„A niekam k starej mame to nešlo?“ mrzuto vyzvedal postarší recepčný od Ivana Fazuľu.

„Nešlo, babka býva ďaleko a nezvláda ma,“ odpovedal hlasno a odvážne Ivan Fazuľa mladší, zdroj mrzutosti recepčného. Mal päť rokov a smrkal odušu. V škôlke ho dnes odmietli.

„Pozrite sa, ja viem, že toto nie je predpisové, ale vžite sa do mojej situácie – do zajtra musíme nahodiť systémy a malého mi takto narýchlo nikam nevezmú,“ nevšímal si otec syna.

Recepčný priority firmy chápal veľmi dobre, pracoval tu prakticky celý život, so šéfstvom si tykal, aj vianočné pohľadnice dostával. Kývol a pustil Fazuľovcov hore.

„A nieže sa vám zatúla k technike!“ volal ešte za nimi.

Jazda podzemným výťahom bola pre oboch asi rovnako zaujímavá ako nadzemným. Otec strategicky zablokoval tlačidlá poschodí vlastným telom.

„Tu som v robote, Ivan, tu musíme poslúchať obaja,“ vysvetľoval. „Je to veľmi dobrá práca, ale veľmi ťažká, rozumieš mi?“

„Neboj, oco, to dáme,“ prikývol drobný chlapec a pokukoval, či by aspoň pár posledných poschodí nemohol postískať.

„Lego máš?“

„Mám.“

Dvere výťahu sa sťažka otvorili a chladne dospelácke, šedé chodby, okúsili dupot tenisiek.

„Počkaj ma na konci chodby!“ zúfalo volal Ivan-zamestnanec, na ktorého padol pohľad tuctu prekvapených kolegov. „Škôlku dnes zavreli,“ zaklamal a chápavé pohľady sa na chvíľu od neho odvrátili. Vo štvrtky bývavali v kuchynke banány, ale nikto presne nevedel kedy a museli preto byť v strehu. Náhodne dieťa im to predsa neskazí.

Povaha práce bola rodinnou záhadou. Niečo s počítačmi, niečo s vládou, niečo dobre platené. Jeho mama zvykla tvrdiť, že je účtovník. Ľudí viac nezaujímalo a Ivan sa bránil len chabo. Jeho práca bola tak trochu tajná, vysvetľoval ju o to nešikovnejšie, až to všetkých prestalo baviť.

„Oco píše kódy!“ hrdil sa malý Fazuľa a bol pravde neporovnateľne bližšie ako babka. Radosť mu to však nerobilo. Dôverne dobre vedel ako také písanie kódov vlastne vyzerá. Otec sa hrbí v kresle, málokedy sa na ňom zatočí, hoci by mohol. Občas ťukne do kláves, občas zamáva zlostne myšou. A nikto pri ňom vtedy nesmie hlasno dýchať.

„Ivko a nechcel by si sa hrať tuto vedľa?“ unavene sa pýtal syna. Posmrkával a budoval vesmírnu loď pre kostlivca. „Je tam viac miesta a oveľa lepší koberec. Aj na seba budeme vidieť, lebo aha – presklené steny!“

Škôlkar hlasno vzdychol, prikývol a odcupital do vedľajšej miestnosti. Koberec bol ozaj lepší, inšpiroval. Z vesmírnej lode sa celkom nenápadne stala loď vodná, lebo známa vec – správny koberec dokonale imituje rozbúrené more!

Loď zažila pár divokých dobrodružstiev na gauči, pretvorila sa dočasne na lietadlo a… a zúfalo prestala malého Ivana baviť. Otec sa ďalej hrbil v kresle a syn sa vydal na prieskum okolia.

Chodba, ktorou pôvodne prišli zívala prázdnotou. Všade dvere s kľučkami, ktoré volali po prieskumníkovi. Skúsenosť ho však učila, že takéto príležitosti nechodia často a ešte kratšie trvajú. Musí si vybrať tie úplne najzaujímavejšie dvere. A vyhnúť sa omamnej vôni banánov.

