Keď prišli mimozemštania na zem, najprv sa z nich všetci chechtali. Neboli to totiž malí zelení mužíkovia, ani trojmetrové slizké potvory s chobotnicou miesto hlavy, ani strieborný roboti ktoré metali blesky a z očú púšťali červené lejzrové záblesky.

Nie.

Mimozemšťania vyzerali ako slepice!

Akurát, že nemali oči, a namiesto chvostu mali niečo, čo vyzeralo ako potrhaný ružový sáčok. Ľudia ich teda nazvali „bezočivé slepice s ružovým sáčkom na riti“ a chechtali sa nad nimi. Nemali ani nohy, a spôsob, akým sa pohybovali, ostával pre vedcou záhadou. Vyzeralo to trocha ako antigravitácia, ktorú by človek iste veľmi rád opanoval. Slepice však v tomto boli neoblomné.

Slepcie vlastne tvorily zložený organizmus. Každá jedna z nich samostatne nedokázala ani premýšľať, no keď ich bolo pokope aspon tucet, vytvorili niečo ako zloženú osobnosť. Vtedy dokázali napodobňovať ľudskú reč tak, že každá z nich kotkodákala zlomok slova a v hlave poslucháčov sa tvorili celé vety. Bolo to veľmi zaujímavé, a ľudia radi počúvali, ako slepice kodkodákajú.

Zriadili sa na to špeciálny amfiteáter, v ktorom sa zhromažďovali ľudia aby počuli, ako slepice kotkodákajú príbehy z mimozemských planét, čo pri svojom putovaní galaxiami navšťívili.

Rozprávali o temných norách, ktoré na planéte Chorochtochor zdieľajú slizké plazy s teplokrvnými červami, pričom telepaticky komunikujú z vtáctvom vonku, aby im prinášalo potravu. V skutočnosti ale nejde o žiadne vtáctvo, lež osrstené, lietajúce ryby.

Rozprávali o temných hvozdoch na mrazivej planéte Beta Calexis, kde miestnym mäsozravčom konkurujú ešte dravejšie, fosforeskujúce rastliny. Do pastí o rozmeru bazéna spoločne matným svetlom lákajú korisť a usmrcujú ho organickými jedmi, ktoré by v dávke tísiciny miligramu dokázali uspať sloňa.

Rozprávali o civilizáciách, čo zašli až tak ďaleko, že zabudli na svôj organický pôvod a na to, že kedysi bývaly organickými bytosťami na bázi uhlíku, silikónu či iného prvka, a teraz sa takýchto ohavností štítia.

Vedcov ale zauíjmalo niečo iné – niečo prakticky využiteľné. Snažili sa od návštevníkov odpozorovať aspoň nejaký užitočný zlomok technológie a využiť ho vosvoj prospech.

Najťažším orieškom vraj nebolo samé prekonanie rýchlosti svetla, ale navigovanie. Pri tých rýchlostiach sa infromácie od senzorov lode nestačili načas dostať do počítača, vďaka čomu by akýkoľvek výpočet vedúci ku korekcii kurzu alebo vyhýbaniu sa asteroidom prichádzal zákonite príliš neskoro.

Na to boli potrebné oveľa sofistikovajšie mechanizmy. A tí parchanti také vlastnili!

„Aj vy môžte cestovať ku hviezdam!“ Proklamoval slepičí veľvyslanec na tiskovej konferencii, ktorá sa vysielala okolo celého sveta. Napodiv, hovoril Rusky, no tlmočníci jeho reč simultánne prekladali do všetkých svetových jazykov, aby ho mohli porozumieť ludia z celej zeme.

Ja som im však neveril ani zobák medzi očami. Už vtedy som medzi prvými tušil, že ich darom bude asi Trójsky kvôň. Po prvý krát ma táto myšlienka napadla keď som šiel z práce na bycikli, obzrel sa za peknou babou a skoro do takého koňa vrazil. Nie živého ani trojského ale takého, čo parkoval na cyklistickom chodníkom. Síce sa za to nezaviera, ale by sa malo. Ale vráťme sa ktéme.

