sme sa vyhrnuli von pred vilu.

Zavíjanie sa ozývalo z hmly smerom od močiara.

„Gde si, cazzo sjebany,“ Reval a jeho syn s pažbou prí líci neisto hľadal cieľ v tme.

Ja som stál vedľa nich a nerobil nič, lebo som nič nevidel.

„Je jeden,“ povedal som.

„Áno, samo jedan skurvenik,“ prisvedčil mladík a sklonil pušku. Podľa toho ako na mňa hľadel som nevedel, či tým myslel zviera, alebo moju osobu.

„Kuja nemoguča,“ Beruga si odpľul, „poďme iznutra, monsignor Holmboix, do tmy ho nečemo naháňať.“

Vnútri som podal pušku Rukávovi, ktorý sa pod jej váhou prehol, a všimol si malú reznú ranu na ruke, ktorej pôvod som si nepamätal.

Vrátili sme sa do jedálne a sadli si na svoje miesta.

„Što na to kažete? Je to gigant, ale vy ste takodžer gigant, gigant Holmboixa,“ povzbudivo ma capol po pleci.

„Vidím to dobre, veľmi dobre, pán Beruga. Zajtra bude celá táto nepríjemnosť za nami.“

Tučniak nadšene zatlieskal a dopil vlastný pohárik na jeden hlt.

***

Počkal som do tretej v noci. Oblečený, zbalený. Nemal som v pláne tu byť ani o minútu dlhšie.

Otvoreným oknom niečo preletelo a zasiahlo okraj postele. Vrhol som sa na zem, lebo som sa zľakol, ale bol to len kameň s na ňom priviazaným listom.

Vykukol som z okna, ale zistil som iba to, že bola teplá noc a nikto nestál pod oknom.

Rozložil som papier a prečítal: Budete o jednu godinu pri trojegranom kameni, inak umrú nevine ljudi.

Samozrejme, už sa tam ženiem, pomyslel som si.

Potichu som vyšiel z vily a zamieril k stajniam. Z koní som si vybral toho, ktorý vyzeral najviac ochotný ma niesť na chrbte.

Prechádzal som okolo poslednej budovy, keď som pritiahol uzdu a obzrel sa. Musím priznať, že mám rád svoje povolanie a najviac sa mi páči, keď nakoniec chytím páchateľa. A peniaze, samozrejme. V tomto prípade som presne vedel, čo sa dialo a absurdnosť toho bola tak veľká, že sa mi tým nechcelo už viac zapodievať. Len ten pocit, že spravodlivosť nebude vykonaná... Pomaly, ako taký had, sa mi plazil po chrbte a ja som si nakoniec povedal, že to tu dokončím. Kravy by sa predsa nemali len tak zabíjať.

***

Stál som pred trojhranným kameňom utopený v hmle a tichu. Nudil som sa, lebo autor listu meškal a močiar nepríjemne páchol. Pre istotu som mal pri sebe revolver, ale nečakal som komplikácie a chcel som to mať rýchlo za sebou.

Začul som pred sebou nejasný zvuk a keď som viac zažmúril uvidel som postavu. Stála presne tak ďaleko, aby som videl jej siluetu, ale tvár mala skrytú v tieni pod klobúkom so širokou krempou.

„Musiš iči, pán Holmboix,“ postava na mňa ukázala prstom. „a nikada se nevrátiš, lebo te ubijem kako animala.“

„Pekne si sa naučil rozprávať, trvalo to dlho? A na čom to stojíš? Pokojne zoskoč dolu.“

Postava zvesila ruku, vzdychla si. Od pása hore sa pohla dopredu, ako keby sa zlomila v páse, potom sa horná časť znova vyrovnala a stála zarovno s nohami.

Stiahla si klobúk a Poker sa na mňa zazubil.

„Pekná práca, pán Holmboix.“

„Ďakujem, živím sa tým.“ Opätoval som úsmev.

