Pravda, polopravda a lož
„Civilizovaní ľudia sú neúctivejší, než divosi, pretože vedia, že môžu byť hrubí bez toho, aby im niekto rozpolil lebku.“
Robert Ervin Howard
Našli ho pod aquilonskými hradbami. Páchol červeným vínom už z diaľky, horšie než stádo capov a sťažka oddychoval.
Nesúrodú skupinu zločincov, ktorá sa nad ním vo vznikajúcej dopoludňajšej horúčave týčila, tvorili traja muži. Šikmooký Khitájec bol očividne zbehom pravidelnej armády. Setov kňaz mal olivovú pleť a smaragdové rúcho, no na jeho palici sa namiesto tradičnej hadej hlavy jagali rubíny osadené do humanoidnej lebky. Svojráz trojice dopĺňal nízky Šemita tmavej pleti s čiernomodrou bradou pod nevýraznou čelusťou.
Opilca vlastne ani nemuseli premôcť - bol tak vláčny, že ho stačilo uderiť do zátylku a prehodiť cez neho ťažkú vlnenú pokrývku. Šemita a Khitájec statného muža pre istotu ešte poriadne obtočili hrubým lianovitým povrazom. Naložili ho na nízky povoz ťahaný obrím exotickým vtákom. Operenec spolu s nájdeným mužom mali predstavovať jeden z mnoha darov Princovi zlodejov, ktorý údajne pochádzal z Čiernych kráľovstiev na juh od Stygie.
Nezvyčajnú skupinu by možno v iných časoch aquilonské stráže hnali už pri obšmietaní sa okolo vonkajších hradieb, no práve v tejto dobe sa množili prvé útoky piktských divochov v blízkom pohraničí a vyčerpaní muži sa múdro snažili nevyvolávať konflikty s cudzincami, aby nedajbože neboli prevelení na obranu západných hraníc. S putujúcou skupinou hrdlorezov si však tak či onak nemuseli robiť starosti; tí totiž putovali cez Tarantiu až do zeme zvanej Koth. A cestou na každoročné zhromaždenie si nepripúšťali žiadne zlyhanie.
Setov kňaz sa posadil na mulicu a upil si dlhým dúškom z čutory. Skúmavo sa zahľadel do nebies, na ktorých dnes nebolo ani mráčka. Ponúkol Šemitu a zamyslene si prezeral pestované nechty.
„Pozajtra, ak trochu spŕchne,“ riekol, „za päť dní, ak sa táto spara nepohne.“
Šemita prikývol a vrátil čutoru kňazovi. Khitájec medzitým zápolil so svojim kyrysom - nedarilo sa mu sňať ho. Srdnato si odopol pútko pod bradou a odhodil špicatú prilbicu do prachu pustín pred mestom. Dvojica ho pobavene sledovala.
Kňaz Khitájca nemal rád. Dalo by sa povedať, že ním pohŕdal a bál sa ho. Predsa-len, je to pre nás úplne cudzia zem, neprebádaná, zdôvodnil si svoju nechuť kňaz. Faktom však ostávalo, že kňaz nenávidel všetko cudzie a Šemita pre neho predstavoval skôr známe menšie zlo, než plnohodnotného spoločníka. Keby mohol, zbaví sa ich oboch.
Putovali z Nemédie rôznymi obchádzkami už tretím týždňom a počasie, ani šťastena im bárs nepriali. Vtáka získali prepadnutím karavány mierumilovných vierozvestcov boha Mitru. Neušetrili pri tom ženy, ani deti.
Pôvodne cestovali štyria, ale švihácky Hyrkánec padol, keď sa pokúsili okradnúť skupinu nomádov, ktorí prevážali brokát. Ukázalo sa však, že ľudia púšte majú medzi dunami predsunuté hliadky. Stačilo zahvízdať dohodnutý signál a z poltuctu obchodníkov sa razom stali tri tucty bojovníkov. Setov kňaz ich síce zahnal temnou mágiou, no dobre mierený šíp kočovníka si už našiel svoj cieľ. Hyrkánca nik neoplakal; bol ostatne rovnakým lotrom ako zvyšok bandy.