Všetko sa vysieralo aj v televízii, a všetečná moderátorka raz uštedrila veľvyslancovi civilizácie slepíc otázku pod pás. Bezočivo sa totiž bezočivých slepíc opýtala, na rovinu a bez servítok, za akím účelom vlastne na zem prišly!

Velvyslanec (teda príslušný tucet slepíc prináležajúcich do jeho zloženej osobnosti) odpovedal pamätihodné slová: „Prišli zme, aby vás zaštítiť pred hrozbou z hlbokého vesmíru. Vaši vedci ešte stále neprišli na dôvod prečo existuje Fermiho paradox. Prečo veľký vesmír mlčí?“ odmlčal sa operený velvyslanec. „Je mŕtvy a prázdny, alebo sa všetci boja vysielať?“

Potom začal prezmenu niečo o energii vákua ktoré rozrušujú produkty štiepania hadrónou v urýchľovači, čo môže viesť k brzkému koncu hmoty a aj celej fyziky ako ju poznáme, no nikto mu nestačil sledovať.

Správy priniesli aj informáciu o tom, že Čínsky prezident sa vyjadril, že treba všetky slepecie pochytať a uvariť znich polievku, pretože vyriešenie jediného jedného pozemského problému, a to jest hladomoru, je dôležitejšie, než hypotetické cestovanie na iné hviezdy. Za to sa stal ostrým terčom kritiky a verejnosť sa opakovane pýtala, ako sa vôbec taká chorá myšlienka mohla vyliahnuť v niečom chorom mozgu.

Izraelci, ktorým čína už dávno ležala v zuboch, podľa svojho obyčaja napadli na nejakú menšiu krajinu ktorá s tým vôbec nesúvisela, pod zámienkov že prechováva nebespečné rádioaktívne materiály ukradnuté z Izraelských laboratórií. Nazvať tento stav napätým bolo príznačné.

Slepice nakoniec vykodkodákali, že luďom prinášajú vzácny dar. Bola ním zvláštna polguľa o polomere ôsmych centimetrov, ktorá sa vznášala asi meter nad Zemou, a všade navôkol spôsobovala, že sa gravitačný potenciál zeme klesol k nule. Vedci zajásali, akiste šlo o antigravitačné zariadenie, využívajúce energiu vákuua! Oniečo podobné sa snažil už Nikolaj Tesla a keby jeho objavy nezhabali ilumináti, vlsatnilo by ich ľuctvo.

Možno by sme to boli my, ktorí by sme ako prví navštívili sliepce, a nie naopak!

Nepravosť tohto dohadu však rýchlo vyplávala na povrch. Záhadná guľa síce antigravitačný efekt spôsobovala, no jeho praktické využitie odolávalo snahám najlepších modzgov planéty.

Američania pod vidinou zysku za zariadenie zaplatili čiastkou ekvivalentnou polovici hrubého domáceho rozpočtu. Dohodu uzavreli na tajnom rokovaní a na ututlaní stôp si dali veľmi záležiť.

Napriek všetkým bespečnostným predpisom a opatreniam ale guľa explodovala a zrovnala celé výskumné stredisko.

Diplomatická prietrž na seba nenechalala dlho čakať; ľudí prepadol amok. Slepice sa museli utiahnuť na svoju loď, pretože ich ľudia chceli lynčovať nevídaným spôsobom – vyváľať v dehte a potom vo svojom ošklbanom perí. CNN odvysielala reportáž, v ktorej sa uvádzalo, že istý študent dal svojmu profesorovi telo zvieraťa neznámeho zvieraťa, ktorého našiel v stodole, kde sožral jed na myši. Medzi obyvatelmi začala špekulácia nad tým, že sa môže jednať o jednu zo slepíc, no experti vehementne tvrdili, že ide o podvrch, cieľom ktorého je pošpiniť ich dobré meno.

Mimozemšťania však nedali najavo, žiadneho zo svojích príslušníkov očividne nepostrádali. Zareagovali však veľmi ľstivo, keď vyhlásili, že guľa utrpela nesprávnym zaobchádzaním v rukách ľudí, a že keď sa nezjedná náprava, nechajú vybuchnúť našu guľu, teda menovite slnko.

