-VENOVANÉ ANNEFRID, BENNYMU, BJÖRNOVI A AGNETHE -

Doktor, ale čo vaše výskumy? Veď to nemôžete nechať len tak!" - zvolal dr. Andrew zdesene. Doktor Sarck sa však len usmial.

"Čoby som nemohol. Je to nebezpečné. Oveľa nebezpečnejšie, ako energia takto získaná. Nechcite to po mne. Nemôžem vám to povedať..."

Sarck bol neoblomný. Avšak Andrew sa ľahko nevzdával. Veru nie. A nechať si ujsť najgeniálnejší objav storočia, ba tisícročia?

Objav, ktorý ľudstvo naveky zbaví energetických problémov? Nikdy! Nikdy! A ešte raz nikdy! Opäť pristúpil k posteli umierajúceho.

"Doktor Sarck... Porozmýšľajte... Nie je to fér... Voči ostatným... Váš objav môže zachrániť stovky životov! Vyrieši energetickú krízu na planéte, stačí povedať kde ste dali..." - zmenil Andrew tón.

Sarck ticho zakašlal a na chvíľu zavrel oči. Vedel, že koniec sa blíži. Robil na tom projekte celý život a teraz ho má odovzdať nejakému holobriadkovi? Navyše keď vie, ako to celé môže dopadnúť? Veď...

"Doktor Sarck... Štiepený atóm je vraj nič v porovnaní s vašim objavom! To nemôžete urobiť, ten objav patrí všetkým! Prezraďte, čo ste to objavili, čo môže byť také silné, večné a stále? Čo je to za zdroj energie???".

Ten Andrew je na nevydržanie. Čo stále dobiedza?

"Doktor... V čom spočíva tá sila???"

Sarck to už nevydržal: "V láske, vy hlupák!" - zachrčal. Bol pevne rozhodnutý neprezradiť nič. Ale prezradil...

To mesto vyrástlo ako z vody. Nikto presne nevedel, čo sa tam robí, ale televízne spravodajstvo ukazovalo nádherné budovy, prekrásne parky, holografické kiná, úžasnú architektúru...

Záujem bol obrovský. Veľa ľudí, znechutených životom vo veľkomestách, by sa tam okamžite presťahovalo. Ale nemohli. Skrátka ich nepustili. Vyzeralo to ako zlý žart, ale na vstup do mesta bolo treba prejsť prijímacím testom, a tu zlyhal takmer každý. Iba zopár šťastných mladých párov prešlo testom a s nádejou v šťastnú budúcnosť súhlasilo s dosť divnými podmienkami pobytu a začalo sa sťahovať. Málokto tomu rozumel a celé mesto sa stalo ničím ako novodobou Utópiou či Atlantídou - zemou, zahalenou rúškom tajomstva, novodobým rajom na zemi, o ktorom kolovalo množstvo neuveriteľných príbehoch, o živote ľudí v meste, kde nikto nemusel pracovať, kde bol všetok luxus na dosah ruky, kde nebolo chudobných... Na zemi nebolo azda jediného človeka,

ktorý by netúžil bývať v Amorpolise...

"Stell, máááme tóóóóó!" - vrútil som sa do bytu ako splašený a mával som papierom, čo pre nás znamenal novú budúcnosť. Stell pribehla so žiariacimi očami a vrhla sa mi do náručia. Snáď sto krát sme si prečítali ten list, a stále sme tomu nemohli uveriť.

Prijali nás! Môžeme sa presťahovať! Čakal nás luxusný byt a život ako vo sne. Bolo to nádherné. Koľkých priateľov zamietli a nás zo Stell... Skrátka neuveriteľné.

"Stell...?"

"Ach, drahý, nie je to úžasné? Byt v Amorpolise, na Hlavnej triede... Len pre nás dvoch!"

Objal som ju a začali sme spolu rojčiť o budúcnosti. O krásnej spoločnej budúcnosti v raji na zemi. O splnených snoch. A pritom...

Amorpolis bol dobre chránený proti vniknutiu nepovolaných osôb. Strážne veže, silové polia... Pôsobilo to trochu skľučujúcim dojmom... Avšak všetky naše negatívne pocity sa vytratili, keď sme sa ocitli za bránami mesta.