Firemné koberce dokonale tlmili ponožkový cupot. Ivan si nerušene urobil prehľad o okolitom priestore. WC a kuchynka ho vôbec nezaujímali, to mali aj doma. Zvyšok dverí vyzeral rovnako ako tie ocove. Aj miestností s dobrými kobercami pár našiel, presklené steny mu hrali do kariet. Zostávali jedny-jediné dvere zahalené rúškom tajomstva. Dokonca pravidelne dýchali, keď na ne pritlačil ucho a započúval sa.

Smrkol a stlačil kľučku.

Vždy mal slabosť na vesmírne lode. V duši tušil, že keď trochu vyrastie, stane sa kozmonautikom. A tak naozaj vedel, že keď ešte viac vyrastie, kúpi si vlastnú vesmírnu loď. Aspoň takú menšiu, aspoň takú v akej práve stál.

Stena oproti bola posiata obrazovkami. Po stranách sa hadili mohutné, rôznofarebné káble. Celé to blikalo, ukazovalo tajomné znaky a niekedy aj zapískalo. Keď konečne odvrátil omámený zrak, jeho nadšenie ešte viac vzrástlo. Trónil pred ním kovový stôl s úplne najväčšou klávesnicou na svete. Každé jedno tlačidlo, páčka a posuvník volali, aby sa ich dotkol.

Ťap.

Srdce mu tĺklo v ušiach tak nahlas, že takmer prepočul úpenlivé ticho, ktoré nastalo. Obzrel sa a ozaj, obrazovky rôznych tvarov a farieb sa postupne vypínali. Vlasy sa mu zježili, smrkol zúfalo.

„Ja som to vypol!“ zaplakal. Mocne sa uštipol do ruky či nesníva, ale žiaľ, nie. Ako správny prieskumník mal poruke plán B.

Skákal pohľadom po klávesnici, stískal všetko, na čo dosiahol. Poposúval aj pár väčších páčok, veď možno… ale nič, ani píp zo strojov nedostal. Zato z chodby zachytil ťažké kroky.

„Ivan, vzchop sa!“ zašepkal sám sebe odvážne a obehol neveľkú miestnosť. V jej rohu trónila celkom obyčajná, no nezvyčajne veľká truhla. Jej veko sa otváralo aj malým rukám ľahko. Vnútri bola tma, ale tu a teraz predstavovala vykúpenie zúfalého dobrodruha.

„Hm? To zase padlo?“ počul Ivan Fazuľa ležiaci v truhle hlas. „Čo som blbý?“ počul ešte a neodvažoval sa ani len prudko zažmurkať. Jeho plán spočíval vo viere, že jeho chybu ten človek rýchlo napraví a potom odbehne ako dospelí zvyknú. Za banánmi alebo kávou.

Zamrvil sa v temnote, ktorá vlastne nebola vôbec taká temná. Objímala ho ako teplá prikrývka, nedesila. Aj dno, na ktorom ležal bolo pohodlné, pohodlnejšie ako jeho detská sedačka. Príjemne tu voňalo. Tak akurát teplo mu bolo.

Zadriemal.

„A ty tu čo?“ hľadela naňho zhora zarastená tvár. „Nestratil si sa?“

Ivan Fazuľa mladší očervenel ako paprika. Tvár nad ním ale nebola nepriateľská, hoci sa mu zdalo, že pohľad v nej bol oveľa unavenejší ako ocov, priam večný.

„Tak hop von, toto je moja posteľ a ja sa nerád delím, vieš?“ pomohol mu bradatý pán z truhly.

Magická miestnosť znova pulzovala svojim životom a nikto na svete mu jej chvíľkový výpadok už neprišije. S ťažko skrývanou radosťou a výkrikom „dovi“ sa budúci kozmonautik a súčasný dobrodruh vrhol v ústrety chodbe.

Keď dieťa konečne odbehlo, admin unavene pokrútil hlavou. Všetci mali zakázané mu sem liezť. Nešlo o techniku, tomu len ľahšie uverili. Chránil si svoju truhlu, strávili spolu stovky rokou a bola jediným miestom na svete, kde sa dokázal vyspať. Vystavať okolo nej dokonale zbytočnú firmu ho bude chrániť večne.

Sadol si k systému a naplánoval meeting na zajtra, o pol piatej. Lebo moderní upíri ľudom už nepijú krv, ale nervy.