Hudba
V mŕtvom meste zostáva už len zopár duší...
Studený vietor sa pomaly niesol ruinami niekdajšieho veľkomesta. Blúdil cez napoly stratené uličky, prázdne výklady a pusté domy. Našiel si cestu aj na bývalé široké námestia, po ktorých sa kedysi denne prechádzali tisícky ľudí. Teraz sa tam však ponevierala len hŕstka zúbožených bedárov, skrývali sa navzájom pred sebou.
Už dávno prestali snívať o stratenom svete, ktorý im bol tak rýchlo a kruto zobraný. Nesnažili sa viac dúfať v to, že sa pre nich niekto vráti. Tí z nich, ktorí sa tvrdohlavo držali nádeje, pošli ako prví. Nedokázali sa zmieriť s realitou.
Zem a život vôkol nich sa postarali, aby zakryli stopy katastrofy. Zo zákopov sa stali veselo zurčiace potôčiky, krátery po výbuchoch sa zase zmenili na škôlky pre rôzne druhy žiab. Cesty boli už takmer úplne pokryté machom, steny nerozpadnutých budov zase rôznymi popínavými rastlinami.
Medzi touto krásou šla dvojica tulákov. Jeden sa viezol v hrdzavom nákupnom vozíku. Už dávno na ňom museli vymeniť kolieska. Teraz na ňom boli nasadené neforemné kruhy, vyrezané z hrubého plastu. Dno bolo vystlané kartónmi v rôznych stupňoch rozkladu. Muž v ňom mal na sebe všakovaké kusy oblečenia, ktoré by sa zapáčili azda iba tomu najviac excentrickému dizajnérovi, aký kedy žil.
„Prekliaty dážď,“ zafňukal Jhale, „bodaj by ho porazilo! Všade tu mám teraz vodu, ani sedieť sa tu nedá,“ bedákal ďalej, zatiaľ čo s hrnčekom vylieval vodu z vozíka. „Na prieskum by sme mali chodiť iba za pekného počasia,“ dodal po chvíli, nespokojný s mlčaním spoločníka.
„Nech sa páči,“ odvetil Krri, zatiaľ čo tlačil vozík. „Opováž sa ale sťažovať si, ak budeme jesť potkana.“
Krri bol pravý opak Jhaleho. Vysoký, šľachovitý, všetky končatiny stále funkčné. On bol ten, čo sa prehrabával ruinami a troskami, hľadajúc čokoľvek užitočné. Jhale mal vtedy dávať pozor, či už na divú zver alebo ostatných preživších. Pričasto ho však zaujalo čosi iné, či už to bol tvar oblakov, lesklý papierik, či rozbitá hračka.
„No tak by sme pár dní nejedli, je tam toho. Minulý rok sme polovicu času hladovali,“ oponoval Jhale, a snažil sa nastaviť si pršiplášť tak, aby mu neprskalo do tváre.
„A po celý ten čas si sa sťažoval a nariekal. Ale na to si už asi zabudol, čo?“
Jhale sa prestal mrviť a zahanbene si pritiahol nohy k brade.
„Prepáč,“ povedal po chvíľke ticha.
Krri len mávol rukou. O sekundu neskôr už roztržku vymazal z mysle, a pohľadom prečesával okolie. Bolo však čoraz ťažšie a ťažšie nájsť kúsok jedla, ktoré nepodľahlo hnilobe a zubu času, či zostalo ukryté pred očami iných bedárov. Práve premýšľal nad tým, či by sa naozaj nemali vrátiť sa do úkrytu, keď v tom mu myšlienky prerušil Jhale.
„Počuješ to?“ povedal, zatiaľ čo otáčal hlavou zo strany na stranu.
„Hm?“ povedal Krri zamyslene. „Čo si hovoril?“
„Počúvaj!“ odvetil Jhale a priložil si prst k ústam. Niekoľko sekúnd načúval vetru, potom znechutene zahrešil.
„Čo sa deje?“
„Zdalo sa mi... teda myslel som, že počujem hudbu,“ zronene odvetil Jhale.
„Hudbu? Tu?“ Krri sa nad takou absurditou takmer zasmial. Zastavil ho však pohľad v Jhaleho očiach.
„No len sa mi posmievaj!“
„Ja sa ti nesmejem, len mi to príde nepravde-“
Krri sa zasekol v polovičke vety. Nemohol veriť vlastným ušiam.
Ulicami sa naozaj niesli tiché tóny akéhosi strunového nástroja, azda gitary. Zneli priam neskutočne, nepasovali do okolitej scenérie. Krri by nebol viacej prekvapený, keby pred ním náhle zastane autonómny automat na jedlo, aké sa kedysi túlali námestiami sem a tam.