Bežnými slovami nemožno opísať krásu toho ľudského výtvoru. Zelené parky, fontány so živými rybičkami, prekrásne sochy, holografické kiná, zábavné kluby, diskotéky, divadlá, reštaurácie a kaviarne... Nechýbalo tu vôbec nič.

Keď sme ruka v ruke so Stell obdivovali krásy mesta, nemohlo nám ujsť zvláštne zloženie obyvateľstva. Všetko to boli mladí ľudia, ktorí so svojimi družkami a druhmi sedávali v reštauráciách s najlepšou kybernetickou obsluhou, pozerali spolu najnovšie holografické filmy, alebo len tíško odpočívali vo vzájomnom objatí na lavičke v parku. Vyzeralo to ako úplne iný svet, svet, kde sa všetci majú radi, kde neexistuje nenávisť, svet lásky a porozumenia. Keď sme so Stell prechádzali povedľa holografického kina, nežne som ju pobozkal a ruka v ruke sme vstúpili dnu. Sadli sme si tesne vedľa seba a ja som ju objal.

Vtedy som to ucítil po prvý raz. Jemné, vzrušujúce mravenčenie, ktoré mi prebehlo po chrbte. Nevedel som, čo to je, ale bolo to zvláštne.

Film nebol zlý, ale Stell bola lepšia. Tíško sme si šeptali plány na čo najkrajšie prežitie prvých týždňov v tomto prekrásnom meste. Zrazu ma Stell chytila za ruku: "Richard... to je zvláštne..."

"Čo miláčik?"

"Vždy keď sa ťa dotknem, mám taký zvláštny pocit... Také jemné zamrazenie... Ale je to vzrušujúce..." - povedala a pobozkala ma. Takže to nebol len môj dojem. Myslel som, že to spôsobuje atmosféra mesta. Že je to prirodzené... Aký naivný hlupák som bol!

Čas plynul ako voda... Amorpolis bolo nádherné mesto s tajomnými zákutiami, romantické a dokonalé. Jediná práca, ktorú som vykonával, bola, že som sa ráno zobudil, pobozkal som Stell, ktorá sa prebrala ako Šípová Ruženka... Raňajkovali sme v posteli a potom sme si šli zaplávať do umelého jazera na okraji mesta. Obedovali sme vždy v inej reštaurácii a poobede sme sa venovali spoločným záľubám. A večer sme chodili do kina, divadla alebo si spolu zatancovať. Skrátka absolútna pohoda, zhoda, skrátka óda... na život a na lásku. Ako vo sne. Ako v tom najkrajšom sne, aký si možno predstaviť. Vlastne omyl - až takýto krásny sen

si pravdepodobne nevieme ani predstaviť...

Bola to veľmi nemilá príhoda. Chvíľu sa hádali pre nejakú hlúposť a on ju potom udrel. Nepoznal som ich dobre, bývali v susedstve a zdalo sa, že sa majú radi. Avšak... Bolo to prvý krát, čo sme sa v tomto meste stretli s niečím negatívnym. Okamžite sa dostavil akýsi zvláštny android a oboch niekam odviedol. Nerozumel som tomu. Ako sa to mohlo stať? Rád by som vedel, ako tu riešia podobné problémy... Pravdepodobne ich presťahovali niekam inam. O dva dni sa totiž do ich bytu nasťahoval nový pár...

"Ale Stell, je to naozaj dobrý film..."

"Vieš, že som chcela ísť dnes večer na tú slávnosť..."

"Viem Stell, ale tá slávnosť sa koná pravidelne. Ale ten film..."

"Sľúbil si!"

"Nie, len som povedal, že môžeme ísť. Som ešte nevedel, že..."

"Ale ja som sa tešila, že pôjdeme na tú slávnosť a..."

"Stell, ten film ťa bude baviť viac, ver mi!"

"No určite! Chceš ho vidieť a kašleš na to, čo si sľúbil..."

"No a čo? Azda nemám právo aj ja..."

"Aha, vidíš? Si sebecký!"

"Ja že som sebecký?! A kto to minule..." - zdesene som sa zarazil.