Americký prezident ale nestratil chladnú hlavu. Vyhlásil mobilizáciu a náš prezident ho pošlusne nasledoval, lebo mu bol vernou bábikou na špagátikoch.

A vtedy som si aj ja povedal, že už toho bolo dosť, a že na vojnu proti mimozemštanom nepôjdem lebo som pacifista. Hneď som zdvihol telefón a zhromaždil niekoľko verných kamarátov, ktorým sa tieš okúňalo vziať zbrane do ruky. Tento zlotrilý plán im musíme prekaziť! Ale nemôžme sa spoliehať na to, že dostaneme ešte druhú šancu, a preto si je treba všetko dopodrobna rozplánovať.

Z hlboka som sa nadýchol a začal motivačný preslov. „Priatelia! Obráťme sa do histórie. Silou ľuctvo dosiahlo veľa, ale to len keď sa bojovalo proti slabším. Proti civilizácii slepíc, ktoré sú očividne z technológiu oveľa ďalej, nemáme šancu. Iba blázon by si myslel, že má zmysel na ne zaútočiť tankmi a raketami, a to my nie sme.“

Ozvalo sa niekoľko súhlasných zabručení.

„Máte niekdo dajaké nápady?“ opýtal som sa, aby som nerozprával furt len ja.

„Treba im nasypať deratizačné zrno. Slepice sú pahltné, zožerú ho a skapú. A potom im môžeme predať číňanom, nech si ich zjedia aj s raticami,“ ozval sa Ďuro. Mal som ho chlapca celkom rád, veľa sme spolu preskákali, hoci mal neraz debilné nápady.

Potom sa ozval jeden Fero čo bol múdrejší než my ostatní, lebo svojho času chodil aj do deviateho ročníka. „Kury nemajú ratice ty debil, ale paprče!“

„Chlapi čo ste zabudli že tieto nemajú ani nohy!“ príkro som ututlal ich rušivú zvadu. „Ale to je jedno, sústreďme sa na plán.“

„Mali by sme im poškodiť loď aby nemohli odletieť, a potom sa snimi porátať,“ navrhla Táňa, a hneď za ten skvelý nápad zožala potlesk a pusu na noštek od svojho frajera Mareka. Aj ja by som takú chcel. Táňu, nie pusu od mareka.

„Konečne nejaký nápad k veci,“ súhlasil som. „Vieme kde je loď zaparkovaná?“

„V správach hovorili že vraj pri Balatone,“ spomenul si Jožo. „A tiež vraveli že vďaka parkovacím poplatkom za ten veľký koráb sa teraz z Maďarska stáva druhá Saudská arábia.“

Dal by som si pene ala arabiata, pomyslel som si. Trocha mi to nešlo dohlavy lebo som nerozumel ako mu mohli sliepece zaplatiť, keď mimozemské peniaze v maďarsku asi neplatili, ale ponechal som si túto dilemu tentokrát preseba.

„Tam sa dostaneme vlakom nie? Vie niekto zvás maďarsky?“

„Hát igen, írtem iš besílem,“ povedal naštastie ďalší zhromaždený, ale toho som poznal len cez iných kamošov tak som mu nevedel prísť ani na meno, tuším Zoltán.

„Dobre amigo, Ty budeš kupovať lískty na vlak. Vyrážame zajtra o ôsmej ráno, zabalte si clebíčky a vodu, pamatajte že tam u susedov sa ojrami platiť nedá!“

So zhromaždenia sme odchádzali pozdvihnutí na duchu.

Nadruhý deň som vstal už o piatej a vôbec som nedokázal zaspať, len som sa prevaľoval, taký som bol nažhavený do dobrodrušztva. Pozrel som čo je nové na Internete, písali že Maďarský prezident zo strachu že slepice preparkujú inde, a oni prídu o zlatú baňu, drakonicky nariadil že im občania musia vo všetkom pomáhať. Každá slepica teda získala prideleného osobného asistentna a mohla si po krajine loziť kam chcela a robiť čo chcela. Potom som ako idiot dve hodiny skroloval nekonečným feedom hovadín až som skoro zabudol že čo je dnes na pláne a skoro zmeškal na vlak.