Poker rozhodil rukami. „Prosím, kde som spravil chybu?“

„Musíš popracovať na svojom výraze v tvári, lebo pri našom prvom stretnutí som si všimol, že nie si hlúpy. Chcel si, aby som si to myslel, ale nevyšlo ti to. Tam som spozornel. Potom som kútikom oka uvidel, ako si bezdôvodne začal biť tú opicu. Áno, bilo sa viac opíc, ale začal si to ty. Nevedel som, prečo si to urobil a ako jediný dôvod mi napadli Buregove reči o tých modrých kravách. Sú to vôbec kravy?“

„Podobný druh, volá sa Bertinang, ale neprodukuje štandardné mlieko.“

„Áno, marí sa mi, že som počul o zakázanom druhu podobného mena, ktorého mlieko je halucinogénne. Keby ho nevyužívala armáda, tak by už neexistoval.“

„To by bola škoda.“

„Dobre sa na ňom zarába, však?“

„Vynikajúco. Ani si to neviete predstaviť. Čo ďalej?“

„Pracoval som s tým, že si inteligentný, snažíš sa, aby som sa nezaujímal o tie kravy a keď Burega povedal, že predchádzajúceho majiteľa nevidel, lebo si iba posielali listy, znamenalo to, že predávajúci nechce, aby ho Burega videl. Prečo by to robil? Lebo je opica, napríklad. A to, že tie kravy za takýchto okolností napriek tomu kúpil sa ani nečudujem. Je to idiot.“

Poker prikývol. „Áno a keď idiotovi dáte možnosť, aby si myslel, že je veľmi múdry a nákupom tých zvierat krásne zarobí, tak ich kúpi bez rozmýšľania.“

„A nechápal som, prečo tak inteligentnej opici treba všetko hovoriť dvakrát, ale potom som si uvedomil, že ich nútiš povedať ti to bez nárečia. To ma utvrdzovalo v tom, že môžeš byť tým tajomným predávajúcim s dokonalým jazykom.“

„Trhajú mi uši s tou ich hatlaninou.“

„Ale potom chcel Burega predať Bertinangov, lebo z nich nič nemal a tak musel vzniknúť netvor.“

„Zlyhali moje opice, mali od modrákov nosiť mlieko, ktoré predtým vydojili z normálnych kráv, ale to sa nepodarilo. Starý debil si to všimol a myslel si, že ich chránime, aby z nich nespravil večeru. Fascinujúce, akí sme podľa neho tupí, ale zároveň robíme niečo tak premyslené,“ odhodil klobúk na skalu. „Vaše odhalenie je kostrbaté, pán Holmboix, ale uznávam, že som si mohol dať viac pozor.“

„Ale netvor nezabil tie kravy, však?“ pokračoval som. „Krava, ktorú som videl po ceste sem, vyzerala zle, a možno by som tomu uveril, ale to zavíjanie... Takto by zavíjala, napríklad, opica.“

Poker opäť vyceril zuby. „Opica aj zavíjala, ale to neznamená, že zviera neexistuje.“

Lúskol prstami a z hmly vyšiel mohutný, vrčiaci tieň. Opísal by som ho ako potomka tigra a vlka, len mal asi meter a pol v kohútiku, bol výrazne svalnatejší a ťažký asi ako menšia budova.

„Keď cíti krv, tak sa nedá zastaviť a vy máte ten šrám na ruke, pamätám si správne, však?“ Poker sa prikrčil za skalou a zviera prešlo okolo neho.

S týmto som, úprimne povedané, nerátal a zároveň by som na tomto mieste mal spomenúť, že nie som ktovieaký strelec. Preto všetkých päť výstrelov netrafilo cieľ. Možno to bolo tým, že mu bol v tej chvíli otočený chrbtom a utekajúc strieľal ponad plece. A, samozrejme, tomu nepomohol ani alkohol v krvi. Opäť sa mi vrátilo, že som mal zostať pri kokaíne.