"Stell, preboha, čo sa to deje? Veď my... nikdy..." Stell sa chytila za ústa.

"Prepáč Richard... keď chceš..."

"Ale nie, sľúbil som ti tú oslavu..."

"Veď to je stále to isté... Ten film nemusí byť až taký zlý..."

Nakoniec sme predsa len šli na tú oslavu. Horšie bolo, že tento deň sa mal stať predzvesťou ničoho iného...

"Si obyčajný grobian!"

"Jój, no madam pozná cudzie slovo!"

"Moc nevyskakuj, ty mutant! Tváriš sa, akoby si všetku múdrosť zjedol, a ešte aj výmenu žiarovky nechávaš na robota!"

"Zato ty..."

Bolo to zvláštne. Ojedinelé potýčky sa sem-tam vyskytli, ale toto bola už asi šestnásta hádka za posledný týždeň. Nerozumel som, prečo sa hádajú. My so Stell... Vtedy som si spomenul na ten film, čo som ho nevidel. Sakra, ako je to možné? Vždy tu vládla pohoda, ale v poslednej dobe... Nerozumel som tomu.

"Ty si tá najtvrdohlavejšia mulica, akú poznám!" - už som sa nazlostil.

"A ty si zasa egoista ako z rozprávky!" - nedala sa Stell.

"Rozprávka, nerozprávka, nejdem tam ani za nič."

"Čo máš proti tej párty? Budú tam aj susedia z Céčka..."

"Hej, a to ich protivné psisko a rozmaznaný synáčik. Nie, vďaka!"

To sme už trochu prehnali. Asi preto, že sme boli na ulici, ľudia sa na nás začali divne pozerať. Zrazu sa objavil známy android a chytil mňa i Stell do silného zovretia.

"Pusti ma ty beštia!" - snažila sa Stell uvoľniť.

"Necháš ju! Prac sa..." - predstava, že Stell niekto schmatne tak surovo ako mňa ma rozhnevala.

"Ihneď ju pusti, lebo..."

Strelil som mu takú pod bradu, až sa zakymácal. Chvíľu nerozhodne postával, potom povolil zovretie a pustil nás.

"Stell, si okej?" - spýtal som sa a nenávistne som pozrel na strážneho robota.

"Áno, nič to..." - povedala ticho. Vzal som ju do náručia. Jemne ma zamrazilo... Robot sa otočil a zmizol. Bolo to trápne. Na druhý deň sme dostali list s upozornením, že ak sa bude podobný incident opakovať, budú z toho vyvodené dôsledky. Zamrazilo ma podobne, ako keď ma objala Stell. Dôsledky... Asi zo päť susedov zmizlo po podobnej hádke. O niekoľko dní sa do ich bytov nasťahovali noví ľudia... Čo to malo znamenať?

Bol to dobrý priateľ a pravdepodobne jediný, komu som mohol plne dôverovať.

"Prečo vravíš, že to nejde?" - opýtal som sa prekvapene.

"Hm, pýtal som sa a... Skrátka nejde to!"

"Ale veď nás tu nemôžu držať!" - povedal som trochu hlasnejšie, ako by sa zrejme patrilo.

"Poď vedľa, tam je to bezpečnejšie" - povedal Peter a otvoril dvere do vedľajšej miestnosti. "Pre istotu..." - dodal.

"Prečo by mi mali brániť odísť z Amorpolisu? Mám tu toho už po krk, Stell ma už štve a..."

"Nepamätáš sa, čo si podpisoval pri žiadosti o byt?"

"Ale to boli formality..." Spomenul som si na niečo o "záväznom pobyte".

"Alebo sa mýlim?"

"Poznal si Barnarda? Čo býval na Belasej?"

"Nie, prečo?"

"Chcel odísť. Dal si žiadosť a... už som ho nevidel."

"Pustili ho?"

"Nie. Sľúbil, že napíše. Alebo že pošle E-mail. A sľub vždy splnil"

"No a?"