Khitájskemu marodérovi sa konečne podarilo odložiť svoj kyrys a darebáci mohli pokračovať v ceste. Pätami v slabinách kňaz popohnal mulicu. O kone prišli pričinením inej lúpežnej tlupy ešte v nemedijskej Numalii. Šemita vtedy tvrdil, že je to Mitrova pomsta. Setov kňaz ho vysmial, no pravdou zostalo, že odvtedy sa im iného koňa ukoristiť nepodarilo. Cvičení vojaci, ktorými kedysi Šemita a Khitájec boli, však zvládali popri kňazovej mulici s prehľadom klusať.
Napoludnie boli na dohľad hraníc s Ofírom. Ak by sa nevyskytlo nič, čo by im skrížilo cestu, mohli sa zajtra o takomto čase skutočne prechádzať prastarými ruinami Acherónu, na ktorých vyrástol dnešný Koth. Prašné mračná na juhu však veštili menej zdarný scenár. Kňaz otrávene stisol mäsité pery a hodil hlavou k Šemitovi.
„Kalb’aemaa,“ pretože tak znelo Šemitovo meno, „ako sme na tom s vodou?“
Kalb’aemaa pokrútil hlavou.
„Musíme doplniť zásoby, vznešený Ingulube.“
„Hej, Ègùn! Nebol tu niekde hostinec?“ oslovil Kalb’aemaa Khitájca.
Ègùn odpovedal vo svojej materčine a Šemita to preložil ako šesť míl na juhozápad.
„Budeme mať obrovské šťastie, ak nás tá piesočná búrka zastihne až na mieste,“ vzdychol Setov kňaz.
To šťastie nemali. Nízka hlinená budova sa pred nimi črtala ako fata morgana, no predsa od nej boli ešte tak ďaleko, že hrozilo, že piesok a prach ich čoskoro zadusia. K poklusu prinútili aj muža spod aquilonských hradieb, pretože obrovský vták, dar Princovi zlodejov, sa splašil a museli ho krotiť obaja žoldnieri. Muž sa slepo potácal, stále zviazaný a zahalený do hrubej tkaniny. Keď Ingulube konečne otvoril vráta, už takmer nevideli.
Pieskom zlepené viečka si privykali na blahodárne prítmie. V ľavom rohu sa vlnili dve zamorské tanečnice, ktoré predvádzali svoje polonahé telá trojici iných mužov rovnako pochybného výzoru, ako prichádzajúca štvorica.
„Tie zvery si okamžite berte von!“ zahrmel statný hostinský.
Setov kňaz zacinkal koženým vačkom, čo potlačilo domáceho nevôľu. Usadili sa priamo oproti dverám a objednali si tri džbány červeného vína. Khitájec nad ním síce ohŕňal nos, no Kalb’aemaa ho presvedčil, že nestoja o nežiadúcu pozornosť. Operenec s mulicou dostali miesto pri dverách, kde pod nich hostinský hodil pár trsov slamy. Ozrutného cudzinca usadili medzi Šemitu a Khitájca. Vhodnosť podniku dokazovala aj skutočnosť, že domáceho pramálo zaujímalo, prečo je muž zviazaný a zahalený.
„Čo s ním urobíme?“ vyzvedal Šemita.
„My?“ zavrčal Ingulube, „ja ho odovzdám Princovi a on nech s ním naloží ako sa mu zachce. Môže z neho spraviť otroka, alebo poslať do arény; čo ma po tom. Je to len barbar a stavaný je nato viac než dobre! A ak mu už neposlúži, vždy ho môže predať ľudožrútom z Darfaru.“
Šemita si upil vína a prikývol.
„Mali sme šťastie, že bol opitý. Ás ako on, by s nami mohol zatriezva pekne zatočiť,“ hútal.
„Začo vám vlastne platím,“ zasyčal Setov kňaz, „jeden si neverí a druhý mi ani nerozumie!“
Počerná tvár Šemitu dostala ešte sýtejší odtieň, no kliatby si nechal pre seba. Nehnali ho peniaze, ale exkluzivita ich spoločného cieľa.
