Nádych. Výdych.

Obzriem sa. Husté stromy a krovie mi zakrývajú výhľad. Symfónia nočného pralesa mi znie v ušiach a len matne zakrýva iné zvuky. Dupot. Krik. Sú mi v pätách.

A to je dobre. Len poďte.

Na prales sadá tma, vkráda sa po kúskoch, tak ako sa kedysi vkrádal strach do mojej duše. Ale už viac nie. Viditeľnosť pre vojakov sa čoskoro ocitne na bode mrazu. Zato ja... ja získam obrovskú výhodu. Uškrniem sa a bežím ďalej.

Zeleň okolo mňa sviští, no ten zvuk v sebe ukrýva aj niečo viac. Zo stromu vedľa mňa sa odštiepi kus kôry. Pália, zatiaľ som pre nich dobrý cieľ. Ale ja sa len tak nedám. Vzďaľujem sa rýchlejšie ako si mysleli.

Do nozdier mi udrie zvláštny pach.

Prišla.

Hnev vo mne vzkypí tak, až mám chuť otočiť sa a skončiť to hneď. Ako jed rozožiera moje vnútro, zatemňuje môj úsudok. Srsť sa mi zježí, z hrdla sa mi derie vrčanie. Pazúry sú pripravené zabíjať.

Celé moje bytie túži po pomste.

Tá mrcha ma obrala o všetko. Nič iné ako smrť si nezaslúži.

Ale vtom sa vo mne ozve moja druhá časť. Tá, ktorej úloha mi pripadla len pred niekoľkými mesiacmi.

Som predsa mama.

Čo ak je Naisha ešte stále nažive?

Nádych. Výdych.

Telo mi brní. Magická časť mojej duše sa tratí do úzadia.

Chladný vánok hladí moju pokožku. Nechávam ho, nech mi preniká celým telom, nech aspoň nateraz uhasí plameň pomsty.

Viem, že ten čas príde.