"Je preč už pol roka a nič. Voľačo tu nesedí, ale poviem ti niečo: mám taký pocit, že tie hliadky za mestom nechránia len mesto z vonku. Raz sme šli s Jane za mesto na výlet... dva androidy nás zastavili a slušne požiadali, aby sme sa vrátili. Vraj to tam nie je bezpečné. A ich deviny na opasku tiež nevyzerali bezpečne. Skrátka, neviem, neviem, ale snažiť sa odísť z Amorpolisu nie je

asi najlepší nápad..."

V ten večer som zaspával nepokojne. Stell som o tom nepovedal ani slovo, ale aj tak to medzi nami v poslednej dobe dosť škrípalo. A nie len medzi nami...

Kedysi bolo niečo zvláštne uvidieť dvoch ľudí hádať sa. Dnes... Androidy už nezasahovali ako kedysi. Pokiaľ vyslovene nešlo o fyzické napadnutie, akurát upozornili rozhádaný pár, aby sa ukľudnili a už bežali ďalej. Mali veľa roboty. Veľmi veľa...

Bol to jeden z tých pokojnejších dní, keď sme zabudli na všetko zlé a pri svetle umelého kozubu sme so Stell sedeli vedľa seba na kresle a bavili sa o všetkom možnom i nemožnom.

"Richard, vieš..." - začala Stell akosi zvláštne - "Už dávno ma zaujíma jedna vec a stále tomu nerozumiem... Všetci tu žijú, jedia, spia... ale nikto nerobí... Odkiaľ sa berie všetko, čo tu máme?"

Stell ma niekedy dokázala naozaj prekvapiť. Rovnako, ako teraz.

"Nuž, pravdu povedať... neviem. Robia to roboty..."

Stell sa zasmiala. Veľmi rád som ju videl usmievať sa...

"Ale niečo ich musí poháňať. Nejaká energia. Nič nemôže fungovať len tak, samo o sebe..."

"Ach, Stell... Máš pravdu, ale prečo sa..." - zasekol som sa uprostred vety. Pri prvých slovách som položil ruku Stell na ramená

a...

"Stell, tiež si to cítila?"

"Čo?"

"To mravenčenie..."

"Už som si na to zvykla" - usmiala sa...

"Ale teraz to bolo silnejšie!" - poznamenal som. Možno sa mi to len zdalo, ale... vtedy ma to vďaka tej zvláštnej otázke Stell napadlo prvý krát. Ale zdalo sa mi to príliš šialené na to, aby to bola pravda...

Stell vtedy odišla pre niečo za Jane a Peter to hneď využil.

"Richard, je to zlé..." - začal.

"Počkaj, o čom hovoríš?" - spýtal som sa prekvapene.

"Amorpolis. Nemôžeš odísť, ani keby si chcel. Trochu som sa obzeral. Medzi mnou a Jane to už nie je to, čo bývalo..."

"No, Stell ma tiež sem-tam pekne vytočí, ale... Stále nerozumiem, o čo ti ide."

"Mám už pokrk tohoto mesta. Všetkej tej romantiky a krásy. Je mi z toho nanič. Ale nedá sa uniknúť. Bol som na okraji...

"Prešiel si cez stráže?" - spomenul som si na náš dávnejší rozhovor.

"Hej. Raz v noci som sa vyparil z domu a skúsil sa dostať čo najďalej. Je tam silové pole. Neviem, čo je to zač, ale nepustí ťa to ani o krok. Musí to žrať strašné množstvo energia, nerozumiem tomu..."

Stell sa vrátila a Peter už stihol na mňa len spiklenecky žmurknúť. Pochopil som. Sme tu ako krysy v klietke. Prekliate mesto!

Zasa sme sa pohádali. Dnes už tretí krát. Avšak nie len my. V meste to vrelo.

Sedel som v kresle a rozmýšľal, čo všetko sa zmenilo za posledných pár týždňov. Ako tu bolo krásne a ako sa nám teraz začínal náš sen meniť na nočnú moru...

"Stell..." - začal som mierne...

"Čo zasa?!" - odvrkla. No, povzbudivý začiatok...

"Prečo sa vlastne stále hádame?" - spýtal som sa zvláštnym tónom. Stell sa otočila a pozrela mi do očí.

"Naozaj... prečo?"

"Žili sme spolu v Centropolise dva roky a nič... a teraz..."