Ďalej mlčky popíjali a hľadeli si každý svojho. Ingulube si opakoval rôzne drobné kúzla. Šemita Kalb’aemaa zamyslene ťahal brúsny kameň po ostrí svojej dýky. A čo si myslel, alebo na čo hľadel Khitájec, to vedia len samotní bohovia.
Vonku na drevené okenice stále dorážalo piesočné peklo. Zamoranky si dali prestávku a laškovali s pijakmi, zatiaľčo na provizórnom pódiu ich vystriedal starnúci zariekavač hadov. Netrvalo dlho a všetkým začali padať viečka. Monotónny lomoz, vínne výpary a nezáživný program dokonali dielo skazy - Khitájcovi sa podvrtla ruka, ktorou si podopieral hlavu a tá mu hlučne buchla o nebrúsený stôl. Ingulube mľaskol jazykom a nenávistne po ňom fľochol svojimi tmavými očami.
„Odkiaľ sa vlastne s Princom zlodejov poznáte?“ prehodil rozospato Šemita.
„Do toho ťa nič nie je!“ odvrkol Setov kňaz.
„Poviete mi aspoň, čo sa v Kothe bude diať?“ dobiedzal ďalej.
Ingulube sa započúval: búrka pomaly ustávala, no beztak bude bezpečnejšie vydržať tu ešte aspoň hodinu. Nechal sa teda obmäkčiť a dal sa do rozprávania.
„Keď už to musíš vedieť,“ riekol zamatovým hlasom, „ja a Princ sme sa spoznali pri štúdiu temných umení. Obaja sme veľa cestovali a naše cesty sa prvýkrát skrížili, ako inak, v Stygii. Ja som sa neskôr zasvätil Setovi; Princ sa usídlil na troskách Acherónu a rok čo rok prijímal nových akolytov, ako aj učencov z celého sveta. Keď usúdil, že už obsiahol všetko, čo sa mohol naučiť, začali byť jeho pohnútky, povedzme dekadentnejšie. Zo starých zvitkov sa dozvedel o hre, ktorej človekom nevysloviteľný názov sa dá doslova preložiť ako Pravda, polopravda a lož.“
Ingulube si všimol živého záujmu zo Šemitovej strany.
„Chceš vedieť viac?“
Kalb’aemaa fascinovane prikývol.
„Základ je prostý, rovnako ako doba, z ktorej hra pochádza: sedem mužov - ghmginov - rozpráva príbehy, ktoré zažili, započuli, alebo si ich vycucali z prsta. Úlohou qaziho - toho, čo háda - je určiť, ktorý z príbehov je pravdivý, ktorý je lživý a v ktorom je pravda prítomná len napoly.“
„Čo sa stane qazimu, ak sa zmýli?“ dychtil Šemita.
„Zomrie,“ odvetil Setov kňaz lakonicky, „a jeho vedomosti prejdú na ghmginov.“
„A čo sa stane, ak qazi uhádne otázky ghmginov?“ preglgol Kalb’aemaa.
„Som rád, že sa pýtaš,“ zaškeril sa Ingulube, „ak qazi uhádne povahu všetkých dvadsiatich a jednej otázky, duše ghmginov mu budú naveky patriť. A On neprehral celých dvadsaťjeden rokov: preto Princ zlodejov. Pretože On kradne duše.“
Pohostinstvom sa prevalila vlna nečakaného ticha. Všetky oči sa upierali na stôl Setovho kňaza. Ingulube sa preľakol, že toho vypočuli príliš, no potom si všimol tieň, ktorý na stôl mohol vrhať jediný človek. Mohutnému severanovi po jazvami posiatej bronzovej hrudi stekal cícerkom pot. Sila, ktorou napol svaly, aby roztrhol laná, musela byť nesmierna. Pod rovne zastrihnutými vlasmi mu ako uhlíky plápolali modré oči. Zvyšok havranej hrivy mu splýval na ohromné plecia. Zhlboka dýchal a nenávistne hľadel na mužov pred sebou.
