22. februára 2024

„Posledný bod zasadnutia nášho zastupiteľstva sa bude niesť v slávnostnom duchu. Už presne o týždeň sa uskutoční v budove historickej radnici otváranie časovej schránky, ktorú nám tu pred dvesto rokmi zanechali naši predchodcovia – richtár Húžva a členovia vtedajšieho zastupiteľstva! Prosím, privítajme zástupcov obce historikov!“ hovoril s úprimným nadšením prednosta Kováč, ktoré slová sprevádzal potlesk všetkých zúčastnených. Predseda historického ústavu sa už zberal za kecpult, keď ho starosta Varga zastavil.

„Nerad kazím všeobecné nadšenie, viem, že na otváranie časovej schránky sme sa všetci veľmi tešili, ale musím zasiahnuť,“ povedal. Bol najmladším starostom Starého Mesta v modernej histórií, ale srdcia voličov si získal nezvyčajným intelektom a rozvahou. Prítomní spozorneli.

„Celé dni som si prechádzal kroniku mesta a musím vysloviť znepokojenie. V roku 1824 zúrila v našom meste epidémia dodnes neznámeho pôvodu, ktorej podľahli tisíce ľudí. Nikto nemôže zaručiť, že jej inkubačná doba neptrváva dodnes. Po nedávnom vyčíňaní chrípky bude imunita našich občanov oslabená. Navrhujem preto otváranie schránky odložiť na neskôr“ povedal starosta s vážnou tvárou. Rokovacou sálou prešumela rozvášnená vrava.

„Pán starosta. Pri všetkej úcte, na všetky choroby tých rokov už dnešná medicína má odpoveď. Poznám príbeh, o ktorom hovoríte a podľa všetkého tá choroba spred dvesto rokov bola dnes už dobre známa meningitída. Nemáme sa čoho báť,“ povedal poslanec Majoroš, civilným povolaním praktická lekár.

„To sú len vaše domnienky, pán poslanec. Zákon o obecnom zriadení mi hovorí konať vždy v záujme občanov mesta a ja si nemôžem dovoliť ohroziť ich zdravie a životy!“ namietal starosta.

Prešedivelý prednosta Kováč, považovaný za mentora mladého starostu to už nevydržal:

„Pán starosta, nespoznávam ťa! Niet žiadneho dôvodu, aby sme otváranie schránky – na ktoré sa všetci staromešťania tak tešia – odkladali. Naši predchodocovia schránku pečatili 29. februára, teda v priestupný rok. A jej otváranie naplánovali tiež na priestupný rok, o dvesto rokov na to!“ povedal prednosta s prísným výrazom v tvári.

„Som štatutárom mestskej časti a rozhodol som sa, že schránka sa otvárať nebude!“ kričal starosta.

„To nie je rozhodnutie v tvojej kompetencii, Adam! Majú to pod palcom historici a pamiatkári a tí sa rozhodli, že sa bude slávnosť prebehne 29. februára, ako bolo naplánované!“ kričal prednosta ešte hlasnejšie.

***

29. februára 2024

Slávnostná ceremónia otváranie časovej schránky na pravé poludnie prilákala médiá, osobnosti spoločenského života mesta a napriek tomu, že bol štvrtok, teda normálny pracovný deň, tak aj stovky bežných ľudí.

Všetci po očku sledovali mladého starostu, ktorý bol tak všemožne proti. Možno to bola už jeho profesionálna deformácia, ale na jeho tvári sa vynímal úsmev od ucha k uchu a nedával na sebe poznať, že by mu čokoľvek vadilo.

„Vážení prítomní. Vítam vás na dnešnej slávnosti. Všetci vieme, prečo sme sa tu zišli,“ povedal predseda pamiatkového výboru a venoval prísny pohľad starostovi, ktorý sa naďalej usmieval, „a preto bez zbytočných rečí prejdime k otvoreniu historického odkazu, ktorý nám naši predkovia zanechali!“ Ľudia nadšene tlieskali.