"Richard..." - ozvala sa a v hlase už nemala ani štipku zlosti. Skôr ničoho iného... Strachu?

"Toto mesto... Ja neviem... Začínam mať taký zvláštny pocit... Akoby tu bolo niečo hrozné... príšerné a neľudské.. Bojím sa toho..."

Takto som ju tuším ešte hovoriť nepočul. Dojalo ma to.

"Stell, som tu s tebou.. neboj sa.." - povedal som a privinul si ju k sebe...

Toto už nemohla byť náhoda. Jasne som cítil silné zamrazenie. Bolo to až bolestivé. Stell si to zrejme všimla tiež, lebo sa silno mykla. Pozrela zúfalo na mňa....

"Ty sviňa! Beštia odporná!" - ozvali sa odrazu výkriky z ulice. Človek by si už aj zvikol, ale teraz sa k nim pridali ďalšie a ďalšie hlasy: "Skap, ty obluda! Môžeš ma bozať vieškde!"

Na ulici to vrelo. Pribehol som k oknu a pozrel von. Ľudia vonku začali vytvárať dav a vadili sa hlava-nehlava. Niekoľko androidov, ktoré prišli urobiť poriadok, roztrieskali na kúsky. Výkriky silneli a vyhrážky a nadávky len tak lietali vzduchom. Keď zrazu...

Svetlá na ulici začali hasnúť až ich svit zmizol úplne. Upratovací robot zamrzol v polovici činnosti a ostal stáť ako socha bez života. Obrazovka holovízora zhasla. Svetlá v bytoch stmavli a zmizli úplne. Mesto sa ponorilo do desivej černoty. Jediné, čo narúšalo tmu, boli neutíchajúce výkriky a nadávky. Vtedy sa rozvalili dvere bytu a na prahu stál udychčaný Peter.

Zdalo sa mi, že bežíme večne. Neosvetlené ulice mesta sa zdali byť úplne jasné oproti temnote lesu na okraju Amorpolisu. Stell už nevládala, ale ako hovoril Peter, pokiaľ sme na území mesta, nesmiem sa jej ani dotknúť. Už som vedel prečo a bolo mi z toho na zúfanie. Ako to len mohli spraviť? Ako len mohli...

"Stell, vydrž, už tam budeme..." - nič iné som teraz spraviť nemohol.

Pribehli sme na akúsi čistinku. Zrazu Peter zastal.

"Tu niekde to bolo. Počkajte, idem dopredu..." - odbehol a o chvíľu sa vrátil.

"Vyzerá to, že je dole. To pole malo priveľkú spotrebu, zdá sa, že to vyšlo... Ale teraz rýchlo!"

Rozbehli sme sa cez čistinku... Zrazu sa ozvalo nejaké zašumenie na nasledovalo zopár výstrelov. Peter zachrčal a zrútil sa k zemi.

"Peter, preboha!" - vrhol som sa k nemu.

"Bežte ďalej!" - zreval.

"Nemôžeme ťa tu nechať!"

"BEŽTE ĎALEJ!" - povedal s takým dôrazom až som cúvol. "Ak majú rezervný zdroj... utekajte, BEŽTE!" - zasipel Peter a zachrčal. Ozvali sa ďalšie výstrely.

"Stell, rýchlo!" Prebehli sme cez čistinku a skočili do húštiny. Vtom sa ozvalo zvláštne zapraskanie a niekoľko metrov za nami vyšľahlo niečo ako elektrický výboj a zaiskrilo to. Rýchlo som sa obzrel a všimol som si, ako sa zachvel vzduch. Silové pole bolo obnovené. Teraz nás však chránilo. Boli sme na jeho druhej strane!

Chytil som za ruku Stel, vzal ju do náručia a pobozkal ju. Prvý krát po toľkých mesiacoch ma pri tom nezamrazilo. Necítil som vôbec nič okrem jej teplého tela vo svojom objatí a pocitu čistej lásky k nej.

"A teraz...?" - spýtala sa tíško.

"Musíme ísť..." - povedal som. "Povedať pravdu..."

Chytil som ju za ruku a otočili sme sa chrbtom k Amorpolisu - k mŕtvemu mestu, žijúcemu z energie lásky...