Daz otvoril oči, ale aj tak mu to nepomohlo – v tej tme nič nevidel. Nadýchol sa. Znovu a potom ešte raz. Málo vzduchu! Uvedomil si, že leží vo vodorovnej polohe na tvrdom dvere a nemôže pohnúť rukami ani nohami.

Spanikáril.

Začal kričať, búchať a kopať zo všetkých síl, ktoré mu zostali. Každým nádychom sa cítil slabší. Na okolitú temnotu si už privykol, ale aj tak mal pred očami iba beztvaré šero. Obklopil ho strach. Došlo mu, kde sa nachádza.

Už-už myslel, že vydýchne naposledy, keď sa objavil úzky pásik svetla. Neustále sa zväčšoval, až nakoniec ho jas z vonku oslepil ako slnko. Hoci bol strnulý, okamžite si ruky priložil k očiam, aby sa chránil pred tou zmenou a zhlboka sa nadýchol.

„Konečne sme ťa našli, ó, veľký bojovník!“

V kruhu svetla sa objavilo množstvo tieňov. Najprv ich Daz nedokázal rozoznať, ale ako si postupne zvykol, tiene sa zmenili na ľudí odetých v kožušinách a s fakľami v rukách. V ich tvárach videl neskrývanú úľavu. A taktiež radosť a nádej. Ako keby od neho niečo očakávali.

Daz ale vôbec netušil, koho má pred sebou a čo od neho chcú.

„Kto ste? Ako som sa do tejto truhly dostal? Nič si nepamätám.“

Nadšenie ľudí okolo vyprchalo skôr ako by ste povedali truhla. Navzájom si skákali pohľadmi do tvárí a čoskoro sa objavili prvé stopy paniky a strachu.

„On nevie.“

„On zabudol.“

„On už nie je...“

To už bolo priveľa. Daz vedel, že musí niečo urobiť. Z nejakého neznámeho popudu sa cítil za tých ľudí, ktorí ho zachránili a otvorili veko truhly, zodpovední. Pripomínali mu mužov a ženy zo spomienok. Ale ani za celý svet si nevedel spomenúť, kto je. Napriek tomu sa ich to znovu už nespýtal.

Už aj tak vyzerali, že sú zdecimovaní.

Daz sa rozhodol konať. Pomaly sa nadvihol do sedu a za pomoci najbližších rúk sa dostal z nedobrovoľného príbytku. Keď sa postavil, uvedomil si veľký a zásadný rozdiel. Prevyšoval záchrancov o minimálne dve siahy.

Červíčkovia.

Ach, moji zlatí červíčkovia...

Ani nevie prečo, ale vyskočil a dopadol na jedného z nich. Začal po nich skákať hlava nehlava. Snažili sa brániť, ale ich fakle a zbrane mu nedokázali ublížiť. Každým zabitím si spomínal čoraz viac.

Už vedel kto je. Už si spomenul. Už je zase ich nepriateľom.

Keď zabil dvadsiateho a celá miestnosť okolo sa vyfarbila do červena, ostatní zutekali. Daz sa rehotal. Opäť sa cítil silný. Kto vie prečo otvorili prekliate veko jeho väzenia, ale netrápilo ho to.

Daz, Boh konca, znovu ožil.