„Vidíš, čo som ti hovoril?“ Jhale natešene poskakoval vo vozíku, ktorý sa od tej námahy div že nerozpadol.
„Odkiaľ to už len môže ísť? A kto ju môže hrať?“ spýtal sa Krri zamyslene, na tvári mal ustarostený výraz.
„No asi niekde tu, nie? Asi ťažko by sme ju počuli keby znie z druhej strany mesta,“ doberal si ho Jhale.
„Vážne? To by mi vôbec nenapadlo, vďaka za vysvetlenie,“ sarkasticky odvetil Krri
„Ešte že ma máš,“ potešene odpovedal Jhale, nevedomý si očividného sarkazmu. „Ideme tam?“
„Kam?“
Jhale prevrátil očami.
„Kam asi, za hudbou predsa!“
„Zbláznil si sa? Čo keď tam niekto bude? Zaiste to priláka každého z okolia. Chceš to riskovať?“
„Možno budú mať niečo na jedenie, a podelia sa s nami?“ sníval Jhale s otvorenými očami. „Nechápem, prečo si stále tak negatívny. Aj minule si odohnal toho starčeka, skoro mi srdce puklo od žiaľu!“
Krri pevnejšie zovrel držadlo nákupného vozíka, až mu hánky zbeleli.
„A kto by sa s ním podelil o jedlo?“ povedal potichu, zatiaľ čo sa v ňom zbieral hnev. Nechcel sa hnevať na Jhaleho, ale niekedy sa tomu jednoducho nedalo zabrániť. Iba vďaka jeho zlým rozhodnutiam bol teraz odsúdený sedieť vo vozíku, hoci ešte pár rokov dozadu pomáhal aj on so zberom a prehľadávaním. To však už bola dávna minulosť.
„... a ak by nám chceli zle, máme predsa toto,“ povedal Jhale a z bundy vytiahol umazanú pištoľ. „Počúvaš ma?“
„Prepáč, zamyslel som sa,“ odvetil Krri a potriasol hlavou, akoby z nej chcel dostať von zvyšky hnevu.
„Tak ideme tam?“
„Čo už s tebou narobím. Snáď za to nič nedáme.“
---
Cesta im netrvala dlho. Ani nie po desiatich minútach prišli na neveľké námestie, akoby zázrakom ušetrené od hrôz konca civilizácie. Mačacie hlavy boli len minimálne zarastené. Priečelia budov nešpatili nánosy sadzí, či uschnutej krvi. Kde-tu v sa dokonca zachovali aj sklenené okná.
Krri cítil, ako v ňom každou sekundou narastá nepokoj. Oči mu utekali z miesta na miesto, snažiac sa nájsť čokoľvek podozrivé.
Jhale sa cítil presne naopak. Napĺňala ho radosť a eufória. Mal pocit, ako keby všetko zlé, čo spolu zažili, nikdy nestalo. Už-už čakal, kedy z malebnej kaviarne vybehne čašníčka a pozve ich dnu, či sa námestie vrúti skupinka stratených turistov, ktorí budú zbesilo fotiť všetko naokolo.
„Nie je to krása?“ Jhale zaklonil hlavu a vychutnával si slnečné lúče. Dokonca aj obloha tu bola iná. Slnko na nich veselo svietilo, obloha mala krásnu modrú farbu, nebolo na nej stopy po oblakoch síry.
„Hej, je,“ odvetil Krri. Všadeprítomné ticho na neho dorážalo ako mohutné vlny na zúbožené pobrežné skaliská, pripravené každou chvíľou sa rozpadnúť. Mal sto chutí skríknuť, zakliať, či rozbiť jedno zo zachovalých okien, len aby počul zvuk.
„Len kde je tá hudba?“ hútal Jhale a konečne aj on zbystril pozornosť.
„Mali by sme ísť preč. Rýchlo,“ cez zuby precedil Krri a chopil sa vozíka.
Jhale začal hlasno protestovať.
„Čo ti zase je? Kam sa tak ponáhľaš? Veď sme sa na niečom dohodli!“
„Necítiš to?“ Krri vybuchol od hnevu. Mastné čierne vlasy mu lietali okolo tváre, oči mu priam vyliezali z jamiek.
Čo však Jhaleho najviac vydesilo bolo to, že Krri bol vystrašený. Niečo také sa stávalo zriedkakedy, skoro vôbec. Nechápal, čo sa mu porobilo. Keď sa však na moment započúval do ticha, aj on pocítil nával nervozity a strachu.
