Oči na stopkách, oči na stopkách, opakoval si Dethold. V prichádzajúcej temnote noci nedokázal rozoznať vôbec nič, no tušil, že prídu.

Opatrne fúkol na zapálený knôt, stále schovávajúc plamienok v dlani. Ostatní vojaci z predsunutých hliadok uprednostňovali luky, no Dethold si nové zbrane obľúbil. Rachot a záblesk upozornili obrancov na druhej strane Issenu v dostatočnom predstihu, aby dokázali nepriateľa zastaviť ešte než prekročí brod – no dosiaľ bol vždy na tej správnej strane hraničnej rieky.

Príliš ticho, príliš ticho, pokrútil Dethold hlavou, zlé znamenie. Noci boli každým rokom dlhšie a tichšie, medzi ľuďmi sa hovorilo, že sa Piaty vek blíži ku koncu.

Dethold urobil ešte niekoľko krokov, potom zaváhal. Nechať koňa vzadu možno bola hlúposť, väčšina hliadok si vybrala rýchlosť pred utajením. Zviera síce mohlo náhodou cinknúť podkovou o kameň, ale –

Dethold sa prikrčil, ten zvuk si nemohol pomýliť.

Podkutý koň!

Lenže ľud Chmúrozeme predsa kone nevlastnil a ovce nik nepodkúval. Škreti z hôr jazdili len na...

Ďalšie cinknutie. Bolo isté, že sa jazdec blíži.

Zo západu? Dumal Dethold, kto? Odkiaľ?

Priateľ či nepriateľ?

Strieľať? Je jeho povinnosť upozorniť na nebezpečenstvo...

-

„Idú! Idú, blížia sa! Do zbrane!“ kričal Dethold, kým jeho kôň zápasil s prúdom rieky.

„Kto? Koľko?“ pýtal sa veliteľ, sotva stíchol poplašný roh.

„Jazdci! Podkuté kone, k nepriateľovi sa museli pridať klany Enedwaithu!“

„Hlúposť, tí sa o nič nestarajú. Koľko ich bolo, tých jazdcov? Hovorili niečo? Akým jazykom?“

„Ja...“ Dethold zaváhal.

„Tak?“

„Neviem. Počul som podkovy na kameňoch...“

„Koľko podkov? Na tej pláni pomaly niet kameňa.“

„Ja... neviem,“ Dethold zvesil plecia, „neviem, pane.“

„Nevieš. Bež spať. Aj vy,“ veliteľ sa obrátil k nastúpeným dôstojníkom, „zrušte poplach. Pošlite za rieku novú hliadku – a žiadneho zelenáča!“ dodal. Ten ďalší by mu možno rozpovedal zaujímavejší príbeh než len o nejakých jazdcoch. Keď pri ohňoch počúvajú hlúpe rozprávky, potom sami v tme ľahko zbadajú aj pekelného barana, čo je dvakrát väčší ako najväčší z mearasov...

Mladosť, pochabosť, čo už s nimi, povzdychol si veliteľ, než sa vrátil do postele.

-

„Čo sa deje?“ rozospatý Dethold vyliezol zo stanu. V tábore vládol nezvyčajný ruch.

„Kupec došiel, vraj až z Grófstva, v noci si netrúfol prekročiť rieku,“ jeden z vojakov ukázal na dlhý rad poníkov. Každé zo zvierat malo na chrbte priviazané dve truhlice pevne stiahnuté remeňmi.

„Starý Toby,“ prečítal Dethold na jednej z nich.