Dvaja mladší pamiatkári priniesli s vypätím síl masívnu truhlicu a starostovi zmrzol úsmev na tvári.

„Čo to má znamenať! ZRUŠTE TO!“ vrieskal starosta a vrhol sa na mladíkov. Prednosta inštinktívne zareagoval, postavil sa starostovi do cesty a obaja sa naraz zvalili dole. Muži sa klbčili na zemi a prítomné obecenstvo bolo zhrození.

„Nie Adam! Alebo mám povedať Karol?! Nezabrániš otvorenie schránky!“ sipel prednosta a ešte stále zápasil so svojim donedávna chránencom. Budova radnice sa začala zrazu triasť, ľudia s úľakom zvýskli.

„Rýchlo, chlapci! Otvorte zruhlicu a bude po všetkom!“ zvolal prednosta na dvoch mladých pamiatkárov. Zavalitejší z nich sa od strachu pomočil, ale druhý truhlicu otvoril. Vystrelila z nej obrovská mohutná žiara, ktorá všetkých oslepila. Keď sa im vrátil zrak, starostu nikde nebolo.

***

28. februára 2024

Prednosta aj s asistentkou Aničkou sa premenili za ostatný týždeň na detektívov. Zo žartu si začali hovoriť Dempsey a Makepeacová. Správanie mladého starostu, ktorý prišiel pred pár rokmi nevedmo skade a rýchlo si získal srdcia miestnych, im bolo podozrivé. Bolo im jasné, že po fiasku na zastupiteľstve sa pokúsi všemožne zabrániť otvoreniu schránky.

Nainštalovali na povalu radnice skrytú kameru, ktorú si každý večer prezreli. Deň pred slávnosťou konečne prišli uvideli, ako starosta truhlicu berie a vymieňa ju za inú. Pôvodnú však ľahko našli v skrini jeho pracovne. Keď ju otvorili, prezreli si fotografie a sprievodný list, vedeli, čo majú urobiť.

List:

Milý čitateľ.

Ak čítaš tieto riadky, znamená to, že si spoznal pravdu, ktorú som tak dlho skrýval. To, čo ti odhalím, možno navždy zmení pohľad na to, kto som, a možno aj na našu spoločnú minulosť. Dovoľ mi teda začať týmto priznaním.

Toto nie je prvýkrát, čo sa stretávame. Môžeš ma poznať ako mladého a ambiciózneho starostu, ktorý si získal dôveru obyvateľov Starého Mesta, ale pravda je iná. Moje meno je Karol Varga, a pred dvesto rokmi som viedol mesto ako richtár. Moja schopnosť cestovať v čase je niečo, čo sa stalo mojím prekliatím a zároveň mojou výhodou.

Tento list nie je len o mne, ale aj o tom, čo sa stalo so mnou. Každých sto rokov cestujem prostredníctvom časovej schránky, ktorá nám bola zanechaná predkami. Otváram ju, aby som sa na chvíľu zmocnil života v budúcnosti – aby som ukradol to, čo si ľudia v tejto dobe považujú za najcennejšie: ich mladosť. Mnohí sa snažia o bohatstvo, iní o moc, ale ja chcem len to, čo je neuchopiteľné. Mládež, energia, zdravie.

Rok 2024 ma očaril viac, než ktorýkoľvek iný. Cítil som sa tu tak, ako nikdy predtým. Môžem zostať mladý, slobodný a silný, kým ostatní starnú. Desím sa návratu do minulosti. Práve preto, po všetkých tých rokoch, keď sa mi stále darilo unikať, som sa rozhodol ostať.

Ak sa podarí otvoriť túto schránku 29. februára, navždy ma to vráti do roku 1824. Tento text píšem len z dôvodu nevyhnutnosti, aby sa zakončil rituál, ktorý ma ponechá vo vašom období.

S úctou a bez ľútosti,

Karol Varga

Starosta