Rýchlo som si zbalil jesť a piť a bežal na stanicu. Zobral som z chladničky aj pivo lebo som nevedel ako bude v maďarsku drahé. Na stanici čakali takmer šetci, čo ma veľmi potešilo. Odpadol iba Robo ale to bol vždy posera tak som z toho neostal prekvapený.

Na stanici mi nejaký cigáň hneď ako sme vystúpili v Budapešti chcel predať drogy ale zahnal som ho. Aj tak som mu nerozumel tak by ma asi ošklbal ako slepicu. To mi pripomenulo kvôli čomu sme sem vlastne pricestovali. Museli sme nájsť spoj na Balaton ale Zoltán sa rýchlo zorientoval v tej hatmatilke čo na nás blikala zo všetkyćh monitorov a amplifónov, boli sme radi, že ho máme snami.

Vo vlaku sme si potom spievali známu pesničku že „počúvam s úžasom divnú reč s divným hlasom“, a strašne sme sa nad tým bavili. Ale potom som si spomenul, že som v predošlom vlaku ja debil zabudol tašku s pivom, tak ma smiech na sekundu prešiel. A keď si potom Ďuro vytiahol chlebík z olomouckými syrečky, a začal ho jesť, tak smiech prešiel všetkých a snáď aj tých vo vedľajšom kupé!

Ale aby som Vás zbytočne nenaťahoval, tak sme vystúpili v stanici Balatonarács, ktorá bola najbližšie tomu polo ostrovu kde mimozemský koráb parkoval. Museli sme potom ešte ísť asi dva kilometre po ceste tretej triedy. Čím ďalej tým to bolo ťachšie pre stáda zvedavcov, ktorý sa tam všade motali, a tiež teploty, ktoré v strede leta atakovali strop. Jeden parobok do mňa postrčil ale keďže ja nie som žiadny otlkánek tak som mu hneď vrátil, a skoro z toho bola roztržka, taká kde vám roztrhnú bundu a niekedy aj účes. Ale zastali sa ma Ďuro s Jožom a ešte mu Zoltán povedal že ak sa neuzemní tak pôjde do jazera posledný raz kúpať, takže vycúvol.

„Počujte a ako sa tam dostaneme, čo keď tam budú strážiť vojaci alebo poliši?“ opýtal sa potom niekto.

„Vieš čo počul som v rádiju že všetci vojaci šli strážiť hranice lebo Orbán sa zastrájal že k nim neprejde ani jeden utečenec“, odvetil Fero.

„Rovnako malo zamiasť s ekonomickými imigrantmi Slovensko, a bolo by,“ zvolal Jožo!

„Ináč vraj okolo lode je nejaké pole, tak sa doň nikto nedostane.“

„Asi kukuričné“ povedal Robo a všetci sme sa zasmiali.

„Kukuricába basny meďnk,“ povedal Zoltán ale nerozumeli sme mu, lež sa zasmial nejaký miestny občan a veselo nám zamával.

Potom sme prišli až na hranicu kde bolo to pole. Nedalo sa vidieť, ale už z diaľky sme videli jak občas doň nejaký somár čelom vrazil tak, až že sa prekopŕcol. Hranica poľa sa ale dala vidieť, podľa pošliapanej trávy a blata. Loď bola nakoniec celkom malá, až ma to zaskočilo. V televízore vyzerala väčšia! Ale aj tak sa mi videlo, že by sa do nej mohlo vôjsť tých sliepok dosť veľa. Asi tam mali vnútri museli mať palice ako v kurinci aby mohli na čom sedieť.

Pomali sme začali pole obchádzať. „Hmatajte rukou, či v ňom nebude nejaká trhlina,” radil som spoločníkom.

Zrazu sa začalo zmrákať, a ľudia sa pomaly vytrácali. Boli sme radi lebo sa aj ochladilo, cez deň boli také horúčavy že mohli zabíjať ľudí na masové hroby. Obišli sme celé pole ale ani trhlinku sme v ňom nenašli. Začal som sa báť, že nám plán nevynde. Naštastie vtedy napadol Mareka spásonosný nápad: „Skúsme sa podeň podhrabať!“

Napodiv to šlo. Alebo skôr nie napodiv, lebo z inteligencie slepíc som si už davno nerobil žiadne žalúzie :-) „To sú ale hlúpe tvory, ako mohli vôbec zostrojiť medzihviezdnu loď?“ opýtal som sa ostatných.

