Eva oduševnene tlieskala a s láskou sa na neho dívala. Žiaril šťastím. A dobre bolo tak, lebo fotoaparáty ho neprestávali snímať, odkedy sa postail na podium, aspoň na nich bude vyzerať dobre. Ako niekto, kto si splnil životný sen.

Ľudstvo urobili priveľa chýb. Vylesnili amazonské pralesy, zničili oceány, otrávili podzemnú vodu, spôsobili úhyn toľkých druhov. Stará známa pesnička. To všetko sa stalo v minulom tisícročí.

Lenže ľudstvo má aj šialený pud sebazáchovy. A nech je akékoľvek, v jednom momente sa vzmohlo a urobilo aj nemožné, aby prežilo.

No, ľudstvo. Skôr niekoľko konkrétnych ľudí. Ľudí ako on.

Pamätala si, ako ju mesiac po zoznámení vzal k svojim na chatu. V jednej z prvých chvíľ úplného súznenia, ktoré boli u nich neskôr takmer na dennom poriadku, ju priviedol cez zakvitnutú záhradu a skleník do starého domu plného rastlín a roztomilých zvieratiek na povalu a ukázal jej svoju tajnú zbierku – na starej konzole si uschoval všetky články o svojich predkoch, ktoré ho motivovali pokračovať v ich šľapajách.

„Aha, môj, praprapradedo, keď sa mu podarilo vyčistiť ropnú škvrnu v Tichom oceáne. Tuto je moja prateta, po tom ako pretlačila zákon na ochranu ohrozených druhov do ústavy Svetovej únie. A toto,“ prehovoril s takmer posvätnou úctou, „je môj otec, podarilo sa mu znovu vyšľachtiť prvý vyhynutý druh. Bol to druh trávy,“ zasmial sa. „Ja viem!“ pokračoval skôr, ako mohla niečo slušne odpovedať. „Je to len obyčajná tráva, ale neskôr ju dokázal rozšíriť takmer do celej Európy a Ázie. Začal niečo neuveriteľné! Len vďaka tomu dnes môžem pracovať naznovuoživení vyhynutej zvery. Hej, najskôr sa toho nedožijem, ale urobiť aspoň tých pýr krkov, v ktorých budú pokračovať možno aj moje deti je... úžasné!“

Usmievala sa. Nie zo slušnosti. V tej chvíli si prvýkrát v živote bola istá, že je zamilovaná.

A teraz, po siedmich rokoch, sa v nej ten pocit znovu naplno ozýval.

„Som na teba hrdá, Filip!“ vyartikulovala ticho sama pre seba. V preplnenej sále plnej novinárov ju nikto nemohol počuť. Filip stál vpredu a usmieval sa po svojom prehovore. Za ním, v malom teráriu, ležal jeden z najväčších úspechov tohto tisícročia – štyristo rokov po vyhynutí sa pred zrakmi ľudí znovu objavila zmija.

Po prejave nasledoval galavečer s dokonalou päťchodovou večerou tvorenou výhradne rastlinnou stravou. Po genetických úspechoch Filipovho otca sa čerstvé ovocie a zelenina znovu vrátili na jedálny lístok, ľudia viac neboli odkázaní na syntetickú stravu. Na barbarstvo, kedy ľudia jedávali zvieratá, si už ani nespomínali. Väčšinou o tom vôbec nehovorili. Zdalo sa to príliš spiatočnícke, jeden z dôvodov, prečo Zem takmer umrela.

Potom si dali romantický prelet popod nočnú oblohu.

Po celý čas ju držal za ruku.

„Bez teba by som to nezvládol,“ povedal dojato.

Znovu sa na neho usmiala. Mala pocit, že jej dnes ten úsmev snáď prischne na tvári, ale nemohla si pomôcť. Bola taká šťastná. Taká hrdá!

Vzali si ju so sebou domov. Niekoľko hadov ostalo v laboratóriu, ale jeden z nich, ktorý Filip dokonca pomenoval, sa mal stať súčasťou ich príbytku. Nie rodiny, nie, Eve bolo až smiešno, keď si uvedomila, že na zmiju pozerá ako na niečo cenné, zvláštne cudzie a cennejšie ako čokoľvek, čo mali doma. Ako na cenný artefakt. Nie, nie, to nebolo ono, had bol predsa živý. Ako na svojho šéfa. Znelo to pritiahnuto za vlasy, ale lepšie slová nájsť nedokázala.

