Stalo sa to v Botanickej záhrade. Chodím tam rada, hlavne keď kvitnú ruže. Niekedy, ak sa vám podarí odmyslieť si hluk premávky z mosta Lan Franconi, na chvíľu aj zabudnete, že ste v Bratislave.

Bola nedeľa a prechádzala som sa tam sama.

Práve som prišla k jazierku s koi kaprami, keď som ju zbadala. Plaholčila sa dokopca s dvoma veľkými Lídl taškami, podchvíľou si ich zložila na chodník a palicou sa prehŕňala v kríkoch, akoby niečo hľadala.

„Ehm… Stratili ste niečo?“ Neodpovedala, len ku mne otočila vráskavú tvár a vážne prikývla.

„A čo? Kľúče? Peňaženku?“ Pokrútila hlavou. Keď som k nej podišla, do nosa mi udrela zvláštna vôňa, zmes šiat zo starej skrine, mentolovej masti, mačacích chlpov, klinčekov a škorice.

„Mobil?“ opáčila som.

Pokrčila plecami.

„Malé? Veľké?“ ukázala som rukami. Babka naznačila dlhý a úzky tvar.

A tak sme hľadali. Ona ukazovala palicou a ja som sa namiesto nej zohýňala a liezla na ťažšie prístupné miesta, trochu nesvoja, lebo tie miesta sa často skrývali za pomyselnou hradbou vytvorenou z nápisov: „Nestúpajte do záhonov!“

Babka celý čas nepovedala ani slovo, no pôsobila čoraz nervóznejšie, až sa napokon aj s taškami zložila na jednu z lavičiek pri rybníku. Vyzerala bezradne.

„Mám niekomu zavolať?“ ponúkla som sa. Ďalšie pokrútenie hlavou.

„Pamätáte si, kde bývate?“ skúsila som ešte. Z pohľadu, ktorý mi venovala, bolo aj bez slov zrejmé, že na Alzheimera či podobné neduhy netrpí.

Nevedela som, čo s ňou. Zahľadela som sa na vodnú hladinu a premýšľala, či nenastal čas privolať niekoho zo zamestnancov.

Tesne pod hladinou sa zatrblietali zlaté a červené šupiny. Kapor. Poriadny kus. A pri ňom ešte čosi. Čosi dlhé a tenké.

Nechápavo som sa po to zohla, ale kapre akoby mi to nechceli dať. Zhŕkli sa tam hádam všetky z rybníka, naprázdno otvárali ústa a plieskali chvostami. Nakoniec som nad nimi vyhrala, hoci za cenu mokrých tenisiek, a vytiahla z vody dlhý meč s ozdobnou rukoväťou.

Babka hneď ožila. Úsmev od ucha k uchu, pohrozila kaprom palicou a meč mi vytrhla z ruky. Poobzerala sa vľavo i vpravo, či ešte niekto nejde, potom s nečakanou ľahkosťou dvakrát švihla do vzduchu. Ten sa zavlnil a priamo pred očami z neho vrástla brána, oválna, obrúbená kameňmi, a za ňou… iný svet!

Les, čistinka, perníková chalúpka s vyhrievajúcim sa čiernym kocúrom na verande.

Bosorka prekročila prah, potom sa načiahla naspäť po tašky, s úškrnom luskla prstami a brána zase zmizla.

Stála som sama na brehu rybníka a len pomaly mi dochádzalo, čo sa práve stalo. Z vody sa ozvalo zašpliechanie. Kapor. Vyčítavo na mňa vyvaľoval guľaté okále.

„Pomôže, ak poviem, že dnes deti piecť nebude? V taške mala kačacie stehná chladené.“

Kapor len niekoľkokrát otvoril ústa a zase ich zavrel. Ako ryba. Mne sa však aj tak zdalo, že som z toho pohybu odčítala slová: „Dlhuješ nám!“