„Možno ju ukradli,“ súhlasil Zoltán.

„Ono v skutočnosti to asi znamená, že ony si myslia že hlúpi sme my, ľudia,“ povedala Táňa.

Už bola taká tma, že sme videli len slabé svetielka lode, červené ako uhlíky, a tiež niekoľko mobilov čo svietlili ľuďom v tme na cestu aby sa nepotkli.

Chvíľu sme kopali lopatou ktorú asi cestári zabudli, po tom čo zrobili chodník k lodi, asi pre prezidenta Orbiho keď sleipce prvého dňa vítal. Mali sme len jednu lopatu, a tak sme sa pri nej všetci vystriedali, len Ďuro nie. Ulieval sa a zas jedol tie svoje smradľavé syry! „Čo furt musíš žrať, hento ti vonia a lopata nie?“ Skríkol som naň.

„Dobre dobre šéfe nepoondi sa veď už idem pomôcť,“ odvetil neúctivo a vyrval dobyvateľský nástroj Jožovi z ruky. Syrčeky a zvyšok chleba si strčil len tak do vrecka, fuj! No ale veď ja mu ho nebudem prať, len jeho mama.

O chvíľu sme sa už súkali dierov popod pole, ktoré bolo neviditeľné, a nielen preto že bola dávno tma. Vlastne okraj trocha svetielkoval, ale len úplne dole. Na dotyk vyzeralo ako hrubé sklo. Možno to ani nebolo žiadne pole, len veľmi hrubé a extrémne čisté sklo. Prešibané slepice!

Prišli sme až k lodi, zrazu sa týčila nadnami ako nejasná silueta ale mala na sebe veľa malých červených svetielok, a tak sme ľahko zbadali aj že kde má vchod. Asi nad ním bolo nejaké čidlo na pohyb a slepice nerátali z tým že by sa sem motal niekto iný tak sa otvorili. Vošli sme dvermi váhavo dnu, jeden za druhým, len Roba sme nechali strážiť vonku, keby niečo.

Čosi bzučalo ako úľ plný nahnevaných včiel, ale nepočuli sme okrem bzučania žiadne iné hlasy. Asi po dvoch minútach nečujného zakrádania útrobami lode sme prešli chodbou a ocitli sme sa v malej kruhovej miestnosti, z ktorej ústili ešte ďalšie tri chodby. Nešlo nám to do hlavy, loď vyzerala zvnútra väčšia než vyzerala zvonka! Zvonka nevyzerala byť väčšia ako jedálenský vozeň. A ten predsa prendete za podstatne menší čas než dve minúty.

Chvíľu sme si lámali hlavu že ktorou chodbou sa máme vydať, a či sa máme rozdeliť, ale potom niekto spomenul, že v každom sci-fi filme sa ľudia rozdelili a potom ich nepriateľ dostal. Takže sme si vybrali tú chodbu rovno pred nosom, lebo asi tam bude najskôr riadiaca kabína, nie?

A nemýlili sme sa. Fero, ktorý jediný znás bol v živote ďalej než v Maďarksu alebo v Česku, povedal že to vyzerá ako kabína dopravného lietadla, ktorú cestou do Anglicka zhliadol, len oveľa väčšia. Bola asi taká veľká ako školská trieda na základnej škole kde sme sa kedysi všetci zoznámili. A po stenách bolo namontovaných množstvo najrôznejších prístrojov, a blikalo tam veľa preveľa červených svetielok, ale ani jedno zelené. Slepičí konštruktéri asi neľúbili tú farbu, alebo možno nezohnali také LED diódy. Alebo možno bola celá loď pokazená, a to by veľa vysvetlovalo prečo ešte neodletela! To by bol objav, konečne by malo ľudstvo slepcie v hsti! Aj bzučanie zintenzívnilo, vychádzalo totiž z tých prístrojov. A boli tam konečne aj slepice! Bolo ich najmenej sto! Ale nehýbaly sa a nevenovali nám pozornosť.