Bola síce nesmierne rozrušená, ale naveľa sa jej podarilo zaspať. Filip už dávno odfukoval, dnešok mu musel dať poriadne zabrať, kým ona konečne upadla do snov plných farebných šmúh, chaosu a nepokoja. Zobudila sa na to, že jej ide srdce vyskočiť z hrude, ale nepamätala si prečo.

Ráno Filip odišiel do laboratória – hviezda, nehviezda, výskum musel pokračovať. Ona sa zapojila do virtuálneho priestoru, aby sa stretla s klientmi farmaceutickej firmy, pre ktorú pracovala. Myšlienka však bola stále niekde inde. A celý deň zúfalo rozmýšľala kde.

Keď sa vypla z práca, oči sa jej stretli s veľkými žiarivými buľvami šupinatca. Konečne našla ten pocit, ktorý jej od rána pretekal pomedzi prsty.

„To o tebe sa mi snívalo.“

Zmija na to nič nepovedala. Zmije predsa nerozprávajú.

Znovu mala zlé sny. Tentoraz mala pocit, že si ich zapamätá, no sekundu po zobudení bola znova tam, kde včera. Ostal len nástojčivý, vlčí hlad.

Nikdy predtým v noci nejedávala, ale teraz sa rýchlo postavila a ticho prebehla do kuchyne. Na stole ležalo jablko, hrozno a hrušky. Pocítila neukojiteľnú chuť po veľkom, šťavnatom kúsku jablka. Po tme sa po ňom natiahla a zahryzla. Vybuchol v nej nával endorfínov a ľahla si spať.

Na druhý deň jej pohľad stále častejšie padal na hada v teráriu. Bolo to zvláštne, ale byt bol odrazu akýsi menší. Dovidel na ňu, kdekoľvek bola. Raz naschvál zašla až do rohu kuchyne a hoci vedela, že to nie je možné, cítila na sebe jeho pohľad.

To by ale bolo šialené.

Rozhodla sa to vytesniť z hlavy. Sny a pocity, nič konkrétne, nič reálne. Iba úplná nechuť do práce, do života, do jedla. Nie, musí sa zapojiť a pokračovať. Má klientov. Musí to stihnúť, kým sa vráti Filip.

Prišiel s úžasnou náladou, ktorá sa mu pomaly zhoršovala, keď videl, ako je Eva myšlienkami inde. Dlho sa nevedeli rozhodnúť, ako by mali stráviť večer a čo si dať na večeru, kým nezavreli väčšinu donáškových služieb a nakoniec si len objednali ovocie.

Zhltla jablko a šla spať.

...

„Počuj, Eva, ja si myslím, že je na správnom mieste“ hovoril Ian, Filipov nadriadený do telefónu. „Je to Filipov miláčik, nechali sme si dosť vzoriek na štúdium, je správne, že má jedného doma. Veľmi sa z neho teší!“

Eva nevedela, čo na to povedať. Zdvihla telefón, vykrútila číslo a dúfala, že nájde tie správne slová, aby zmiju ponúkla naspäť do ústavu. Lenže tie slová nenašla. Zneli príliš skromne, placho, akoby snáď chcela povedať, že nie sú hodní mať doma niečo také úžasné.

V skutočnosti sa jej chcela zbaviť.

Už ju viac nemohla počúvať. Nie ušami, zmije predsa nerozprávajú, mala ju v hlave. V svaloch. V akomkoľvek rozhodnutí, čo urobila. Keď sa zmiji nechcela robiť, nedokázala sa pripojiť. Keď sa jej nechcelo jesť, nemohla jesť. A keď zmija jesť chcela, nuž, bolo jej jedno, čo na to Eva.

Zavesila. Pohľad sa jej stretol s očami hada.

Mala chuť ho zničiť.

Mala obrovský apetít.

Oči hady žiarili.

A ona dostala chuť.

Na neho.