Hlad
PNP
“Kde je?” Dietrich vtrhol do kráľovskej siene vo víre snehu a ľadového vzduchu. Vlhký plášť sa mu motal okolo nôh, štít so znakom kráľovských pohraničníkov mu tvrdo narážal do chrbta, ale nič na to nedbal. Odhodlane kráčal ku kráľovi, ktorý nespokojne zdvihol hlavu od obrovskej mapy rozloženej na stole. Kapitál stráže zmĺkol, položil malú figúrku spät na miesto a stiahol sa. Všetci okolo stola mlčali.
“Kde je?” dožadoval sa znova. Prihnal sa ku stolu, vystúpil jednou nohou na prvý schod, potom sa zarazil. Ovládol sa, spravil krok späť, ale nepoklonil sa. Len tvrdo oplácal kráľov pohľad.
Ten nakoniec prikývol a pristúpil k nemu. “Našli sme ho, ale…” odmlčal sa a položil mu ruku na rameno. “Už nie je… zmenil sa…”
Dietrich ruku striasol. Nepotreboval chlácholenie. “Kde. Je.” odsekával slová pomedzi zaťaté zuby.
Kráľ vzdychol a pristúpil k mape. Ukázal prstom na miesto.
°°°
Dietrich vzdoroval vetru, zabáral sa do snehu až po členky, plášť viac zavadzal ako hrial. Padal súmrak, ale vedel, že už je blízko. Cítil to. Zažmúril dopredu pomedzi stromy. Vpredu sa zableskli červené lúče odrazené od skalnatej steny.
Pridal do kroku.
Len čo vstúpil do jaskyne, uvedomil si, že ho niečo tlačí späť. Niečo nechce, aby pokračoval. Nebola to fyzická sila – keď zastal a natiahol ruku pred seba, nestálo ho to žiadnu námahu. Keď chcel spraviť krok, vzduch zhustol a ťahal sa ako ľadový med.
“No tak,” mrmlal si pre seba a bojoval o každý centimeter. “Pusti ma…” Nahol sa dopredu, akoby tlačil proti zapretým dverám a spravil krok. Potom ďalší. Dychčal od námahy, ale cítil, že postupuje. Ďalší krok…
Neskoro si uvedomil, že si so sebou nevzal pochodeň. Slnko zapadlo, pohltila ho tma. Nevidel nič, počul len svoj namáhavý dych.
Zastal a snažil sa upokojiť. Chodba pokračovala stále rovno, aspoň pokiaľ videl doteraz. Natiahol ruku, aby nahmatal stenu a postupoval ďalej po nej. Kroky sa v tme ohlušujúco ozývali.
Temnota okolo sa začala meniť. Cítil, ako sa okolo neho víri vzduch a ťahá mu za plášť. Vpredu zbadal matné svetlo. Poryvy vetry boli čoraz silnejšie, takmer mu podlamovali nohy. Odlepil ruku od steny a tackal sa dopredu. Vťahovalo ho lievika zužujúcej sa chodby…
Vypadol do obrovského priestoru. Nevidel, ale cítil ho okolo seba. Steny jaskyne sa vzdialili v jedinom klaustrofobickom momente, na okamih mal pocit, že mu vysali všetok vzduch z pľúc. Dlane a kolená sa mu odierali na tvrdej skale, ale nevidel, čo je pod ním, okolo neho. Ticho mu ohlušujúco tlačilo na uši, počul šumenie vlastnej krvi.
Keď sa mohol znova nadýchnuť a zdvihnúť hlavu, pred očami mu víril vzduch ako ťažký dym osvetlený slabým svitom hviezd. Točila sa mu z toho hlava.
Postavil sa, zatackal sa, spravil krok. Takmer padol do priepasti, ktorá sa roztvorila tesne pred ním.
“STOJ” zahrmelo jaskyňou. Nebol to ľudský hlas. “PREČO SI PRIŠIEL”
Nebol to jeden hlas. Ozývalo sa v ňom tisíc tvorov lapených do jedného tela, tisíc časov prežitých v tisíc svetoch.
Dietrich sa narovnal, spravil krok späť. Z priepasti sa vynáralo obrovské, nepredstaviteľne veľké telo tvora, akého nevidel ani v najhorších snoch. Vzduch sa mu ovíjal okolo dlhých úzkych rohov, ale nedotýkal sa ho. Z papule mu kvapkali smradľavé sliny. Uprel na muža tri páry mliečne zakalených očí. Začervananý ňufák pomaly nasal vzduch.
“TVOJ PACH JE MI POVEDOMÝ”
Dietrich potlačil výkrik. Srsť na démonovom torze bola zlepená a špinavá, ale kde-tu presvitala pôvodná farba. Tvar hlavy mu bol povedomý. Jeho uši mali známy tvar.
“Ňufko?” oslovil ho tracúcim sa hlasom.
Tvor sa na okamih zarazil.
“ŇUFKO” zopakoval hromovým hlasom tisícov uzimených psov.
“ŇUFKO”
“NIE”
“TERAZ SME INÉ ZVIERA”
Dietrich hľadel do nevidomých očí démonického zvieraťa. Nebol si istý, či ho vidí, ale bol si istý, že ho cíti.
“Mila…” povedal potichu, už pokojne. “Mila bola veľmi smutná, že si sa stratil. Preplakala celé dni.”
