„Ide vám to fantasticky, pán Okál. Len tak ďalej. Nepoľavujte. Ešte vydržte, ešte chvíľočku. Začali sme naplno a odvtedy pridávame a pridávame... Vnímajte hudbu, ako vami preniká. Spolu v duchu počítajme, ešte trikrát, až do osem. Predstavujte si osem gombíkov vo výťahu a postupne ich všetky stláčate, od prízemia až po najvyššie poschodie. A celý ten čas musíte vydržať. A keď už niet cesty ďalej, napneme svaly, vystrieme špičky a ťaháme sa ešte k väčšiemu výkonu. Je to lepšie ako minule a oveľa lepšie ako predminule. Už čoskoro prekonáte osobný rekord. Teraz skúsime počítať mosty na rieke... Ešte síce stále nie sme v cieli, ale každým tréningom je to lepšie a lepšie...“

Pánovi Okálovi stekali po tvári slzy. Napredoval veľmi pomaly a mal pocit, že podvádza a že toto cvičenie naostro nezvládne. Zdalo sa mu, že doktorka Majerová to s ním už vzdala, ale stále veril, že je jediná, ktorá mu môže pomôcť. Na svojom profile mala množstvo cien a diplomov. Zachránila život na planéte Urbus, keď naučila obyvateľov prečkať obdobia zamorenia. Vybičovala k medailám najlepších nudopotápačov, ktorí chodili aj vo voľnom čase relaxovať na celé hodiny do koralových hlbín. Jeho misia však bola ojedinelá, zrazu pochyboval, či nie je dobrá len v tréningu skupín a on tu leží sám. A prečo netrénujú vo vode, ale v tejto podivnej kancelárii? Očakával ambulanciu alebo aspoň veľký scanner. Zaplatil si u nej súkromné kurzy, ale zdalo sa, že zbytočne.

„Pán Okál. Míňame drahocenný čas. Viem, že sú to vaše peniaze. Nerada ich však zarábam bez toho, aby som videla výsledky. Je to pre mňa frustrujúce.“

„Prepáčte, pani doktorka. Koľko to bolo dnes?“

„37 minút a nejaké drobné. Ste celý spotený. Ako sa cítite?“

„Strašne... prepáčte... asi to nedávam... asi ich už nikdy neuvidím...“

„Pán Okál. Hovorila som vám to už asi stokrát. Všetko je...“

„...viem. Len v mojej hlave.“

„Nezabúdajte, že v tomto stave s nízkou hladinou kyslíka vám hrozia rôzne druhy halucinácií a nepríjemných stavov. Musíte sa na ne pripraviť.“

Doktorka Majerová nasnímala z Okálovho čipu platbu za dnešné sedenie a odoslala mu do systému prehľad výsledkov dnešného sedenia. Pulzy, tlaky telových tekutín, oxymetriu, myšlienkové napätia aj vybíjacie prúdy, ktoré jej robili najväčšie starosti. Tušila, že kdesi tam je problém. Okál prekonal niekoľko covidov, 37, 62 a 94. Dosť výrazne mu znížili kapacitu pľúc a posledné varianty už napádali aj staršie, menej imúnne, riadiace čipy. Na bežné prežitie mu to aj stačilo, lenže on sa podujal na misiu, na ktorej pohorel už nejeden sklamaný muž – získať späť svoju ženu.

Nikto to už nevráti späť, ale prečo sa práve on musel zamilovať do obojživelníčky. Oxana bola taká krásna, točila sa mu hlava, keď spolu ležali na lehátku. Šepkala mu do ucha nežné slovíčka a jeho to upokojovalo ako žblnkot potôčika v relaxačných skladbách.

Z krásnej žabky sa však rýchlo vyvinula škriepna ropucha a hádky boli na dennom menu. Ostával s ňou iba kvôli deťom, ktoré sa im vyliahli. Oxana si po čase spomenula na svojich rodičov a začala sa mu vyhrážať odchodom. Chvíľu robil, čo chcela, neskôr ju prestal brať vážne, ale zakrátko naplnila svoje vyhrážky a z trucu sa od neho odsťahovala. Aby ho vytrestala čo najviac, vzala aj deti a vrátila sa do rodného Podmorska. A vtedy nastal problém. Na rozlúčku mu nechala odkaz, ak ich chce vidieť, je len jedna cesta. Jeho čip nestačil na bezdrôtový kontakt s Podmorskom. Musel podstúpiť nepríjemnú a nebezpečnú cestu, ktorá bola pre neho jedinou možnou. Voľne sa ponoriť a klesať až k hraniciam Podmorska. Nesmel vydať ani hláska, aby ho nezachytili colníci ani piráti. Všetko muselo byť na jeden nádych.

Pán Okál ležal v prázdnom byte, pozeral si v hlave výsledky posledných meraní a prepočítaval, pokiaľ mu vystačí dych v jeho aktuálnej kondičke. Čítal si komentáre na fórach, najmä skúsenosti s prechodmi do Podmorska. Pýtal sa na rôzne kľučky. Či by nestačilo zadržať dych len v blízkosti hraníc? Či nie je iná cesta? Ilegálna, s prevádzačmi? Nová technika? Odpudzovač pirátov? Bohužiaľ, pokiaľ nebol pôvodom odtiaľ, nebolo to možné. Ich deti sa do Podmorska dostali na klasické víza, ktoré dostali od svojich starých rodičov. Navyše mali najmodernejšie čipy. Boli v Podmorsku vítané. On však nie.

Vybehol von, so šialeným výrazom. Bežal v chladnom vzduchu smerom k oceánu. Vlny bili o pobrežie a on cítil, že sa celý chveje. Zapol si vnútorné vyhrievanie. Skoro zabudol, že morská voda bude nepríjemne chladná, ale s tým sa dokáže popasovať. Nebol si vôbec istý, čo ho sem dohnalo. Odhodlanie, že to ide skúsiť alebo zúfalstvo, že je zbytočné to naťahovať.

V živote už urobil pár hlúpostí. Neznamená to, že je hlupák. A neznamená to ani, že neurobí ďalšiu hlúposť. Kráčal čoraz pevnejším krokom po móle. Na jeho konci boli akoby osvetlené schodíky. Jedna z ciest. Vstúpil na ne a voda ho zaliala po kolená. Mrazivá voda ho bodala na kožu, ale vnútorný ohrev to prebil. Zavrel oči a predstavil si výťah doktorky Majerovej. Postupne stláčal osem gombíkov, od najvyššieho po najnižší a po skončení odpočtu vyrazil. Následne ich stláčal späť nahor a pri každom urobil krok.

Vo vode sa úplne poddal voľnému pádu. Telo nastavil do meditačnej polohy, vyzeral ako bezmocná bábka. V hlave mu šumelo ticho, do ktorého sa ozývali akési hlasy. Zdalo sa, že je to Oxana. Alebo doktorka Majerová? Nevolá sa doktorka Majerová Oxana?

...miláčik... nezabudni... nájdeš nás na jeden nádych... deti sa na teba tešia... a ja som ti už odpustila... vieš čo, nemusíš chodiť za nami... čoskoro sa vrátime domov... všetkým nám chýba Náhorný svet...

...áno, stále splieta čosi o podmorskom svete, ale podľa mňa sú to len suicidálne tendencie... chce ísť za nimi, je to úplne pochopiteľné......neviem, ako mu to vysvetliť... stále tú stratu neprijal... prišiel o celú rodinu... utopili sa na dovolenke...