Šemita siahol po dýke, no muž mu ju zarazil do boku a zlomil zápästie. Khitájcovi jediným úderom ozrutnej päste rozbil lebku. Setov kňaz sa duchaprítomne natiahol po svoju magickú bakuľu, no muž sa vymrštil ako panter a odkopol mu ju z dosahu. Než mohol vyriecť neľútostné zaklínadlo, zakryla mu ústa jeho medvedia tlapa.
„Tak,“ vydýchol napokon hrdelne, „teraz si niečo vyjasníme.
Pravda je, že nie som Ás, ale Cimmeran. Čo ste to za tupú bandu, že tieto dva národy nedokážete rozlíšiť?“
Vytiahol dýku z Šemitovho boku a vrazil mu ju nad ohryzok.
„Nazývate ma barbarom,“ pokračoval, „ale v tom je len zrnko pravdy. Žiadny Cimmeran tak bezohľadne nebaží po moci, ako vy, údajne civilizovaní ľudia! Sme krutí k nepriateľom, ale ctíme isté zásady!
A posledná vec,“ zachmúril sa Cimmeran, „chvíľu som si myslel, že by som niektorého z vás mohol nechať žiť - ale bola to lož!“
S týmito slovami stiahol kňazovi ruku z úst a schmatol ho za krk. Ľahko ho zdvihol vyššie, až sa mu odlepili nohy od zeme. Stačilo jedno trhnutie a hlava mu zostala visieť v neprirodzenom uhle. Muž nechal mŕtve telo klesnúť a sám sa natiahol po kňazovom džbáne. Vysrkol jeho obsah do dna a spakruky si utrel úzke pery.
„Ja im dám Princa zlodejov…!“ zasmial sa sám pre seba, „až sa mi dostane do rúk, ostane z neho len mastný fľak! Žiadny Princ zlodejov; len ja: ich Kráľ!“
*****
Ako už všetci dobre vieme, píše Prospero, z Conana sa nestal Kráľ zlodejov, ale vládca mocnej Aquilonie. A hoci Jeho veličenstvo na túto lapáliu nespomína rado, rozhodol som sa ju v tejto forme zachovať, pretože aj toto dobrodružstvo dokazuje panovníkovu ľstivosť a obdivuhodnú trpezlivosť, s ktorou vyčkával, aby sa dozvedel viac o nebezpečnom mágovi, ktorého sa rozhodol polapiť. Aj keď sám Conan skromne tvrdí, že bol proste príliš opitý na to, aby dokázal útočníkom vzdorovať… Nech je to ako chce, Jeho veličenstvu sa nakoniec podarilo Princa zlodejov nájsť a poraziť. Ale to už je úplne iný príbeh.
Hodnotenie poviedky:
Ak chceš hodnotiť poviedku, musíš byť prihlásený
Diskusia
Hieronymus
Na začiatku to trochu zaváňalo infodumpom, ale nejak som sa zorientoval. To je trochu problém pri fanfiction, že keď nie ste fanúšik, tak je veľa informácií, ktoré pre sú iného fanúšika fajn, sú pre vás zbytočné. Veľa priestoru sa venuje postavám, ktoré rýchlo umrú. Vlastne sa len sa len dostanú do krčmy a koniec.
Čiže pre fanúšika Conana je toto asi OK poviedka. Pre mňa, ktorý som tieto knihy čítal dvadsať rokov dozadu, to je dobre napísané, ale dejovo nič moc.
17.03.2025
Na začiatku to trochu zaváňalo infodumpom, ale nejak som sa zorientoval. To je trochu problém pri fanfiction, že keď nie ste fanúšik, tak je veľa informácií, ktoré pre sú iného fanúšika fajn, sú pre vás zbytočné. Veľa priestoru sa venuje postavám, ktoré rýchlo umrú. Vlastne sa len sa len dostanú do krčmy a koniec.