“MILA”
“KTO JE MILA NEVIEME KTO JE MILA” odpovedali zarazené hlasy
“Ja si myslím, že vieš, kto je Mila. Moja dcéra. Malé dievčatko. Starala sa o teba, nosila ti jedlo a škrabkala ťa za ušami. Až kým si sa nerozhodol zatúlať za nejakými líškami do lesa.”
“JEDLO”
“JEDLO SME NEMALI TAK DLHO”
“KTO JE MILA”
Dietrich siahol pod plášť a vytiahol spod neho šatku. Vzduch zavíril okolo, dotkol sa jej, ale v tme sa nedalo rozoznať, aké má farby.
“TO NIE JE JEDLO”
“To je Mila.”
Tvor sa pohol, vzduch okolo neho sa vzdul, narazil do muža, ale ten odmietol ustúpiť. Natiahol ruku čo najvyššie pred seba.
Obrovské nozdry nasali pach šatky.
“MILA”
“TO JE MILA”
Jeho hlasy sa nezmenili, ale Dietrich mal pocit, že znejú inak.
Tisíce tvorov v obrovskom tele rozmýšali.
“HLAD” povedal nakoniec.
“VEĽKÝ HLAD”
“Áno, ja viem. Vždy si bol hladný. Stratený pes nájdený v lese. Prečo si znova utiekol?”
Tvor mlčal.
Dietrich znova siahol pod plášť a vytiahol kožený vak. Hodil ho na zem na okraj priepasti. Vypadli z neho kosti a krvavé kusy mäsa.
“Nechceš sa vrátiť domov? Nebudeš musieť trpieť hladom, ak sa necháš kŕmiť.”
Obrovský netvor mlčky upieral mliečne oči na malý kus mäsa pod sebou. Nozdry sa mu chveli. Z vycerenej papule kvapkali sliny a tavili kameň. Uši sa zmätene otáčali.
Potom nastal ďaľší moment klaustrofobického výbuchu, vzduch v jaskyni na okamih zredol, kým naplnil prázdne miesto, ktoré ostalo po tvorovi tisícov hladných zatúlaných obetí zimy.
Pred Dietrichom stál… pes. Mal štyri nohy a chvost. Dva dlhé úzke rohy. Tri páry mliečnych očí. S dychtivosťou vyhladovaného vlka trhal kusy mäsa, ktoré mu priniesol.
Pristúpil k nemu a opatrne k nemu natiahol ruku. Zviera nereagovalo. Dotkol sa ho končekmi prstov, potom ho poškrabkal za ušami.
“Mila bude veľmi rada, keď sa vrátiš domov.”
Zviera prestalo žrať, otočila krkvavú papuľu k nemu a usmialo sa.
“TEŠÍME SA”
Hodnotenie poviedky:
Ak chceš hodnotiť poviedku, musíš byť prihlásený
Diskusia
Alexander Schneider
Do zlomu smerujúceho k pointe je to výborne vygradovaná fantasy, ktorá sa následne pretočí do absurdného momentu, kde som tak trochu vnútorne zakolísal a vykríkol s rozladenosťou, keď sa to následne pretvorí do akéhosi hraničného prípadu skĺbenia oboch. :D Páči sa mi, že veci ostávajú nevypovedané (prečo je ten pes tak dôležitý, čo prinesie jeho nová podoba), hoci sú pre mňa na hranici hodnovernosti. :P Dal som ale 10. Veľmi pekne je to napísané!
01.03.2025
Do zlomu smerujúceho k pointe je to výborne vygradovaná fantasy, ktorá sa následne pretočí do absurdného momentu, kde som tak trochu vnútorne zakolísal a vykríkol s rozladenosťou, keď sa to následne pretvorí do akéhosi hraničného prípadu skĺbenia oboch. :D Páči sa mi, že veci ostávajú nevypovedané (prečo je ten pes tak dôležitý, čo prinesie jeho nová podoba), hoci sú pre mňa na hranici hodnovernosti. :P Dal som ale 10. Veľmi pekne je to napísané!
01.03.2025
xius
Zdielam Sanovo nadsenie. Dark fantasy s vyvrtkou v strede!
NUFKO. :D
(a klaustrofobia obrovskeho priestoru bola super tiez!)
01.03.2025
Zdielam Sanovo nadsenie. Dark fantasy s vyvrtkou v strede!
NUFKO. :D
(a klaustrofobia obrovskeho priestoru bola super tiez!)
01.03.2025
korinka
TOTO JE POVIEDKA.
Magda sa poteší, keď jej dáš veľa bodov.
MAGDA. POVIEDKA. VEĽA BODOV.
02.03.2025
TOTO JE POVIEDKA.
Magda sa poteší, keď jej dáš veľa bodov.
MAGDA. POVIEDKA. VEĽA BODOV.
02.03.2025
Magda Medvecká
Som rada, že sa páči, sama som si nebola úplne istá :D Najskôr nebol žiadny nápad, potom ich prišlo príliš veľa. Bola by som radšej, keby je ten prechod trochu jemnejší, ale v princípe je to niečo, s čím sa v príbehoch rada hrám :)
02.03.2025
Som rada, že sa páči, sama som si nebola úplne istá :D Najskôr nebol žiadny nápad, potom ich prišlo príliš veľa. Bola by som radšej, keby je ten prechod trochu jemnejší, ale v princípe je to niečo, s čím sa v príbehoch rada hrám :)
02.03.2025