A nie som ani ktovieaký bežec, ale dúfal som, že stihnem dobehnúť k stromu a vyliezť naňho. Nestál ďaleko, ale dupot ťažkých nôh zvieraťa sa nemilosrdne približoval, zem sa otriasala pod jeho váhou. Posledné dva kroky a s výskokom som sa načiahol po prvom konári v dosahu. Pevne som sa chytil a vyšvihol hore. Zacítil som potiahnutie na nohe a zistil, že mi chýba kus nohavíc pod kolenom.

Šplhal som, čo najvyššie a zastavil sa až na poslednom konári, ktorý ma uniesol. Sťažka som dýchal a trocha sa mi uľavilo, keď sa strom otriasol a ja som uvidel tigrovlka lezúceho hore za mnou.

V revolveri som mal ešte jeden náboj, ale triasli sa mi ruky a vlastne som ani neveril, že ho jednou guľkou zabijem.

„Pán, pozor, pán, pozor,“ na Rukáva som musel urobiť veľký dojem, lebo sa blížil cez močiar. Škoda, že ma neprišiel varovať skôr. Ale musím priznať, že ma to dojalo, lebo musel vedieť, čo ho tu čakalo a napriek tomu sa mi pokúsil pomôcť.

Naozaj škoda, že neprišiel skôr.

Zúfalo som skákal pohľadom po okolí, ale nenachádzal som východisko. Škrabanie a dychčanie netvora sa ozývalo stále bližšie, zviera pomaly ale vytrvalo liezlo hore stromom. Bezmocne som rozhodil rukami, ale potom som uvidel Baskyho na vedľajšom konári.

„Nápady?“ povedal som nahlas.

„Streľ tú opicu.“

Smutne som pozrel na Rukáva. Basky si frustrovane vzdychol. „Tú nie.“

A naozaj, Poker sa postavil spoza kameňa a nahnevane kráčal k Rukávovi. Namieril som naňho, ale ruky sa mi triasli. Ako to bolo? Strieľať s výdychom? Hlboký nádych, pomalý výdych. Stále sa mi triasli ruky, kurva! Netvor už bol takmer pri mne, zacítil som jeho pach. Znova nádych, znova trasenie. Do riti s tebou, ty posratý alkoholik. Udrel som si revolverom do hlavy a zamieril. Ruka sa zrazu netriasla a ja som vystrelil.

Nebudem veľkohubo tvrdiť, že som mieril na hlavu a sklamalo ma, že som trafil do hrude, to by mi nikto neuveril. Skrátka som trafil a hotovo. Poker sa prekvapene pozrel na krvácajúcu ruku. Nespôsobil som mu žiadne vážne zranenie, ale tiekla mu krv a o to mi išlo.

Oprel som sa o kmeň stromu a zavrel oči.

Mohutné laby dopadli dopadli na zem. Poker niečo kričal, potom ziapal, potom ticho.

„Pánko v poriadku?“ Rukáv mi položil ruku na plece. Vyliezol na strom úplne potichu.

„Áno, kamarát, ďakujem.“ Potľapkal som ho po ruke a zasunul revolver do púzdra.

***

„Kako som rád, že je animal tuhý, ali prečo ste ga bacal u močaru?“ Burega sa rozplýval, už do mňa nalial toľko pálenky, že som sa začínal obávať jazdy na koni.

„Sám tam skočil, keď som ho naháňal.“

„Animal se z vás úplne dosral, tako? To je jedno, nech tam taj džarac kvasí, za mene dobro. Šťastnú cestu, cessare Holmboix,“ zatackal sa a tretí krát mi potriasol rukou.

Pri smerovníku si prisadol Rukáv, ktorý na mňa čakal v kríkoch. Cítil som, že mu niečo dlžím a zobrať ho od tých tupcov som považoval za primeranú odmenu, a aby som nezabudol, Buregov ďábel tiež čakal neďaleko.

„A naozaj nám nič nehrozí?“ Opýtal som sa Rukáva.

„Tak, tak, pánko, ono je dobrý, len musíme kŕmiť.“

Basky sedel vedľa cesty a krútil hlavou.

Spláchol som jeho prítomnosť obsahom ploskačky a vydali sme sa cestou nevedno kam.