„Ony spia?“ opýtal sa opatrne Jožo, aby ich nezobudil.

„Ako to mám vedieť ty blb, keď nemajú oči?“ bránil sa.

„Asi sa nabíjajú, preto tu tak bzučí,“ odvetil Fero a niekto sa zasmial.

„Viete, že aj normálne sliepky chodia spať, keď sa zotmie,“ postrehol aj Marek.

Zoltán sa snažil prečítať písmenká na displejoch, ale nebolo to maďarsky, a zdalo sa mi, že ani rusky, hoci sa onehdy ukázalo že slepice ten jazyk ovládali. Potom ten somár stisol nejaký gombík a bzučanie sa zmenilo na pípanie. Ale to vôbec nepípali slepice! To pípal jeden z displejov a ukazoval ikonu človeka ktorá blikala na červeno v rytme pípania, asi tak dva razy za sekundu, takým zvukom, že nám to bolo veľmi nepríjemné. Takmer ma boleli uši a keď ešte nie tak ma ochvíľu začnú! A čo bolo ešte horšie, tak sa tie všetky bezočivé hlavy otáčali na nás! Nedá sa povedať, že sa na nás pozerali, lebo nemali oči, vlastne človek mal vždy so stretnutia s nimi nepríjemný pocit, lebo sa nedalo povedať kam sa pozerajú a ako sa tvária. Okrem toho, mimiku mali odjakživa veľmi chabú.

Ale situácia sa už napínala ako guma v trenkoch. Zrazu sa jedna zo slepíc čo bola najblišie sa začala vznášať a niečo syčala, zlovestne blížila k Ďurovi, ktorý jej stál najbližšie. A to nemala robiť!

Ďuro zareagoval reflexívne, v okamihu po nej hodil jedinú vec ktorú mal pri sebe, svoj posledný Olomoucký syreček, ktorý nestihol ani dojesť lebo sme ho nahnali k lopate. Videl som mu na výrazi v zmraštenej tvári že to robí len s najväčším sebazaprením, lebo ich mal naozaj rád.

Keby mala slepica oči tak by medzi ne dostala syrčekom, ale nedostala, lebo nemala. To ju zastavilo. Začala vo vzduchu strašne prskať a roztočila sa ako vrtula, čím rozpŕskavala kúsky syra po miestnosti. O chvíľu sa ukázalo, že slepice sú na ten syr alergické! Tie, čo zostali sedieť, sa chvíľu kývali z boka na bok a vzápätí sa tiež poprekoprckali zo svojich sedadielok. Neprešli ani dve minúty a v miestnosti na podlahe nehybne ležali stovky nehybných, mimozemských slepĺc.

„To bude prúser. Čo s nimi spravíme? Musíme spratať všetky stopy kým sa vrátia ostatné!“

„Myslím, že to sú všetky, pozri: každé sedadielko je obsadené,“ postrehla Táňa.

Na šťastie si Zoltán spomenul, že má strýka čo býva neďaleko, a ten má tiež brata čo je vodič, nuž mu zavolal, a ten prišiel aj s náklaďákom ešte pred svitaním, a rýchlo sme vrecia so slepicami nahádzali do korby. Chvíľu sme sa dohadovali kde ich zaviezť ale našťastie sa ukázalo že Zoltánov strýko povedal že má v garáži miesta dosť, takže tam.

„Viete si predstaviť, koľko stojí vypchatá mimozemská slepica na čiernom trhu?“ hádala Táňa, a Marek sa veľmi potešil, že jeho má drahá tak podnikavého ducha.

Hneď sme si rozdelili úlohy. Bude to dobrý biznis, ľachšie predáte živočícha o ktorého sa netreba kŕmiť ani inak starať, a hlavne ktorého sa dá bez problémou poslať poštou okolo celého sveta!

Začal som študovať taxidermiu, takže som pozeral videá na Youtube. Neverili by ste, čo všetko sa dá naučiť z najrôznejších takých videí... Po nejakej dobe, keď som sa už dosť naučil, som zistil zaujímavý fakt: tieto slepice neboli vôbec vtáky, ba ani cicafce. Šlo o operené, teplokrvné plazy!