Čiže pre fanúšika Conana je toto asi OK poviedka. Pre mňa, ktorý som tieto knihy čítal dvadsať rokov dozadu, to je dobre napísané, ale dejovo nič moc.
17.03.2025
Vivid
Ja som Conana nečítala a tak som sa strácala v názvoch. Bolo ich tam na mňa až príliš veľa a nič mi to nehovorilo. Škoda toho.
17.03.2025
Ja som Conana nečítala a tak som sa strácala v názvoch. Bolo ich tam na mňa až príliš veľa a nič mi to nehovorilo. Škoda toho.
17.03.2025
Veles
Toto je večný problém s fanfikciami. Sám som jednu alebo dve napísal, aj mám rozrobené ešte nejaké. Treba si ale uvedomiť, že dobrú fanfikciu napísať je ťažká úloha, aby aj neznalec danej témy mal dobrú predstavu a nestrácal sa v texte.
Tu sa to však nanešťastie nepodarilo.
Zopár názvov mi čosi hovorilo, no nebolo ich veľa. Príbeh nebol zlý, ale nebol ani nič výnimočné. Najväčšou devízou je tá záľaha názvov a vedomostí, ktoré je naozaj ťažké vstrebať na tak malom priestore.
Ale nevadí, učíme sa z vlastných chýb. Teším sa na ďalšie poviedky od teba :)
17.03.2025
Toto je večný problém s fanfikciami. Sám som jednu alebo dve napísal, aj mám rozrobené ešte nejaké. Treba si ale uvedomiť, že dobrú fanfikciu napísať je ťažká úloha, aby aj neznalec danej témy mal dobrú predstavu a nestrácal sa v texte.
Tu sa to však nanešťastie nepodarilo.
Zopár názvov mi čosi hovorilo, no nebolo ich veľa. Príbeh nebol zlý, ale nebol ani nič výnimočné. Najväčšou devízou je tá záľaha názvov a vedomostí, ktoré je naozaj ťažké vstrebať na tak malom priestore.
Ale nevadí, učíme sa z vlastných chýb. Teším sa na ďalšie poviedky od teba :)
17.03.2025
BlackTom
Samotný Howard písal tie poviedky s prepáčením tak, jak ti babička vysvetľuje nejakú storku - bola v Hornej Dolnej s jedným z Malacek a stretli spolužiačku z Orechovej potône, čo si vzala hintoho z Kysúc :D Proste to má zdôrazniť, že jeho svet je bohatý a premyslený, hoci ho nepoznáš a do niektorých lokalít sme sa už s autorom, žiaľ, nestihli vôbec pozrieť... Takže áno, chápem Váš zmätok, zvlášť ak to nemáte načítané :) Ja som sa predovšetkým dobre bavil; za mňa to bola funfikcia :DD Chcel som predovšetkým vystúpiť z komfortnej zóny a skúsiť niečo nové a iné. Ak sa ľúbilo, som rád. Ak nie, nevadí: nečakám, že s touto poviedkou to vyhrám. S o to väčšou chuťou bola písaná ;)) Ďakujem všetkým, užívajte!
18.03.2025
Samotný Howard písal tie poviedky s prepáčením tak, jak ti babička vysvetľuje nejakú storku - bola v Hornej Dolnej s jedným z Malacek a stretli spolužiačku z Orechovej potône, čo si vzala hintoho z Kysúc :D Proste to má zdôrazniť, že jeho svet je bohatý a premyslený, hoci ho nepoznáš a do niektorých lokalít sme sa už s autorom, žiaľ, nestihli vôbec pozrieť... Takže áno, chápem Váš zmätok, zvlášť ak to nemáte načítané :) Ja som sa predovšetkým dobre bavil; za mňa to bola funfikcia :DD Chcel som predovšetkým vystúpiť z komfortnej zóny a skúsiť niečo nové a iné. Ak sa ľúbilo, som rád. Ak nie, nevadí: nečakám, že s touto poviedkou to vyhrám. S o to väčšou chuťou bola písaná ;)) Ďakujem všetkým, užívajte!
18.03.2025