Niečo naozaj nebolo v poriadku.
„T-tak dobre. Poďme,“ povedal potichu, zatiaľ čo kŕčovito zvieral pištoľ.
Krri nepovedal nič, iba sa zaprel do vozíka.
To však už bolo neskoro.
Krri ani len nezaregistroval výstrel. Guľka mu čisto prestrelila mozog. V momente sa zviezol na zem. V mŕtvych očiach sa odrážala blankytná obloha.
„Nie!“ Jhale skríkol a začal divoko mávať s pištoľou. Nikde však nikoho nevidel. „Kto to urobil?“ povedal plačlivým hlasom, zatiaľ čo mu po lícach tiekli potoky sĺz. Iste, neraz ho Krri nahneval, či naopak, no aj napriek tomu to bol jeho najlepší priateľ. Len čo zočil jeho telo mal pocit, ako keby mu srdce puklo. „Krri,“ zašepkal posledný krát, a priložil si pištoľ ku spánku.
Okolím zapraskal výstrel.
***
„A že technológia nás zradila,“ veselo si pre seba zamrmlal muž a odložil nabok starú pušku. Načiahol sa k ovládaciemu panelu trojrozmerného projektora, a vypol ho. Námestie sa v momente zmenilo. Fasády boli opäť rozpadnuté a zarastené popínavými rastlinami, cesta sa stratila pod vrstvou machu a tráv. Vyčistený z nej bol iba malý kúsok, po ktorom sem dvojica prišla. „Neviem ako vy, chlapci,“ slová adresoval dvom mŕtvym bedárom, „ale mne teda technológia zaobstarala jedlo na zopár dní.“
Hodnotenie poviedky:
Ak chceš hodnotiť poviedku, musíš byť prihlásený
Diskusia
Vivid
Zaujímavé :) dobrá poviedka sa dá napísať aj s len dvomi postavami. Vedela som si ich živo predstaviť. Až mi ich bolo na konci ľúto.
17.03.2025
Zaujímavé :) dobrá poviedka sa dá napísať aj s len dvomi postavami. Vedela som si ich živo predstaviť. Až mi ich bolo na konci ľúto.
17.03.2025
Hieronymus
Všetko to išlo úplne v pohode a potom prišiel koniec, ktorý je viac na efekt ako dáva zmysel.
Neviem kde by mal byť ten projektor, aby fungoval tak ako je opísané v poviedke. A je dôležité, aby prišli presne po tej očistenej časti cesty? Pokiaľ áno, ako strelec zaručí, že po nej obete aj prídu, predsa len je to námestie a bude naň viac vstupov. A má zmysel ju vôbec čistiť, veď akurát zoškrabal mach a vytrhal trávu, to nie je veľká prekážka.
Toto všetko hore spomenuté by sa dalo ešte vykecať, ale hlavným problémom je, že Strelec nepotreboval urobiť divadlo s projektorom, aby zabil tých dvoch mužov. Úplne mu stačilo ich nalákať na hudbu, dostať tam, kde potreboval a postrieľať. Dopadlo by to rovnako, ten silnejší by zomrel prvý a druhý by sa od žiaľu zabil. Alebo by ich postrieľal sám, čo tam po strelive, keď bude mať potom dve nabité pištole.
Škoda no, bavilo ma to, ale koniec bol slabý.
17.03.2025
Všetko to išlo úplne v pohode a potom prišiel koniec, ktorý je viac na efekt ako dáva zmysel.
Neviem kde by mal byť ten projektor, aby fungoval tak ako je opísané v poviedke. A je dôležité, aby prišli presne po tej očistenej časti cesty? Pokiaľ áno, ako strelec zaručí, že po nej obete aj prídu, predsa len je to námestie a bude naň viac vstupov. A má zmysel ju vôbec čistiť, veď akurát zoškrabal mach a vytrhal trávu, to nie je veľká prekážka.
Toto všetko hore spomenuté by sa dalo ešte vykecať, ale hlavným problémom je, že Strelec nepotreboval urobiť divadlo s projektorom, aby zabil tých dvoch mužov. Úplne mu stačilo ich nalákať na hudbu, dostať tam, kde potreboval a postrieľať. Dopadlo by to rovnako, ten silnejší by zomrel prvý a druhý by sa od žiaľu zabil. Alebo by ich postrieľal sám, čo tam po strelive, keď bude mať potom dve nabité pištole.
Škoda no, bavilo ma to, ale koniec bol slabý.
17.03.2025